Bratislava 28. augusta (TASR) - Vo viacerých filmoch venovaných tematike Slovenského národného povstania (SNP) sa mohli presadiť aj slovenské hory, ktoré boli na konci druhej svetovej vojny priestorom partizánskej revolty. "Hory a lesy sú typickým priestorom povstaleckých a odbojových filmov. Aspoň polovica z týchto filmov sa začína pietnym úvodným záberom panenskej či majestátnej prírodnej scenérie," povedala pre TASR filmová historička a publicistka Eva Vženteková.

Spresňuje, že hory a lesy boli zároveň útočiskom partizánov, ktorí sa tam po potlačení Povstania utiahli a snažili prežiť do príchodu východnej fronty. "Takže príroda tu zohrávala aj funkčnú ochrannú rolu. Ale postupne sa vo filmoch objavovali aj kritické pohľady na mýtizované horské partizánstvo, ako v snímkach Zvony pre bosých (1965), Trofej neznámeho strelca (1974) a Choď a nelúč sa (1979)," vysvetľuje Vženteková.

Fenomén vody a rieky sa podľa slov filmovej historičky zasa objavuje v snímkach Člny proti prúdu (1981), Na druhom brehu sloboda (1984) a Lampáš malého plavčíka (1984). "V tomto filme sa veľtok stáva nástrojom medzinárodnej prepravy odbojového kontrabandu," poznamenala.

Filmová historička sa vyjadrila aj ku konkrétnym miestam, kde sa povstalecké filmy nakrúcali, a stali sa vyhľadávanou turistickou destináciou. "Skalnatý útvar v Starých horách, kde vznikali bojové epizódy Vlčích dier (1948), je údajne dodnes z toho dôvodu navštevovaný. Pod zvolenským hradom by mala byť vystavená replika povstaleckého obrneného vlaku použitého vo filme Deň, ktorý neumrie (1974)," ozrejmila Vženteková.

Vo viacerých filmoch sú mestské lokácie podľa nej poznateľné. Radí medzi ne Svätý Jur v snímke V hodine dvanástej (1958), Banskú Štiavnicu v Polnočnej omši (1962), Bratislavu v snímke Do posledného dychu (1976). "Kde úvodný záber akoby dronom vchádza do bytu v tzv. Manderláku na námestí SNP," dodala filmová historička. Upozorňuje aj na ďalšie mestá a miesta, v ktorých filmári nakrúcali filmy venované Povstaniu a odboju. "Spišská Sobota, Kežmarok a kaštieľ Strážky v Mužovi, ktorý luže (1968), Piešťany v Živote na úteku (1975), kde sa objaví aj pekný záber večernej trnavskej veduty s týčiacimi sa chrámovými vežami, možno preto radšej snímanými pod rúškom tmy," naznačila Vženteková.

Potvrdila predpoklad, že pri filmoch s vážnou témou Povstania prevažoval v histórii slovenskej kinematografie dramatický žáner. "Áno, urobiť aj vážne či tragické deje s prvkami humoru či odľahčenia je ťažké, tobôž keď aj naša domáca tradícia je v tomto poslabšia," zhodnotila s tým, že žánrovo celkom vydarená je jediná satirická komédia tejto témy, snímka Cnostný Metod (1979). "Ale len tam, kde pranieruje pokrytecký katolicizmus a kariérizmus. Pri scénach komunistického odboja je film toporný a schematický." Úderné satirické a karikatúrne črty má podľa filmovej historičky aj časť Dominika z Jakubiskovej poviedkovej trilógie Zbehovia a pútnici (1968), ktorá zobrazuje prechod frontov na usadlosti v severovýchodnom Slovensku. "A milo úsmevnými epizódami si stále vie podmaniť aj snímka Keby som mal pušku (1971). Miléniový film Krajinka (2000), bilancujúci vstupy do domácich dejov sa v príkro nastavenej irónii dotkol aj vojnových udalostí," uzavrela Vženteková.