Košice 28. augusta (TASR) - Bitka pri Moháči v roku 1526, ktorej 500. výročie si aktuálne pripomíname, sa považuje za zásadný medzník vývoja strednej Európy a najmä Uhorského kráľovstva. Ako pripomína historik Drahoslav Magdoško z Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (FF UPJŠ), víťazstvo Osmanov spustilo sériu ďalších udalostí, v ktorých dôsledku sa Uhorsko na jeden a pol storočia rozpadlo na tri osobitné celky - zvyšné Uhorsko, osmanské územie a Sedmohradské kniežatstvo. Historik prízvukuje, že išlo o rozbitie dovtedajšej formy uhorskej štátnosti.

„Krajina, dlho patriaca k mocným aktívnym hráčom na stredoeurópskej politickej scéne, sa stala pasívnou arénou pre konfliktné strety domácich a hlavne externých aktérov. To malo dopad na bežný život všetkých vrstiev obyvateľstva,“ uviedol Magdoško, ktorý sa venuje stredovekým dejinám. Jeho vyjadrenia poskytol TASR Marián Gladiš z FF UPJŠ.

Z dlhodobého hľadiska bolo tiež kľúčové, že úmrtie mladého kráľa Ľudovíta II. v bitke z 26. augusta 1526 viedlo k vymretiu vetvy Jagelovcov vládnucej v Uhorsku a v českých krajinách, čo uvoľnilo oba tróny pre nástup rakúskych Habsburgovcov. „Prienikom Osmanskej ríše a vznikom rozsiahleho habsburského súštátia sa úplne zmenili stredoeurópske politické pomery, ktoré sa odvtedy po dve storočia niesli v znamení súperenia oboch mocností. Vďaka prináležitosti zostávajúcej časti Uhorska k habsburským územiam ale tento priestor zostal pevnou súčasťou západnej civilizácie,“ skonštatoval Magdoško. Pripomenul, že práve zázemie v podobe ďalších krajín pod habsburskou vládou napokon umožnilo, že po 170 rokoch od bitky pri Moháči boli Osmania vytlačení z niekdajšieho celého uhorského územia. Habsburgovci potom určovali politický vývoj tejto časti Európy až do roku 1918.

Priamy dosah „moháčskej katastrofy“ na zvyšnú časť Uhorska, ktorú tvorilo z podstatnej časti práve územie súčasného Slovenska, bol podľa odborníka z Katedry histórie FF UPJŠ viacstranný. Vyzdvihnúť pritom možno najmenej dva aspekty, pričom prvý predstavovali časté vojenské konflikty. „Nebojovalo sa permanentne, avšak viacero niekoľkoročných vojen sprevádzalo pustošenie pohraničia. Žiadna z oboch strán nepovažovala momentálnu hranicu za definitívne riešenie, s ktorým by sa natrvalo stotožnila. To sa podpísalo na veľkom vypätí ľudských a finančných zdrojov, čo prispelo k zaostávaniu populačného aj hospodárskeho vývoja za západnou Európou,“ priblížil Magdoško.

Druhý aspekt bol podľa neho pre územie dnešného Slovenska pozitívnejší. „V tom období išlo vlastne o jadro zostávajúceho Uhorska, kde sa koncentrovali štátne administratívne a vzdelávacie inštitúcie, navyše, Bratislava sa stala korunovačným mestom. V ranom novoveku silnie aj uvedomenie si slovenskej etnicity u časti šľachty a meštianstva,“ skonštatoval.

V bitke pri Moháči na juhu dnešného Maďarska armáda osmanského sultána Sulejmana I. drvivo porazila vojsko uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Historik v tejto súvislosti poukazuje na to, že Osmanská ríša bola v prvej polovici 16. storočia na vrchole vojenskej sily a územnej expanzie. „Súčasným slovníkom by sme ju mohli nazvať vtedajšou superveľmocou. V tom čase nebolo v strednej Európe štátu, ktorý by dokázal samostatne vzdorovať jej početnej a častými bojmi zocelenej armáde,“ vysvetlil. Hrozba útoku zo strany Osmanov pritom nebola pre krajiny mimo Uhorska natoľko akútna, aby ich podnietila k spoločnej koordinovanej pomocnej akcii. V tomto ohľade nepomohol ani apel pápežov.

O výsledku samotnej bitky pri Moháči podľa Magdoška rozhodla predovšetkým viac než dvojnásobná početná prevaha osmanského vojska, kvalita jej elitného jadra v podobe dôkladne vycvičeného zboru janičiarov a účelnejšie využitie palných zbraní.