< sekcia Slovensko

ROZHOVOR S FRANTIŠKOM MIKLOŠKOM: Žijeme v roku nádeje

FRANTIŠEK MIKLOŠKO. Foto: TASR/Michal Svítok

Teraz.sk prináša rozhovor s bývalým dlhoročným poslancom slovenského parlamentu za KDH a neskôr členom strany Konzervatívni demokrati Slovenska - Františkom Mikloškom.

Bratislava 23. marca (Teraz.sk) - Bol jedným z predstaviteľov tajnej cirkvi na Slovensku a jeden z hlavných organizátorov zhromaždenia veriacich na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, ktoré sa konalo pred tridsiatimi rokmi, 25. marca 1988, a ktoré je známe ako Sviečková manifestácia.

Už v čase, keď 11. marca 1988 podal na Obvodnom národnom výbore Bratislava 1 ohlásenie o konaní pokojného verejného zhromaždenia, ktorého programom mala byť „tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého Otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu“, tušil, že to štátna moc a jej represívne orgány nenechajú len tak.

Hneď ráno, v deň konania protestného zhromaždenia, ho spolu s Jánom Čarnogurským a Vladimírom Juklom zadržala a vypočúvala polícia, pričom ho prepustili po 48 hodinách zadržania. Člen slovenskej tajnej cirkvi, disident, matematik, bývalý poslanec slovenského parlamentu a aj jeho predseda, dlhoročný člen Kresťanskodemokratického hnutia a strany Konzervatívni demokrati Slovenska - František Mikloško.

-K udalostiam spred tridsiatich rokov ste sa vyjadrili, že pred protestom ste boli rezervovaný, keďže podľa vašich slov "išlo o prechod z cirkevného priestoru do štátneho, z náboženského do politického“. Môžete tieto vaše slová vysvetliť hlbšie? Čoho ste sa obávali?-
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že všetci, ktorí sme sa v tom čase na Slovensku angažovali v tajnej cirkvi, sme boli vedení „generálmi“ - Jánom Chryzostomom Korcom, Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom k striktnej apolitickosti. Snažili sa oddeliť náboženské veci od politických, lebo existovala obava, že by nás komunistický režim mohol obviňovať a očierňovať z novodobého klérofašižmu a politického katolicizmu.

-Zrejme v tom hrala svoju úlohu aj minulosť a traumy spojené s vojnovým Slovenským štátom vedeným kňazom - prezidentom Tisom, kolaborujúcim s Hitlerovým nacistickým Nemeckom, čo bolo po vojne vnímané negatívne a rozporuplne....-
... áno a tiež možné riziko, že následkom obvinení by sme sa dostali do situácie, že by nás na demokratickom západe prestali v našom úsilí brániť a podporovať. To bol dôvod, prečo sme sa sústredili na aktivity v rámci cirkevného priestoru, s ktorým sme mali skúsenosť a potrebné zázemie. V rámci neho sme krok za krokom prispievali k zmene vnímania situácie v spoločnosti. Postupne sa nám darilo šíriť nové myšlienky aj pomocou organizovania pútí, ktoré mali na Slovensku silné historické korene. Vlado Jukl prišiel s iniciatívou nočných adorácií, ktorých sa ujala mládež, čo dodalo našim snahám novú dynamiku a pozitívnu energiu. Púte začiatkom osemdesiatych rokov priťahovali čoraz viac mladých ľudí. Tým, že sa nám takýmto spôsobom darilo pravidelne mobilizovať desaťtisíce ľudí, pomaly, ale o to pevnejšie narastal v spoločnosti aj odpor voči totalitnému komunistickému režimu.

-Je zaujímavé, že ste sa obávali straty podpory „západu“. Prečo? Nebol to v tom čase práve „západ“, ktorý si zakladal svoje renomé na akceptovaní princípov slobody občanov, prejavu a aj vierovyznania?-
Existovala obava, že by neprijali, keby naša tajná katolícka cirkev išla do takých politických polôh, ako katolícka cirkev v Poľsku pri podpore hnutia Solidarita. Hrozilo, že by nás začali spájať s vojnovým Slovenským štátom a niektorými, s režimom politicky zviazanými, kňazmi. Politický katolicizmus tohto obdobia mal a aj stále má za „západe“ veľmi zlé meno.

-Sviečkovej demonštrácii v marci 1988 predchádzali v polovici osemdesiatych rokov dve zlomové cirkevné púte - v Šaštíne a na Velehrade...-
Bolo to - na zmeny spoločenského myslenia vo východnom bloku - veľmi hektické obdobie. Prvou významnou lastovičkou pohybu v spoločnosti bola púť v Šaštíne v roku 1984, v rámci ktorej mobilizácia mladých veriacich overila akcieschopnosť našej tajnej cirkvi. Na púti sa zúčastnili stovky mladých ľudí. Ich nočná adorácia otvorila nový rozmer zhromažďovania mladých ľudí a Štátna bezpečnosť ju už nedokázala prekaziť. V roku 1985 sa stal Michail Sergejevič Gorbačov generálnym tajomníkom ÚV KSSZ a na východ od nás sa tak začal proces „perestrojky a glasnosti“.

-A práve v tom istom roku sa uskutočnila aj púť na Velehrad...-
V celej ČSSR sa pripomínalo 1100. výročie úmrtia svätého Metoda. A hoci pápež Ján Pavol II. na oficiálne oslavy neprišiel, ešte pred nimi vyhlásil Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. V júli sa konala púť v moravskom Velehrade, za účasti niektorých predstaviteľov štátu a aj kardinála Casaroliho. Na nej, na tú dobu až neuveriteľných 150.000 veriacich, ktorých mobilizovala aj tajná cirkev, nepustilo prítomných zástupcov režimu k ich oficiálnym prejavom, ale naopak – vypískali ich a pokrikmi „Chceme náboženskú slobodu“ im dalo jasne najavo svoj názor na vtedajší režim. Veľmi jasne to vystihol český katolícky aktivista, disident a politický väzeň komunistického režimu Václav Benda v samizdatovej eseji „Jak dál po Velehradě“, kde okrem iného napísal, že „... bude potrebné pozdvihnúť meč...“ a tiež, že sa „pred Velehrad už nesmieme vrátiť!“

-V oblasti boja za náboženské slobody vystupovali aktívne aj mnohí exiloví Slováci, predovšetkým bývalý hokejista a od roku 1988 aj výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný, žijúci v tom čase v Kanade...-
Práve on bol duchovným otcom myšlienky sviečkovej manifestácie. Jeho prvotným cieľom bolo 25. marca 1988 vyjadriť pred našimi zastupiteľstvami v zahraničí nespokojnosť s režimom, ktorý u nás vládol. Zároveň sme mali mať v Bratislave počas protestov transparenty s motívom mapy Slovenska, na ktoré mala šliapať veľká červená ruská čižma, pričom sa mali čítať prejavy. My sme nechceli ísť až do takejto konfrontácie a nakoniec sme zvolili kompromis. Rozhodli sme sa pre nenásilný pokojný protest s horiacimi sviečkami v ruke a zároveň sme si stanovili tri požiadavky protestu, ktoré boli aj kresťanské a aj všeľudské: občiansku slobodu, náboženskú slobodu a slobodné menovanie biskupov. Pamätám sa, že práve to bol okamih, keď sme dozreli a pochopili, že sa už nemôžeme pohybovať len v úzko vymedzenom priestore náboženstva, ale musíme osloviť celú slovenskú spoločnosť.

-V rámci nenásilného protestu ste použili zapálené sviečky. Prečo práve tie?-
Veľkonočná sviečka - paškál - je symbolom vzkrieseného Krista a symbolom víťazstva nad smrťou. Sviečka je nádherný symbol – je to niečo veľmi intímne, krásne a navyše také jednoduché, že sme si povedali, že každý, kto si v ten deň zapáli sviečku, symbolicky podporí naše požiadavky. V ten podvečer sa tisíce sviec rozhorelo nielen priamo na námestí, ale ľudia, ktorí sa naň nedostali, si zapaľovali sviečky v bočných uličkách a mnohí ďalší po celom Slovensku, doma - v kruhu rodiny.

František Mikloško
Foto: TASR/Michal Svítok


-Pred realizáciou marcového zhromaždenia ste sa išli poradiť s tajne vysväteným biskupom Korcom. Prečo práve s ním a nie napríklad s Jánom Sokolom, ktorý bol v tom čase - po smrti trnavského biskupa Júliusa Gábriša - cirkvou zvoleným arcidiecéznym administrátorom v Trnave, či za inými oficiálnymi cirkevnými autoritami?-
V prvom rade sme celú organizáciu zobrali na seba. Ja som vystupoval ako zvolávateľ zhromaždenia. Nechceli sme do toho zaťahovať nikoho z oficiálnych cirkevných kruhov a už vôbec nie oficiálnych biskupov, akými boli napríklad biskup Ján Pásztor v Nitre či biskup Jozef Feranec v Banskej Bystrici. Vedeli sme, že by sme u nich so žiadosťou o podporu takéhoto zhromaždenia vôbec nepochodili. Za biskupom Korcom sme šli z jednoduchého dôvodu – bol pre nás kľúčovou rešpektovanou osobnosťou tajnej cirkvi. Bol morálnou autoritou, človekom, ku ktorému sa chodilo okrem nás radiť množstvo iných ľudí. O jeho význame hovorí najlepšie to, že keď sme s ním a Jánom Čarnogurským navštívili v Prahe kardinála Tomáška, ten, hneď ako uvidel biskupa Korca v civilnom oblečení, priateľsky rozpažil ruky a povedal: „Vítam ťa obranca viery“. Korec bol neskutočne charizmatický a silný v obrane viery – bol jej pilierom, nekolaboroval s komunistickým režimom, ako mnohí iní, nedokázali ho zlomiť ani komunistickí vyšetrovatelia vo väzniciach v Bratislave, na Ruzyni či vo Valdiciach. Aj preto bolo podstatné, aby so zámerom zhromaždenia súhlasil práve on, pretože v opačnom prípade by to mohlo vyvolať medzi veriacimi istý vnútorný zmätok.

-Na proteste na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa v roku 1988 zúčastnilo okolo 5000 ľudí z rôznych kútov Slovenska. O jeho príprave a priebehu informoval Hlas Ameriky, Slobodná Európa a aj Rádio Vatikán. Nezdala sa vám, vzhľadom na to, koľko ľudí žilo v tom čase v Bratislave a aké percento veriacich žilo na Slovensku, účasť pomerne malá?-
Nie. Keď sa krátko pred zhromaždením pýtali Vlada Jukla, koľko očakáva na proteste ľudí, odpovedal, že asi dvadsať, maximálne päťdesiat a aj tých polícia naloží do policajných „antonov“ a bude po manifestácii. Uvedomte si, že v čase komunistických represálií a bezprávia bola účasť na takomto zhromaždení osobnou drámou a existenčnou otázkou. Nik nemohol vedieť, či nepríde o prácu, o existenčné istoty, či nebude režimom perzekvovaný on a jeho rodina. Aj preto sú pre mňa všetci, ktorí tam prišli, zapálili sviečky a modlili sa, neskutoční hrdinovia, morálni víťazi, do ktorých amorálna komunistická moc a jej represívne zložky „rúbali“ obuškami, vodnými delami, policajnými psami, či vrážali autami. Zábery z ich besnenia obleteli celý svet a ukázali totalitný režim v jeho nahote.

-Ako sa k vašej snahe, nenásilne, so sviečkou v ruke sa zhromaždiť za náboženské slobody, postavili oficiálni predstavitelia katolíckej cirkvi – tak na Slovensku, ako aj vo Vatikáne?
Dopredu nás nepodporil z oficiálnych predstaviteľov nikto. Tým, že o tom informovalo Rádio Vatikán - a to je tlmočníkom línie Svätého Otca, tak Vatikán nás takouto cestou nepriamo podporil. Veľkú solidaritu a podporu nám vyjadril kardinál Tomášek a nepriamo, pri najbližšom Anjeli Pána, sa zhromaždenia dotkol aj pápež Ján Pavol II., ktorý bol vždy na našej strane. Slovenskí oficiálni činitelia mlčali. Priamo proti nám vystúpil kanonik Štefan Zárecký.

-Ten Štefan Zárecký, ktorý bol funkcionárom prokomunistického Celoštátneho mierového výboru katolíckeho duchovenstva, neskôr Združenia katolíckych duchovných - Pacem in terris a ktorý bol v roku 1988 bratislavským dekanom?-
Áno, ten. Dva dni pred naším zhromaždením vystúpil vo večernom vysielaní Slovenskej televízie, kde okrem iného povedal, že ideme zneužiť úprimné náboženské cítenie a presvedčenie statočných drobných veriacich ľudí, že sme samozvaní organizátori a chceme vyvolať psychózu nedôvery a nátlakovým spôsobom vyvolať nežiaducu konfrontáciu. Demagogicky nás obviňoval, že používame pochybné politické špekulácie a vnášame do radov statočných veriacich občanov zmätok a vybičovaním vášní chceme dosiahnuť osobnú popularitu.

František Mikloško.
Foto: TASR


-Spomínate Rádio Vatikán, pražského kardinála Tomáška či Jána Pavla II. Prečo mlčali slovenskí biskupi? Nebola ich úloha a morálna povinnosť podporiť aktivity svojich veriacich bojujúcich za náboženskú slobodu?-
Za normálnych okolností áno, ale to neboli ani normálne okolnosti a ani normálna krajina, v ktorej sme vtedy žili...

-Podľa Kódexu kánonického práva „Cirkvi prislúcha právo vždy a všade ohlasovať morálne zásady, týkajúce sa aj sociálneho poriadku, ako aj posudzovať akékoľvek ľudské záležitosti, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší.“ Prečo slovenská katolícka cirkev podľa toho nekonala a nedržala sa morálnych zásad?-
Lebo do kľúčových pozícií v slovenskej cirkvi boli so súhlasom štátu dosadení duchovní, lojálni a spolupracujúci s komunistickým režimom, v niektorých prípadoch aj s jeho tajnou službou - ŠtB. Aj preto by bolo utopické čakať od nich akúkoľvek podporu. Zastali sa nás však mnohí bežní kňazi po celom Slovensku, pričom niektorí z nich boli priamo aj na zhromaždení.

-Pražský kardinál František Tomášek bol vysokopostavenou a rešpektovanou osobnosťou v katolíckej cirkvi. On sa vás nebál zastať. Prečo sa vás nezastal napríklad v tom čase arcidiecézny administrátor v Trnave - biskup Ján Sokol, ktorý sám neskôr hovoril, že bojoval proti Pacem in terris a mal dobré kontakty s tajnou cirkvou na Slovensku?-
To vie najlepšie len on sám. Ja som sa ho na to nikdy nepýtal...

-To je z vašej strany akademická odpoveď...-
Áno... V každom prípade, je potrebné poukázať aj na to, že keď pápež Ján Pavol II. dokumentom Quidam Episcopi v roku 1982 verejne odsúdil Pacem in terris, Ján Sokol nechodil na ich stretnutia. Vie sa, že sa angažoval aj pri tajnom prenášaní a distribuovaní kníh, čo v tom čase nebola jednoduchá záležitosť.

-Oficiálne protestoval proti zákroku štátnej komunistickej moci voči pokojnému zhromaždeniu len pražský arcibiskup kardinál Tomášek. Aj pri arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi sa zaňho, aj u pápeža, "bil" len český kardinál a emeritný pražský arcibiskup Miloslav Vlk. Čím to je, že niektorí vysokí slovenskí cirkevní funkcionári v takýchto situáciách buď „hrajú mŕtvych chrobákov“, alebo sa danému režimu prispôsobia a spolupracujú s ním?-
Pražskí arcibiskupi sú si vedomí obrovskej historickej kontinuity už od svätého Václava a svätého Vojtecha. Vedia, že sú jej pokračovateľmi a tvorcami dejín. Sú to vysoko rešpektované osobnosti, prirodzené morálne autority, ľudia, ktorí vyšli z určitej tradície a kultúry, ktorí sa na svojej pozícii neobjavili len tak, náhodne, ani neboli účelovo dosadení. Aj preto môžu mať ten svoj veľkorysý, pozitívny a morálny nadhľad, ktorý nám tu – za riekou Moravou – žiaľ, už stáročia chýba. Tiež si musíme uvedomiť skutočnosť, že Slovensko – na rozdiel od Česka - nikdy nedisponovalo väčším počtom elitných katolíckych alebo kresťanských intelektuálov, ktorí by „dorástli“ na to, aby pochopili akúkoľvek problematiku aj v hlbších a širších, globálnych a aj politických súvislostiach a trendoch...

-Nie je to spôsobené aj tým, že keď v našich končinách niekto aj vyčnieval nad ostatnými, tak bol preventívne „zrovnaný“, aby zbytočne nevytŕčal z tej našej priemernosti?-
Áno. Zraziť niekoho, kto svojím umom, intelektom, talentom či schopnosťami vyniká nad ostatnými, čím skôr na kolená - je jedna z typických slovenských vlastností, ktorá postretla katolíckych, evanjelických, ale aj sekulárnych intelektuálov.

Archívna snímka: V utorok 2. júla 2013 uplynul rok odvtedy, čo vtedajší pápež Benedikt XVI. odvolal z postu trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. Na snímke František Mikloško počas modlitbového zhromaždenia pri príležitosti 1. výročia odvolania Róberta Bezáka z postu trnavského arcibiskupa, ktoré sa uskutočnilo pred budovou Apoštolskej nuniciatúry v Bratislave, 2. júla 2013
Foto: TASR/Michal Svítok


-Krátko po tom, ako polícia voči obyčajným ľuďom použila vodné delá, psov a obušky, ako zatkla 130 ľudí a 17 z nich trestne stíhala a súdila, sa 20. apríla 1988 stal ministrom spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky (SSR) dlhoročný člen KSČ Milan Čič. Vykonal niečo po potlačení zhromaždenia ako minister spravodlivosti v prospech nevinných ľudí?-
Nechcem mu krivdiť, ale nepamätám si, že by sa ozval a apeloval na spravodlivosť a morálku. Vlastne, počas jeho výkonu funkcie ministra spravodlivosti, či skôr bezprávia, prebiehal aj súdny proces s "bratislavskou päťkou" po tom, ako boli 14. augusta 1989 zatknutí Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák a obvinení z trestného činu poburovania, neskôr prekvalifikovaného na podvracanie republiky. Pokiaľ viem, tiež mu to ani morálne a ani inak nevadilo a aj preto bol ministrom spravodlivosti až do decembra 1989, pričom členstvo v komunistickej strane ukončil až v marci 1990.

-Keď už mal isté, že sa komunistom nepodarí situáciu zvrátiť...-
- ... potom išiel s VPN, HZDS a nakoniec so Stranou demokratického stredu (úsmev).

-A po tom, ako dohliadal nad amorálnou nedemokratickou komunistickou spravodlivosťou, od roku 1993 dohliadal sedem rokov nad demokratickou spravodlivosťou a ústavnosťou - ako predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky...-
Boli to turbulentné časy. Osobne som zažil neskutočný šok, keď bol 25. marca 1990 do úradu sídelného nitrianskeho biskupa uvádzaný Ján Chryzostom Korec. Sedeli sme na takej malej tribúne – neďaleko mňa sedel vtedajší predseda slovenského parlamentu – bývalý člen KSČ Rudolf Schuster, a tiež aj vtedajší slovenský premiér, bývalý člen KSČ a exminister spravodlivosti SSR Milan Čič. Nakoľko bol mariánsky sviatok, veriaci začali spievať pieseň „Ó Mária primluvnica naša“. A s nimi svojím nádherným hlasom spieval spamäti pieseň aj Milan Čič. Nuž, takéto vie byť Slovensko...

-Pred 30 rokmi bol vzdor voči režimu a neslobode založený na Slovensku predovšetkým na konfesijnom princípe. Možno povedať, že nešlo ani tak o demokraciu či jej hodnoty, ako skôr o boj za náboženské slobody a ústupky komunistického režimu v tejto oblasti.-
Komunistickému systému sa za 40 rokov vládnutia podarilo na Slovensku zničiť a demoralizovať takmer všetko – živnostníkov, slovenských sedliakov a farmárov, strednú vrstvu, elitu národa – učiteľov a inteligenciu. Jediné, čo nezničili, bola cirkev, pretože tá je ukotvená v Bohu, má svoje sídlo vo Vatikáne a svoju oporu v pápežovi. A čo sa týka spomínaných ústupkov - z mojich rozhovorov s monsignorom Jánom Bukovským, ktorý bol ako jediný Slovák vo vyjednávacom tíme Vatikánu s vtedajším komunistickým režimom, viem, že sám Vatikán odhadoval, že komunizmus v našej časti Európy bude trvať oveľa dlhšie. Aj preto v rámci rokovaní s našou štátnou mocou z dlhodobého a strategického hľadiska pristupovali na kompromisy – snažili sa dosiahnuť čo najväčšie „prežitie“ cirkvi v nedemokratických a neslobodných podmienkach, aké u nás boli.

-Ako si vysvetľujete fakt, že mnohí, ktorí boli v období totality aj pre svoje náboženské presvedčenie prenasledovaní, či diskriminovaní, po zmene režimu v roku 1989 tolerovali, volili a podporovali mnohých bývalých vysokopostavených komunistov či politikov, ktorí zaviedli praktiky, ktoré nás dostali na okraj demokratickej Európy?-
Cirkev na Slovensku je skôr ľudová cirkev, čo sa práve v období komunizmu ukázalo ako obrovská zbraň. Na druhej strane tu existovala aj situácia, keď nás napríklad krátko po novembri 89 federálny premiér Marián Čalfa informoval, že je zle, lebo na základe reprezentačného prieskumu na otázku, po čom ľudia najviac túžia, si v Česku želali rýchlu transformáciu spoločnosti a orientáciu na západ. Na Slovensku to boli sociálne istoty.

Na archívnej snímke počas prestávky rokovania NR SR zľava herec Martin Huba, predseda SNR František Mikloško a poslanec Slovenskej národnej strany Štefan Kvietik.
Foto: TASR/Magda Borodáčová


-Čím je to spôsobené?-
Za štyridsať rokov boli u nás nielen neveriaci, ale aj ľudová cirkev totalitným režimom zdeformovaní do tej miery, že aj po jeho páde automaticky čakali a čakajú, že sa o nich vždy niekto postará a ochráni ich pred číhajúcim nebezpečenstvom, nepriateľmi a nástrahami - hoci aj fiktívnymi. Že sa vždy nájde ich vodca a ich pomyselný pastier, ktorému záleží – aspoň naoko - nie na svojom, ale na ich dobre a blahobyte. To je v konečnom dôsledku voda na mlyn pre politikov, ktorí sú vodcovské typy. Aj preto od roku 1992 do roku 2002 vyhral všetky parlamentné voľby Vladimír Mečiar a jeho HZDS a od roku 2006 do roku 2016 Robert Fico a jeho strana SMER–Sociálna demokracia. Som presvedčený, že Slovensko patrí do vyspelej demokratickej západnej civilizácie, akurát je pravdou aj to, že sme s našou národnou emocionalitou a neustálym odovzdaným hľadaním všemohúceho a ochraňujúceho politického vodcu stále ukotvení v Byzancii.

-Konzervatívne sily boli u nás nielen koncom 80. rokov, ale aj začiatkom 90. rokov minulého storočia hybnou silou zmien a snahy po demokratickom vývoji v spoločnosti. Kam sa vytratili? Prečo stratili dôveru voličov? Majú v dnešnej liberálnej a modernej Európe opodstatnenosť?-
Napriek tomu, v akom spoločenskom a politickom prostredí žijeme, si myslím, že popri Jánovi Čarnogurskom vyrástla zatiaľ najzaujímavejšia generácia konzervatívnych a kresťanských demokratických politikov, ktorí zasiahli do verejného života. Seba spomínať nebudem, ale osobnosti ako Figeľ, Dzurinda, Minárik, Brocka, Palko, Šimko, Hrušovský, Palacka – to všetko je silná generácia ľudí, ktorí boli schopní prevziať zodpovednosť za chod a smerovanie krajiny.

-S mnohými z nich sa však spájali politické a korupčné podozrenia či škandály...-
Nepopieram, že mnohých z nich „zomlelo“ podozrenie z korupcie. Problém konzervatívnej politiky však väzí aj v tom, že iní, inklinujúci k liberálnemu sekulárnemu konzervativizmu, sa rozhodli na úkor hodnotového systému uprednostniť účasť na moci. To je to, čo kresťanskodemokratickú politiku na Slovensku začalo postupne potápať a likvidovať. My, ktorí sme ju od začiatku vytvárali na hodnotovej báze, sme boli postupne nahrádzaní novými, mladšími politikmi, sľubujúcimi progres a nový vietor do našich plachiet. Žiaľ, vietor a ani vánok neprišiel. Naopak – s vypätím všetkých síl sa im podarilo z KDH, symbolizujúceho dovtedy stabilitu konzervatívnej kresťanskej politiky na Slovensku, urobiť len historický relikt – akýsi nefunkčný krížnik Aurora, priviazaný k brehu a slúžiaci len ako turistické múzeum zašlých čias.

-Má kresťanská konzervatívna politika a KDH ako také budúcnosť v lídroch, importovaných z iných politických strán?-
Nie som zástancom nákupu politických legionárov a žoldnierov do čela strany, po tom, ako sa z nej vypudia jej zakladatelia. Nie sú totiž zárukou kontinuity hodnôt KDH, pretože z nich nevzišli. Mám pocit, že súčasný predseda Hlina buduje typ politickej strany, ktorá je a bude postavená na ňom. Nakoniec – pochybujem, že ľudia poznajú aj iných lídrov v jeho najbližšom okolí. On je stredobodom súčasného KDH, on sa prezentuje v médiách - aj preto som v otázke budúcnosti KDH rezervovaný.

František Mikloško
Foto: Archív Dudas Brothers


-V októbri 1987 bol v obci Borovce neďaleko Piešťan zavraždený katolícky kňaz Štefan Polák, o ktorého sa dlhodobo intenzívne zaujímala ŠtB. Aj pod vplyvom tejto udalosti sa začali organizovať protesty, ktoré sa stali predzvesťou zmien režimu, ktorý u nás vládol. Neopakuje sa v súčasnosti – masovými protestmi na námestiach po celom Slovensku - opäť história?-
Súčasné protestné zhromaždenia sú vyjadrením nespokojnosti občanov s tým, čo sa v našom štáte deje a čo sa až dosiaľ akosi mlčky tolerovalo. Vnímam to ako akési svetlo, ktoré odkiaľsi zhora zostúpilo do tmy, v ktorej žijeme. V posledných rokoch, po tom, ako sme sa ukotvili v NATO, EÚ, v schengenskom priestore a v eurozóne, sme ostali prešľapovať na mieste, stratiac akýkoľvek zmysluplný ideál. Neuvedomovali sme si absenciu čohosi, čo by nás presahovalo, čo by malo svoj hlbší, spoločenský a morálny zmysel. Naopak, videli sme, čo sa vôkol nás deje, ako sa rozkráda štát a eurofondy, ako tu nespravujú krajinu občania a ich volení zástupcovia, ale úzka skupina privilegovaných oligarchov, ktorí majú tendenciu vlastniť nielen podniky, ale aj štát ako taký. Namiesto toho, aby sme to chceli aktívne zmeniť, sme sa začali apaticky a rezignovane do seba uzatvárať. Našťastie - podobne ako v roku 1989 - sa prebudila mladá generácia, ktorá si praje žiť v slušnom Slovensku.


-Podarí sa podľa vás tento generačný odkaz presadiť do reálneho života?-
Dúfam, že áno, pretože z histórie poznáme množstvo vzopätí, avšak nie všetky sa skončili aj úspechom. Dnes sme svedkami, ako neslušnosť v koalícii a tiež aj v opozícii zrodila a prebudila generáciu mladých ľudí, túžiacich po slušnosti. V normálnej demokratickej civilizovanej krajine je to minimum, čo občan od politikov očakáva. Verím, že pokiaľ sa súčasnej mladej generácii podarí udržať myšlienku slušného Slovenska desať – dvadsať rokov, tak prinesie aj svoje reálne ovocie. Potom budeme hovoriť, že to bola historická generácia.


-V roku 1988 bol, aj podľa vašich slov, osobnosťou, ktorá bola garantom morálky a ideí náboženskej slobody – kardinál Korec. V roku 1989 bol garantom zmien režimu Václav Havel, v roku 1998 zase Mikuláš Dzurinda. Má podľa vás slovenská politika a spoločnosť ako taká, podobne silnú a zásadovú osobnosť, ktorá by bola nespochybniteľným garantom ideí slušnosti a morálky aj dnes?-
Myslím si, že nemá. Minimálne v radoch súčasnej opozície. To však neznamená, že aj keď politická garnitúra, ktorá radikálne stráca svoj kredit doma a pomaly aj v zahraničí, nemá silnú a stabilnú alternatívu, že sa musíme uspokojiť s tým, čo sa na Slovensku deje. Neustále sa hrať na tolerovanie menšieho zla sa väčšinou nevypláca.

Archívna snímka: Novovymenovaná vláda Slovenskej republiky zložila 27. júna 1990 na Bratislavskom hrade do rúk predsedu SNR Františka Mikloška ústavou predpísaný sľub. Na archívnej snímke vpravo predseda SNR František Mikloško počas príhovoru k členom vlády SR.
Foto: TASR/Drahotín Šulla


-Vražda kňaza Štefana Poláka sa doposiaľ nevyšetrila, podobne ako aj vražda Daniela Tupého. Veríte, že dôjde k vyšetreniu vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?-
To neviem. Je to veľmi, veľmi komplikovaná vec. Na jednej strane sa podarilo po rokoch vyšetriť vraždu Ernesta Valka, na druhej strane ostalo množstvo vrážd kňazov, ako aj vami spomínaného Daniela Tupého doposiaľ nevyšetrených.

-Anglický historik Timothy Garton Ash nazval rok 1989 rokom zázrakov. Ako by ste pomenovali osmičkový rok 2018 vy?
Ako rok nádeje...


František Mikloško sa narodil v Nitre 2. júna 1947. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (RNDr.) V rokoch 1971 až 1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV v oblasti numerickej matematiky. V rokoch 1983 až 1989 pracoval ako robotník. Bol jedným z čelných predstaviteľov tzv. tajnej cirkvi na Slovensku. V novembri 1989 sa stal členom Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu. V roku 1992 sa stal členom Kresťanskodemokratického hnutia. Od roku 1990 až do júna 2010 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR). V rokoch 1990 – 1992 pôsobil vo funkcii predsedu SNR. V roku 2008 odišiel spoločne s Vladimírom Palkom, Rudolfom Bauerom a Pavlom Minárikom z KDH a podieľal sa na založení novej politickej strany Konzervatívni demokrati Slovenska. Od roku 2006 je ženatý s manželkou Janou. Je autorom resp. spoluautorom knižných publikácií: Nebudete ich môcť rozvrátiť, Čas stretnutí, Desať spravodlivých, Znamenia čias a Radosť evanjelia na Slovensku.