Lukovištia/Bratislava 12. júla (TASR) - Vzlyky nahej duše, tak pomenoval v jednej z básni svoje verše zakladateľ modernej slovenskej lyriky a slovenského symbolizmu. Básnické meno Ivan Krasko mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský, ktorý bol „krstným otcom“ jeho dvoch básnických zbierok Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). Od narodenia básnika, prekladateľa a tiež politika uplynie v nedeľu 12. júla 150 rokov.

Prvé básne mu vyšli časopisecky, keď sa blížil k tridsiatke. Podpisoval ich menom Janko Cigáň a slovenská verejnosť dlho nevedela, kto sa za týmto pseudonymom skrýva. Tajomstvo odhalil básnik a kritik František Votruba.

Ivan Krasko, rodným menom Ján Botto, sa narodil 12. júla 1876 v obci Lukovištia v roľníckej rodine. Jeho vzdialeným príbuzným bol romantický básnik a štúrovec Ján Botto, autor známej balady Žltá ľalia alebo lyricko-epickej skladby Smrť Jánošíkova. V rokoch 1887 - 1896 študoval najprv na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom na nemeckom v Sibiu a na záver na rumunskom gymnáziu v Brašove, kde aj zmaturoval. Titul chemického inžiniera nadobudol v roku 1905 na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe, kde sa aktívne zapojil do činnosti študentského spolku Detvan.

Ako inžinier pôsobil v cukrovare v Klobukoch neďaleko Prahy a v chemickej továrni v Slanom. Počas prvej svetovej vojny bojoval na ruskom, talianskom a rumunskom fronte. Bol dôstojníkom 16. honvédskeho pluku rakúsko-uhorskej armády.

Po skončení vojny a vzniku prvej Československej republiky (ČSR) pôsobil v rokoch 1918 - 1928 ako tajomník na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Nasledujúcich desať rokov pracoval na Krajinskom úrade v Bratislave. V rokoch 1919 - 1929 bol aj poslancom a tiež senátorom Národného zhromaždenia. Na prelome rokov 1938 a 1939 odišiel do dôchodku a do roku 1943 žil v Bratislave, odkiaľ sa presťahoval do Piešťan.

Prvé básne začal uverejňovať pod menom Janko Cigáň v Slovenských pohľadoch. Tajomstvo o tom, kto sa skrýva pod týmto pseudonymom, odhalil básnik a kritik František Votruba. Použil na to lesť, keď v Slovenskom týždenníku uverejnil báseň, ktorú podpísal menom Janko Cigáň. Keď to Krasko zistil, napísal do redakcie rozhorčený list, na základe ktorého sa zistilo, že pod týmto pseudonymom vystupoval Ján Botto neskôr Ivan Krasko.

Básnické meno Ivan Krasko mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský podľa dediny Kraskovo, ktorá sa nachádza neďaleko obci Lukovištia. Vajanský nabádal mladého a talentovaného básnika aj k tomu, aby vydal svoje básne knižne. Kraskov definitívny vstup do veľkej literatúry sa napokon udial v rokoch 1905 - 1906, keď v časopise Dennica vyšiel cyklus jeho deviatich básní pod názvom Lístok, ktorý zaujal nielen čitateľov, ale aj literárnu kritiku.

Knižne debutoval v roku 1909 v zbierkou Nox et solitudo, ktorá obsahuje známe básne Plachý akord, Už je pozde, Topole či Zmráka sa. V roku 1912 vydal druhú a zároveň poslednú knižnú zbierku pod názvom Verše, ktorej súčasťou sú sociálne ladené básne ako známa Otcova roľa, ale aj Otroci, alebo Baníci.

Do vypuknutia prvej svetovej vojny napísal ešte reflexívne básne s tematikou národných dejín História, Pribina, Svätopluk. Počas pobytu na frontoch pracoval na protivojnovo zameranej básnickej skladbe Eli, eli, lama sabachtani? (Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?), ale dokončil len jej prvú časť Fragment. Po roku 1918 časopisecky uverejnil básne Záznam a Kritika. V roku 1954 vyšla časť jeho knižne nevydaná tvorba v publikácii Dielo.

Krasko je aj autor próz Naši (1907), Svadba (1908), Almužna (1908) a List mŕtvemu (1911). Do slovenčiny prekladal hlavne poéziu rumunského básnika Mihaia Eminesca. Jeho poéziu zasa preložili do angličtiny, francúzštiny, nemčiny či ruštiny.

Ivan Krasko, nositeľ titulu Národný umelec (1946), zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach. Jeho zať bol nemenej známy slovenský spisovateľ Ladislav Mňačko, ktorého druhou manželkou bola Kraskova dcéra Eva Bottová.