< sekcia Slovensko

Čarnogurský: Na Ukrajine prináša zlé plody rozšírenie NATO na východ

Na archívnej snímke zo 7. januára 2014 v Bratislave kandidát na prezidenta SR Ján Čarnogurský. Foto: TASR/Michal Svítok

Ján Čarnogurský je občianskym kandidátom v nastávajúcej priamej voľbe prezidenta v roku 2014.

Bratislava 5. marca (TASR) - V rôznych vládach strávil podľa vlastných slov o pol roka viac času ako Robert Fico. Bojoval proti komunizmu, zakladal KDH, aby z neho po rokoch vystúpil a v súčasnosti uvažuje, že by v strednej a východnej Európe mohla prebehnúť nejaká obdoba Rapackého plánu, čo by znamenalo vystúpenie Slovenska zo Severoatlantickej aliancie.

"Na Ukrajine prináša zlé a otrávené plody rozšírenie NATO na východ," vyhlásil v rámci projektu rozhovorov s prezidentskými kandidátmi pre TASR Ján Čarnogurský. Dodal, že Rusko by inklináciu Ukrajiny k Európskej únii (EÚ) tolerovalo lepšie, ak by vstup do EÚ nepokladalo za predstupeň vstupu do NATO.

Ak by bol zvolený za slovenského prezidenta, jeho prvá zahraničná cesta by viedla do Poľska. "Naše vzťahy s Českou republikou sú výnimočne dobré a chcem, aby boli výnimočne dobré aj naďalej. Ale práve preto by sme mali mať snahu rozširovať túto oblasť výnimočne dobrých vzťahov a pre Slovensko je kandidát číslo jeden Poľsko," zdôraznil Čarnogurský.



Ján Čarnogurský - kandidát na prezidenta SR

Narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave. Po peripetiách pre svoje zmýšľanie absolvoval v roku 1969 Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Nasledujúce dva roky bol advokátom v Bratislave. V roku 1971 získal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave titul doktora práv.

Za obhajobu v politickom procese ho v roku 1981 vylúčili z radov advokácie. V tomto období poskytoval právnické konzultácie náboženským a opozičným aktivistom. Pracoval na družstve, v pridruženej výrobe Jednotného roľníckeho družstva (JRD) Slatinské Lazy pri Zvolene, bol šoférom v Doprastave a tiež nezamestnaný. Vydával samizdatový časopis Bratislavské listy. S Františkom Mikloškom v marci 1988 zorganizoval v Bratislave Sviečkovú manifestáciu. Za podvracanie republiky bol od augusta do novembra 1989 väznený, po prepuknutí Nežnej revolúcie (17. novembra 1989) ho v rámci amnestie prezidenta prepustili 25. novembra 1989 na slobodu.

Inicioval vznik Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a funkciu jeho predsedu zastával v rokoch 1990-2000. Od apríla 1997 dva roky pôsobil ako podpredseda Európskej únie kresťanských demokratov (EUCD). Z KDH vystúpil 11. októbra 2013.

Ján Čarnogurský bol od roku 1989 postupne poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR, Slovenskej národnej rady (SNR) aj Národnej rady (NR) SR. Pôsobil v organizáciách Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), v Stálej delegácii NR SR Parlamentného zhromaždenia KBSE, bol členom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).

Do vzniku samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993 zastával významné funkcie vo federálnej vláde národného porozumenia a v Legislatívnej rade vlády ČSFR. Bol podpredsedom federálnej vlády a predsedom vlády SR. V novembri 1990 ho poverili na krátky čas prechodne riadiť Ministerstvo vnútra SR.

Ján Čarnogurský pôsobil od 30. októbra 1998 do 15. októbra 2002 ako člen vlády SR a minister spravodlivosti. V máji 2001 ho poverili dočasným riadením Ministerstva vnútra SR.

Po odchode z politiky v októbri 2002 sa vrátil k profesii advokáta.

Je členom elitného Valdajského klubu, členom Rádu nemeckých rytierov a držiteľom vysokých štátnych vyznamenaní troch krajín – Poľska, Arménska a Ruskej federácie. Získal taktiež Cenu Inštitútu pre dunajský priestor a strednú Európu. Ide o ocenenie, ktoré podporuje Spolkové ministerstvo pre vedu a výskum Rakúska.

Prvé kolo prezidentských volieb sa na Slovensku uskutoční v sobotu 15. marca. Pokiaľ v ňom ani jeden kandidát nezíska nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov, v sobotu 29. marca sa uskutoční druhé kolo. V ňom sa stretnú dvaja najúspešnejší kandidáti z prvého kola.

Oficiálnymi kandidátmi na prezidenta SR sú premiér Robert Fico (Smer-SD), manažér a filantrop Andrej Kiska, expredseda KDH Ján Čarnogurský, šéf klubu KDH Pavol Hrušovský (KDH, Most-Híd, SDKÚ-DS), Jozef Behýl, expolitik Milan Kňažko, nezaradený poslanec NR SR Radoslav Procházka, nominant SMK Gyula Bárdos, Milan Melník, kardiológ Viliam Fischer, Stanislav Martinčko, kandidát KSS Ján Jurišta, primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko a poslankyňa NR SR Helena Mezenská z OĽaNO.
.



Rozhovor s Jánom Čarnogurským

V Českej republike sa zatiaľ do prezidentskej pozície prepracovali výhradne politici, ktorí zohrali kľúčovú úlohu v jej začiatkoch, v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Českým prezidentom bol Václav Havel, Václav Klaus a najnovšie Miloš Zeman. Na Slovensku vývoj nešiel týmto smerom. Prečo?
Začnem opačne. Moja kandidatúra okrem iného reflektuje aj túto skúsenosť z Českej republiky. Na Slovensku pri doterajších prezidentoch, najmä Rudolfovi Schusterovi a Ivanovi Gašparovičovi, hrali kľúčovú úlohu politické dohody medzi stranami. Kandidujem aj preto, že ponúkam svoju skúsenosť. Zdá sa, že slovenská verejnosť si zatiaľ dostatočne neuvedomuje význam historickej tradície pre súčasnosť a budúcnosť. Nielen skúsenosti z Českej republiky, ktoré spomínate, ale aj skúsenosti z iných postkomunistických štátov. Všetky si aspoň raz zvolili za prezidenta vedúcu postavu z protikomunistického odboja. Slovensko zatiaľ nie. Význam takejto voľby pochopíme až neskôr.

Otázkou je, či je to z hľadiska podpory voličov výhoda, alebo nevýhoda. Českí voliči preferovali skúsených politikov, slovenskí môžu uprednostniť, práve naopak, kandidáta, ktorý nemá absolútne žiadne skúsenosti z politiky, nie je teda podozrivý z konfliktu záujmov vo vzťahu k politickým stranám...
Nebudem odpovedať na vašu otázku abstraktne, ale konkrétnou skúsenosťou zo Slovenska. Z troch prezidentov, ktorých sme doteraz mali, mal najväčšiu politickú skúsenosť Michal Kováč a práve on je publicistikou vo všeobecnosti z týchto troch najlepšie hodnotený. Pokiaľ ide o Rudolfa Schustera, bol zvolený, ale v ďalšom volebnom období, keď už nemal stranícku a mediálnu podporu, sa už do funkcie nedostal. A Ivan Gašparovič je z týchto prezidentov kritizovaný azda najviac. Z toho je vidieť, že neskúsenosť vyvoláva iba ilúzie, ktoré sa potom pri náraze na prezidentskú funkciu veľmi rýchlo rozbijú.



Práve kandidát Smeru-SD Robert Fico často stavia na svojej skúsenosti, na tom, že je dvojnásobný premiér SR, že je predsedom strany, ktorá je aktuálne vo vláde, teda by vedel zabezpečiť aj dobré vzťahy medzi prezidentom a vládou. Čo je vaša pridaná hodnota?
Strávil som vo vládach viac času než Robert Fico. Fico bol vo vládach šesť rokov, ja som bol v rôznych vládach, od federálnej, cez takpovediac svoju, až po Dzurindovu vládu šesť a pol roka a v rôznych funkciách. Z tohto hľadiska je teda moja skúsenosť väčšia a túto skúsenosť ponúkam voličom vo voľbách. Pokiaľ ide o vzťah prezidenta a predsedu vlády, vychádzam z toho, že právomoci prezidenta podľa Ústavy SR sú iné než právomoci predsedu vlády. To znamená, že ako prezident by som využíval tieto svoje právomoci. Funkciou a povinnosťou prezidenta je zabezpečovať plynulý chod štátneho aparátu a to znamená konštruktívnu spoluprácu s vládou, s predsedom vlády, s parlamentom, predsedom parlamentu. A, samozrejme, aj kritika vlády či parlamentu v prípade krokov, ktoré sa javia zo spoločenského hľadiska ako nesprávne. V takom prípade je prezident vlastne povinný na to poukázať. Ale to nie je kazenie spolupráce s predsedom vlády alebo s predsedom parlamentu. Naopak, ide o vylepšovanie spolupráce. Mám konkrétnu skúsenosť, veď po voľbách v roku 2006 som predsa ja tak trochu pôsobil ako sprostredkovateľ medzi Robertom Ficom, KDH a Mikulášom Dzurindom, pokiaľ išlo o zostavenie koalície.

Je pravda, že ako pravicový politik ste sa nikdy a priori nestavali proti spolupráci so Smerom-SD len preto, že ide o ľavicovú stranu. Na druhej strane, Robert Fico je aktuálne pod silnou paľbou vašej kritiky, mali ste tlačovú besedu k SPP, reagovali ste na jeho rozhovor v Mladej Fronte Dnes... Čo teda jeho vláde najviac vyčítate?
Ostrejšia kritika, ktorej som podrobil Roberta Fica ako kandidáta aj ako predsedu vlády, súvisí s tým, že sa pod egidou vlády a predsedu vlády uskutočnili kroky, ktoré si kritiku zaslúžia. Predovšetkým je to pripravovaný obchod týkajúci sa SPP, ktorý slovenskú ekonomiku pripravuje takpovediac o domáce striebro. A potom kroky Roberta Fica, ktoré smerujú k tomu, aby sa právomoci prezidenta významným spôsobom zvýšili. A to ani nie ústavným zákonom, ale obyčajnými zákonmi...

On sám ale snahu o posilnenie prezidentských právomocí odmietol...
Odmietol to, ale napríklad zhodou okolností v ten istý deň v Pravde bol rozhovor s Eduardom Barányim, ktorý je právnym poradcom Roberta Fica. Povedal, že sa pripravujú zmeny zákonov, že ide o to, aby prezident nebol iba nejakou figúrkou na podpisovanie menovania profesorov a podobne, ale aby vykonával mocenskú právomoc. Tak, čo je to? A poslanec parlamentu za Smer-SD vtedy v parlamente hovoril, že áno, sú skupiny právnikov, ktoré pripravujú novely zákonov, ktoré budú smerovať k tomu, že sa právomoc prezidenta zvýši.

Teda vy osobne ste proti tomu, aby sa zvyšovali právomoci prezidenta? Bez ohľadu na to, že kandiduje Robert Fico. Podľa vás sú kompetencie prezidenta dostatočné?
Podľa mňa sú dostatočné, s jedinou výnimkou, ktorá neznamená žiadnu mocenskú zmenu. Tou výnimkou je, aby prezident mal právo zákonodarnej iniciatívy. Inými slovami, aby sám mohol podávať zákony do parlamentu a nemusel sa dohadovať s poslancami, ktorí ich akoby vo svojom mene, ale v skutočnosti na návrh prezidenta, podajú.



Predsa len, rozhodnutím Ústavného súdu SR v kauze Čentéš sa prezidentské právomoci v praxi akoby rozšírili. Ak aj parlament zvolí kandidáta na funkciu, prezident ho za určitých okolností nemusí vymenovať. Ak by ste boli zvolený za prezidenta, budete sa opierať o tento precedens?
To rozhodnutie Ústavného súdu z rýdzo právneho hľadiska nie je optimálne, pretože narúša stabilitu právneho systému, ale bolo prijaté. To znamená, že kým nebude zmenené nejakým iným rozhodnutím Ústavného súdu, tak platí. Použil by som ho, alebo by som rozhodol v zmysle tohto rozhodnutia Ústavného súdu, pokiaľ nebude zmenené. Aj toto rozhodnutie Ústavného súdu tam dalo podmienky, za ktorých prezident nemusí vymenovať toho funkcionára alebo ústavného činiteľa...

...mne sa zdá byť tento názor taký rýdzo právnický...
...som právnik...

...ale aj politik. Je to typicky právnické uvažovanie: Je takýto právny stav, budem podľa neho postupovať, pokiaľ nebude zmenený. Ale sám uznávate, že to rozhodnutie Ústavného súdu rozkolísalo právny systém, nie ste s ním úplne stotožnený. Nebolo by z politického hľadiska férové povedať: Ja sa o toto rozhodnutie opierať nebudem, lebo s ním nesúhlasím?
Nie, pretože pokiaľ to rozhodnutie existuje, tak jednoducho existuje. Pokiaľ ho nepoužijem ja, tak ho v budúcnosti použije niekto iný. Jednoducho existuje a dokonca sa takéto rozhodnutie môže použiť aj ako vzor pre iné podobné rozhodnutia. Myslím si, že čím skôr by mala na Ústavný súd prísť nejaká podobná kauza, aby mohol rozhodnúť inak, ale dovtedy platí aktuálny stav. Nezdráham sa, aby som ho využil, pretože žiadny ústavný činiteľ sa nevzdáva právomoci, ktoré mu ústava dáva.

Vyhli ste sa slovu precedens, nakoniec nie sme v anglosaskom systéme práva...
Prečo? Na Slovensku precedensy existujú.

Na čo všetko by mohlo mať toto rozhodnutie Ústavného súdu vplyv?
Predovšetkým na rozhodnutie o menovaní predsedu Najvyššieho súdu, pretože menovanie predsedu Najvyššieho súdu a menovanie generálneho prokurátora je v tom istom ustanovení ústavy. Keď Ústavný súd rozhodol o generálnom prokurátorovi, vyložil to isté ustanovenie ústavy, ktoré sa zaoberá aj menovaním predsedu Najvyššieho súdu.

Hlava štátu je zároveň veľmi významným činiteľom pri formovaní zahraničnej politiky SR. Mali by ste záujem zúčastňovať sa na dôležitých summitoch Európskej únie?
Ústava dokonca priznáva prezidentovi veľmi významné zahranično-politické postavenie. Prezident vedie slovenské delegácie na medzinárodných konferenciách a jedine, keď dá prezident túto kompetenciu vláde, tak v takom prípade ide, povedzme predseda vlády a podobne. Na významné konferencie by som chodil ja ako hlava slovenskej delegácie. Mám na to aj jazykové znalosti aj zahranično-politické skúsenosti, aby som túto funkciu mohol zvládnuť.

Akými jazykmi hovoríte?
Aktívne ovládam nemčinu, angličtinu, ruštinu a poľštinu a pasívne francúzštinu.

Kam by smerovala vaša prvá zahraničná služobná cesta?
Naše vzťahy s Českou republikou sú výnimočne dobré a chcem, aby boli výnimočne dobré aj naďalej. Ale práve preto by sme mali mať snahu rozširovať túto oblasť výnimočne dobrých vzťahov a pre Slovensko je kandidát číslo jeden Poľsko. Čiže, mal by som snahu ísť na prvú návštevu do Varšavy. A to tým viac, že v posledných rokoch pozorujem akoby tendencie obnoviť niekdajšie medzivojnové vzťahy v strednej Európe. Teda úzke maďarsko-poľské vzťahy a, samozrejme, slovensko-české, vtedy to ešte bola Československá republika. Myslím si, že by to nebolo optimálne, aby sa takto obnovila konštelácia, ktorá tu bola medzi vojnami. Prehĺbením slovensko-poľských vzťahov by sme zároveň pôsobili aj proti obnoveniu tej medzivojnovej konštelácie, ktorú nepovažujem za optimálnu.

Myslíte si, že hodnota tradície, ktorá tu je medzi Českom a Slovenskom, to znamená prvá cesta slovenského prezidenta a premiéra do Čiech, prvá cesta českého prezidenta, prípadne premiéra na Slovensko, je taká, že sa dá obetovať v mene upevňovania vzťahov s Poľskom?
Upevňovanie vzťahov sa dá robiť aj inak, než len prvými cestami. Keby som uskutočnil prvú cestu do Poľska, tým viac by som sa snažil upevňovať dobré vzťahy s Českou republikou inými krokmi, ktoré teraz nie je potrebné rozvádzať. Veď koniec–koncov, pozrite sa. Ja som bol členom československej vlády. Vyštudoval som na Karlovej univerzite v Prahe, pôsobil som v Prahe. Nemám problém mať dobré vzťahy s Českou republikou, želám si ich, ale my musíme prekročiť iba horizont česko-slovenských vzťahov. Musíme pozerať širšie a ďalej a opakujem, prvý kandidát na to je Poľsko.

NATO bolo často z vašej strany vnímané kriticky, resp. často ste obhajovali postoje Ruskej federácie. Slovensko je súčasťou Európskej únie, súčasťou NATO. Nenarážali by ste ako prezident na problém, že by ste boli názorovo inde, než by malo byť Slovensko?
Nie. NATO tu už nie je problémom. Jednak som za to, aby sme dodržiavali doterajšie zahranično-politické záväzky. Medzi ne patria záväzky, ktoré máme voči NATO. Druhá vec je, že NATO už v strednej Európe akoby ani nepôsobilo. Vedeli by si čitatelia TASR spomenúť na to, čo NATO v posledných piatich rokoch urobilo v strednej Európe? Nič také, pretože je príliš zamestnané možno niekde inde. Alebo presnejšie, USA sú príliš zamestnané inde, takže ako hlavná mocnosť NATO už nemajú kapacitu na pôsobenie v strednej Európe. Jediná misia NATO, teda vojenská akcia v Afganistane, je v obrovských ťažkostiach a vlastne tam NATO prehráva vojnu. Z toho vyplýva, že na strednú Európu už nemá čas. Opakujem, nepôsobil by som na žiadne vystupovanie Slovenska z NATO. Naopak, myslím si, že Slovensko by malo dodržiavať záväzok voči NATO a udržiavať výšku vojenského rozpočtu na hranici dvoch percent HDP. Alebo aspoň sa približovať k tejto hranici.


A zahraničné misie?
Slovensko by malo stanoviť svoj bezpečnostný horizont z hľadiska svojich štátnych záujmov, z hľadiska svojej veľkosti, z hľadiska svojej vojenskej kapacity atď. Mne vychádza, že bezpečnostným horizontom Slovenska by mala byť Európska únia plus Stredomorie, pretože úzko súvisí s územím EÚ. Keby naše ozbrojené sily pôsobili v ozbrojených konfliktoch iba na tomto území, dokázali by pôsobiť ďaleko účinnejšie ako teraz. Veď keď naše vojská pôsobili v Juhoslávii, hoci to vtedy nebolo územie Európskej únie, pôsobili veľmi efektívne. Aj naši západní spojenci to hodnotili veľmi pozitívne, pretože naši vojaci tým, že sa dohovorili s obyvateľmi, mali s nimi dobré vzťahy. V Afganistane naši vojaci nepôsobia zle, ale s tým, že je to už nad rámec vojenskej kapacity Slovenska. Preto si myslím, že Slovensko by malo stiahnuť svojich vojakov z Afganistanu a ponúknuť ich uplatnenie v tom bezpečnostnom horizonte, ktorý si stanovíme. Bezpečnostný horizont by sme si mali stanoviť na základe dôkladnej diskusie v odborných kruhoch, v publicistike, v parlamente, vo vláde.

Ak sa dnes bavíme o bezpečnostnej situácii Slovenska, jednoznačne dominuje vývoj na Ukrajine. Akým spôsobom by sa mala slovenská zahraničná politika stavať k takým problémom, ako sú na Ukrajine? Mala by sa aktívne a samostatne zapájať do riešenia situácie? Mala by dodržiavať líniu EÚ, keďže sme hraničný štát, alebo by mala ostať neutrálnejšia vzhľadom na naše dobré vzťahy s Ruskom, ktoré ste vy osobne vždy podporovali?
Na Ukrajine prináša zlé a otrávené plody rozšírenie NATO na východ spred pätnástich rokov. Keby vtedy štáty, ktoré vstupovali do Európskej únie, neboli vstúpili do NATO, alebo keby bol Západ, najmä USA, splnil svoj záväzok, ktorý dal svojho času Bush Gorbačovovi, že NATO sa nebude rozširovať smerom na východ, tak by sa Rusko dnes pravdepodobne nestavalo tak odmietavo k vstupu Ukrajiny do Európskej únie. Ale vtedy krajiny, ktoré vstúpili do Európskej únie, vstúpili aj do NATO. Pre Rusko je preto aj vstup do EÚ podozrivý tým, že je len predstupňom vstupu do NATO. Keby, opakujem, takejto skúsenosti z rozšírenia NATO smerom na východ nebolo, tak by pravdepodobne Rusko voľnejšie pozeralo na vstup Ukrajiny do Európskej únie.

Rozprávame sa hypoteticky, ale realita je taká, že všetky tieto štáty, vrátane nás, vstúpili aj do EÚ aj do NATO a niečo sa na Ukrajine deje. Čo by malo robiť Slovensko?
Slovensko by malo robiť všetko, čo je v jeho silách a možnostiach na pomoc Ukrajine. Samozrejme, Ukrajina je 50-miliónový štát, my sme päťmiliónový štát, čiže nejaký geopolitický zásah zo slovenskej strany si tam dosť ťažko predstaviť. Ale mohli by sme poskytovať tzv. dobré služby, ktoré sa v diplomacii poskytujú. To znamená, že ak by sa ukazovalo, že by v niektorých prípadoch dialóg medzi protikladnými ukrajinskými silami mohol ľahšie prebehnúť na území Slovenska, tak poskytnúť nielen územie, ale aj zabezpečenie, ubytovanie, konferenčné miestnosti a podobne. Dokonca, keď ste sa ma pred chvíľou pýtali na NATO, v 60. rokoch bol tzv. Rapackého plán. Ten spočíval v tom, že by vtedajšie západné Nemecko vystúpilo z NATO a na druhej strane Poľsko, Československo a Maďarsko, ak sa nemýlim, by vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Bol to taký recipročný krok. Keby sa uplatnila nejaká moderná obdoba Rapackého plánu s tým, že by Ukrajina nevstúpila do NATO, myslím si, že by to veľmi pomohlo riešeniu ukrajinských problémov.

A my by sme vystúpili?
My by sme vystúpili, ale nielen my, päťmiliónový štát. Proste Rapackého plán rozšírený o Ukrajinu.

Na zvolenie za prezidenta je potrebné enormné množstvo hlasov a ukazuje sa, že v priamej voľbe boli doteraz zvolení takí kandidáti, ktorí neboli veľmi názorovo vyhranení. Ale vy ste silná a názorovo veľmi jasne vyhranená osobnosť. Ako to chcete prekonať v týchto prezidentských voľbách?
Ďakujem vám za hodnotenie, že som silná osobnosť. Skúsenosť z minulých prezidentských volieb na Slovensku, ale aj z volieb v Českej republike hovorí, že práve záverečné diskusie v televíziách, v rozhlase a podobne, dosť zamiešali poradie. Toto čaká všetkých kandidátov, vrátane mňa. Druhá vec je tá, o ktorej sme hovorili na začiatku. V Českej republike boli do prezidentskej funkcie zvolení politici, ktorí významným spôsobom zasiahli do českej politiky v 90. rokoch, teda pri prechode od komunizmu k demokracii. Na Slovensku som ja taký politik. Toto všetko chcem ponúknuť voličom a, samozrejme, tie návrhy a program, ktorý je už dávnejšie zverejnený.