< sekcia Slovensko

Anton Srholec je na pokraji so silami

Katolícky kňaz Anton Srholec, archívne foto Foto: TASR/Martin Turanovič

Katolícky kňaz sa rozhodol odísť z nemocnice a pripravuje sa na svoj odchod.

Bratislava 10. augusta (TASR) - "Nemám už síl ani spomínať", povedal v rozhovore pre denník PLUS JEDEN DEŇ vážne chorý kňaz Anton Srholec (86). Obľúbený kňaz je na konci so silami. Rozhodol sa odísť z nemocnice a denníku sa zveril, že sa pripravuje na svoj odchod.

"Človek má myslieť už od rána, kde bude spať večer. A ja som si celý život tak nejak pripravoval. Človek musí dať životu zmysel, aby ho napĺňal každý deň, tvorbou, zmyslom, zápasom o spravodlivejší svet", zamyslel sa Srholec. Denník píše o zdravotnom stave kňaza v článku na druhej strane.

Anton Srholec (86), ktorý prežil prenasledovanie za socializmu a život zasvätil pomoci najchudobnejším, podstúpil ešte minulý mesiac chemoterapiu. Ešte v nemocnici ho bol navštíviť aj prezident Andrej Kiska. "Hovoril o Európe, o tom ako ho teší, že sme jej súčasťou a vyjadril obavy z Ruska. Hovoril aj o našej povinnosti pomôcť rodinám migrantov, z ktorých mnohým ide o jedno - zachrániť si život," prezradil prezident.

Čo želal Anton Srholec Slovensku v roku 2015

Aj keď žijeme v pesimistickej dobe poznačenej vojnami, konfliktami či únavou, kňaz Anton Srholec 1. januára 2015 pre TASR vyjadril nádej, že aj v tomto roku bude pribúdať ľudí, ktorí budú nezištní a ochotní pomôcť druhým v ťažkostiach. U bohatých a úspešných ľudí zas očakával viac záujmu o duchovné hodnoty.

"Želal by som si, aby v tomto relatívne a stále tvrdím bohatom svete v teple a istom sociálnom, zdravotnom zabezpečení, aby pribúdalo ľudí, ktorí nežijú len pre to, aby mali, ale aby sa stávali priateľmi, budovali mosty, aby si podávali ruky," uviedol 1. januára 2015 v rozhovore pre TASR Srholec. Ako dodal, v našej spoločnosti je veľa rán a je dôležité, aby sme sa s citom s láskou týchto rán dotýkali. "Prichádzame k tomu, že nežijeme len z chleba, že žijeme z každého slova a z múdrosti," dodal.

Srholec si do nového roka želal, aby aj napriek nepriaznivým správam mali ľudia nádej, že sa všetko urovná. "Ale už sa nemôžeme spoliehať na to, že to niekto urobí alebo že to pán Boh zariadi, ale my všetci budeme musieť pracovať na tom, aby ten svet žil v pravde, spravodlivosti, bol solidárny a úctivý k človeku, aby chudobní ľudia mali svoju dôstojnosť a to je namáhavý proces," zdôraznil.


Anton Srholec (*12. jún 1929, Skalica) je kňaz a charitatívny pracovník. Narodil sa v roľníckej rodine ako jedno zo siedmich detí. Ako 17-ročný vstúpil do rehole saleziánov, ktorú však komunistický režim zakázal. Chcel študovať teológiu, no v Československu sa to nedalo, tak sa pokúsil ilegálne opustiť republiku. Bol za to odsúdený na 12 rokov väzenia. Vo väzení strávil desať rokov, prevažnú časť trestu si odrobil v uránových baniach v Jáchymove. Po návrate pracoval desať rokov ako robotník na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a v oceliarni pri vysokej peci.

Anton Srholec
Foto: TASR/Martin Baumann


V Ostrave mu umožnili študovať cudzie jazyky a urobil si štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. Dva razy sa hlásil do kňazského seminára v Bratislave, nedostal však ani len odpoveď. Po Pražskej jari, v roku 1969, dostal povolenie vycestovať na tri mesiace do Talianska. Ostal tam rok, dokončil teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne a za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970.

Anton Srholec je dodnes napriek vysokému veku činný vo verejnom živote. Pôsobil v Helsinskom výbore pre ľudské práva na Slovensku, v Spoločnosti pre vedu a umenie, bol členom rady Konta nádeje, je predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska a bol činný aj v iných spoločenských a sociálnych organizáciách. Je tiež členom Medzinárodného ekumenického združenia a Teologického fóra. Od roku 1992 sa venuje bezdomovcom v bratislavskom centre Resoty, ktoré riadi. Je autorom mnohých článkov, príhovorov, prednášok a doteraz mu vyšlo šesť kníh, medzi nimi Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991), Každodenné zamyslenia (1995) či Ako čerstvý chlieb (2008).