Aj keď väčšina povestí sa končí tragicky, predsa len sa nájdu občas aj nejaké so šťastným koncom. A aj jedna, tak trošku pikantnejšia.
Svätopluk - to nie je len povesť o troch prútoch. Príbehov o ňom existuje oveľa viac. Aj jeden taký, ktorý v národnostne zmiešanom Uhorsku robil zlú krv medzi ľuďmi.
V jednej povesti stáli nitrianske a moravské kniežatá bok po boku a bojovali o holý život. Oveľa viac príbehov sa však zachovalo o ich vzájomnej nevraživosti.
Slovania, ktorí sa na našom území usadili i so svojím dobytkom, sa začali venovať poľnohospodárstvu, chovu zvierat a remeslám. Lenže ak bolo treba, Slovan rýchlo vymenil kosu za meč.
Našou krajinou tiahlo mnoho národov a mnohí si chceli podrobiť miestny ľud. Medzi nimi boli aj Rimania, o ktorých sa nám zachovali aj viaceré príbehy a povesti. No čo ak sa to stalo naozaj?
Pramene, studničky, jazerá i rieky sú staršie ako ľudia, a tak si o nich vymysleli kadejaké príbehy. Tie tak zľudoveli, až sa z nich stali povesti, ba priam legendy. Poznajú ich však aj dnešní ľudia?
Hovorí sa aj, že vodníkom sa mohol stať utopený samovrah alebo človek, ktorý nešťastne skonal pod hladinou. A takýto vodník potom topil ďalších ľudí a skrýval si ich duše do hrnčeka.
Tento kat sídlil v Červenej veži, ktorá má krvavú históriu. Tam sa mučilo a potom sa vodilo alebo vozilo na káre na popravu na Šibeničný vrch, kde vešali, stínali a upaľovali bosorky.
Pltníkov na ceste dolu Váhom čakali kadejaké nástrahy, jednou z nich je aj žilinská krútňava pri vtoku Kysuce do Váhu. No galiby im robili aj všelijaké potvory.
Niektoré zo slovenských skál vraj nevznikli iba silou prírody. Vryli sa do nich aj rôzne ľudské príbehy o láske, žiali či pomste. A vryli sa do nich tak silno, až sa premenili v kameň.
Víly zosobňovali živly. Mohli byť vodné, horské, vzdušné či lesné. V keltskej mytológii sú však známe aj víly smrti, ktoré zvestovali koniec. Niektoré sa však do mužov aj zaľúbili a neublížili im.
Ak niekto stretol či vídaval čierne zviera, považovalo sa to za veľmi negatívne znamenie, ktoré malo dotyčnému priniesť problémy, ba dokonca smrť.
Najbohatší šľachtici v minulosti vlastnili aj celé stáda koní. A tak keď prišlo na boj, mali si z čoho vyberať. No nebolo to len tak. V boji išlo o život a aj kôň mohol všetko ovplyvniť.
Ten, kto ho mal v dome, tomu mal prinášať úspech v každej oblasti hospodárskeho života. Prinášal mu nielen peniaze, ale aj obilie a vlastne všetko, čo si zaumienil. Nie vždy sa to však vyplácalo.
V predstavách ľudu bývali strigy uprostred tmavého lesa v domčeku na kuracej nohe. Vo svojich rozprávaniach ich opisujú ako hnusné bytosti. Tie mladé síce bývali krásne, no boli poriadne nebezpečné.
V čachtickom podzemnom žalári sa vraj stretla s Alžbetou Báthoryovou. Na rozdiel od nej sa však nekúpala v krvi panien. Robilo jej potešenie mučiť a zabíjať ľudí bez ohľadu na pohlavie a vek.
Pre kedysi vládnucu cirkev bola žena od prírody zlá, rozumom len veľmi málo obdarená bytosť. Predstavovala nádobu plnú smilstva a nebezpečenstva. To všetko ju vraj viedlo do diablovho područia.
Po slovenskom kraji potuluje sa viacero bezhlavých postáv a mnohé z nich prišli o svoju korunu krásy rôznymi spôsobmi: pri práci, zo zloby druhého, za zradu, ale aj pre svoju chamtivosť.
Vo všeobecnosti ho považovali za nečistého, až diabolského. Bola to totiž doba, keď si nikto nebol istý, či raz neskončí pod katovou rukou. V kronikách sa nájdu záznamy aj o upálení za zničenie úľa.
Spájali si ju aj s poludňajším vánkom. Bola neviditeľná a jej pohyb na poli, kde rástlo a dozrievalo obilie, prezradilo skláňanie alebo rozhŕňanie klasov. Jeden gazda od hnevu hodil do víru svoj nôž.
V tomto období sa dodržiavalo množstvo zvykov a tradícií, ktoré pretrvali ešte z čias pohanstva. Boli to rôzne povery, čary, veštby či zariekania, ktoré ľudia praktizovali od konca novembra.
Slovo čert sa udomácnilo pri názvoch pracovných nástrojov, rastlín či lokalít. Za čertov však kedysi považovali aj ľudí s prejavmi psychických porúch. Obviňovali ich z posadnutosti diablom.
Niektoré lesné bytosti po západe slnka kradli šestonedieľkam životaschopných novorodencov a pokúšali sa ich vymeniť za svoje škaredé choré a večne pažravé deti. Ochrániť ich mohol kvet zvončeka.
Čo hrad, to strašidlo – no nie na každom bola Biela pani. A ešte menej bolo tých Čiernych. Rozprávania o týchto bytostiach boli skôr zriedkavé, no o to viac pútavé. Ich liahňou bola Bratislava.
Na výzvu panej muselo dievča pristúpiť k železnej panne a pripäť jej na krk náhrdelník. Len čo sa devy dotkli panny, tá ich nemilosrdne zovrela a už nikdy nepustila. V ich krvi sa Báthoryčka kúpala.
Mocní páni mali za úlohu strážiť obzvlášť nebezpečné miesta, ktoré mohli slúžiť ako prestupové brány pre bytosti z druhého sveta. A nie nadarmo si viacerí z nich zvolili do svojho erbu symbol draka.
To, že Halloween je posledná šanca nespokojných duchov, aby si vybavili účty so živými, vraj vedia aj démoni, strigy a diabli – aj oni sa vyroja na svet, aby si v túto noc zašantili.
Ak sa ráno zobudíte zmorení, nevyspatí či s pocitom chorľavosti, vedzte, že za tým mohla byť aj mora. Podľa slovanských povier sa však démonickou morou môžete stať dokonca aj vy...
Prinášame sériu slovenských rozprávok a povestí, ktoré vás brutálne prebudia. Teraz.sk sa im bude venovať v sérii článkov každú nedeľu.