Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Historik pripomenul, že významnú úlohu zohrávala Krakovská univerzita, kde študovali aj obyvatelia z územia dnešného Slovenska.
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Krakov 4. augusta (TASR) – Pojem poľsko-uhorské vzťahy nemožno podľa historika Olivera Zajaca zo SAV chápať iba ako dejiny kontaktov medzi Poliakmi a Maďarmi. Významnú úlohu v nich zohrávalo aj územie dnešného Slovenska, cez ktoré sa počas stredoveku a raného novoveku rozvíjali obchodné, vzdelanecké aj kultúrne väzby medzi oboma krajinami. Povedal to v rozhovore s varšavským spravodajcom TASR.
„Ak hovoríme o poľsko-uhorských vzťahoch, hovoríme aj o poľsko-slovenských vzťahoch, lebo v termíne Uhorsko je schovaný aj Slovák v 16. a 17. storočí,“ povedal Zajac. Podľa neho sa na dejiny Uhorska často pozerá ako na dejiny Maďarov, hoci išlo o mnohonárodnostný štát. Kontakty s Poľskom sa preto v značnej miere odohrávali práve na území dnešného Slovenska, ktoré bolo k poľskému kráľovstvu geograficky, jazykovo aj kultúrne najbližšie.
Historik pripomenul, že významnú úlohu zohrávala Krakovská univerzita, kde študovali aj obyvatelia z územia dnešného Slovenska. Vzájomné kontakty však nepestovali iba panovníci či šľachta, ale existovali aj na úrovni miest. „V 15. storočí bol krakovským richtárom rodák z Bardejova a približne v rovnakom období bol bardejovským richtárom Poliak pochádzajúci z okolia Krakova,“ uviedol Zajac. Podľa neho ide o príklad intenzívnych kontaktov a prirodzeného prelínania obyvateľstva na oboch stranách hranice.
Hoci dejiny poznajú aj výrazné politické prepojenia, ako bolo zvolenie sedmohradského kniežaťa Štefana Bátoryho - strýka Alžbety Bátoryovej, prezývanej Čachtická pani - za poľského kráľa, podľa Zajaca politika neurčovala hlavný charakter vzájomných vzťahov. „Som presvedčený, že tam vždy zohrával úlohu v prvom rade obchod a hospodárstvo. Politika asi nikdy nehrala takú zásadnú rolu, lebo tam nikdy nedošlo k nejakej výraznej animozite. Samozrejme, konflikty boli aj v stredoveku, ale ich sféry záujmov sa nestretávali natoľko, aby vznikol dôvod na otvorené nepriateľstvo,“ povedal.
Za jeden z najvýraznejších symbolov historického prepojenia označil spišský záloh, teda prenechanie 16 spišských miest, ktoré po pôžičke poskytnutej uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému spravovala poľská koruna až do prvého delenia Poľska v roku 1772. Obyvatelia podľa neho dokázali využívať osobitné postavenie regiónu vo svoj prospech. „Často sa stávalo, že si právne predpisy či daňové zákony vykladali podľa toho, čo im viac vyhovovalo, či bolo výhodnejšie byť poddaným poľského alebo uhorského kráľa,“ povedal.
Historik zároveň predpokladá, že obdobie poľskej správy zanechalo na Spiši trvalú kultúrnu stopu. Pripomenul napríklad uchovávanie repliky poľských korunovačných klenotov na hrade v Starej Ľubovni, ktoré odkazuje na obdobie švédskeho vpádu do Poľska, aj pretrvávajúce regionálne povedomie. „Myslím si, že to zanechalo stopu v kultúre Spiša. Mám pocit, že tam je povedomie o tom, že boli súčasťou iného celku a že to zanechalo vplyv dodnes. Niekde v ľudovom povedomí to ostáva ďalej,“ dodal.
(spravodajca TASR Slavomír Gregorík)
„Ak hovoríme o poľsko-uhorských vzťahoch, hovoríme aj o poľsko-slovenských vzťahoch, lebo v termíne Uhorsko je schovaný aj Slovák v 16. a 17. storočí,“ povedal Zajac. Podľa neho sa na dejiny Uhorska často pozerá ako na dejiny Maďarov, hoci išlo o mnohonárodnostný štát. Kontakty s Poľskom sa preto v značnej miere odohrávali práve na území dnešného Slovenska, ktoré bolo k poľskému kráľovstvu geograficky, jazykovo aj kultúrne najbližšie.
Historik pripomenul, že významnú úlohu zohrávala Krakovská univerzita, kde študovali aj obyvatelia z územia dnešného Slovenska. Vzájomné kontakty však nepestovali iba panovníci či šľachta, ale existovali aj na úrovni miest. „V 15. storočí bol krakovským richtárom rodák z Bardejova a približne v rovnakom období bol bardejovským richtárom Poliak pochádzajúci z okolia Krakova,“ uviedol Zajac. Podľa neho ide o príklad intenzívnych kontaktov a prirodzeného prelínania obyvateľstva na oboch stranách hranice.
Hoci dejiny poznajú aj výrazné politické prepojenia, ako bolo zvolenie sedmohradského kniežaťa Štefana Bátoryho - strýka Alžbety Bátoryovej, prezývanej Čachtická pani - za poľského kráľa, podľa Zajaca politika neurčovala hlavný charakter vzájomných vzťahov. „Som presvedčený, že tam vždy zohrával úlohu v prvom rade obchod a hospodárstvo. Politika asi nikdy nehrala takú zásadnú rolu, lebo tam nikdy nedošlo k nejakej výraznej animozite. Samozrejme, konflikty boli aj v stredoveku, ale ich sféry záujmov sa nestretávali natoľko, aby vznikol dôvod na otvorené nepriateľstvo,“ povedal.
Za jeden z najvýraznejších symbolov historického prepojenia označil spišský záloh, teda prenechanie 16 spišských miest, ktoré po pôžičke poskytnutej uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému spravovala poľská koruna až do prvého delenia Poľska v roku 1772. Obyvatelia podľa neho dokázali využívať osobitné postavenie regiónu vo svoj prospech. „Často sa stávalo, že si právne predpisy či daňové zákony vykladali podľa toho, čo im viac vyhovovalo, či bolo výhodnejšie byť poddaným poľského alebo uhorského kráľa,“ povedal.
Historik zároveň predpokladá, že obdobie poľskej správy zanechalo na Spiši trvalú kultúrnu stopu. Pripomenul napríklad uchovávanie repliky poľských korunovačných klenotov na hrade v Starej Ľubovni, ktoré odkazuje na obdobie švédskeho vpádu do Poľska, aj pretrvávajúce regionálne povedomie. „Myslím si, že to zanechalo stopu v kultúre Spiša. Mám pocit, že tam je povedomie o tom, že boli súčasťou iného celku a že to zanechalo vplyv dodnes. Niekde v ľudovom povedomí to ostáva ďalej,“ dodal.
(spravodajca TASR Slavomír Gregorík)
