Hlohovec/Bratislava 30. júna (TASR) - Stál pri vzniku dnes už legendárnej básnickej skupiny Osamelí bežci. Známa je aj jeho spolupráca s hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. Dnes (30. júna) má Ivan Štrpka, básnik, esejista, prekladateľ a textár, 80 rokov.

V roku 1964 sa v Mladej tvorbe objavili dva manifesty Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov básnickej skupiny Osamelí bežci, pod ktoré sa spolu s Ivanom Laučíkom (1944 - 2004) a Petrom Repkom (1944) podpísal aj Ivan Štrpka. V manifestoch sa vyhranili voči vtedajším oficiálnym hodnotám, komunizmus označili za abstraktný pojem pre svoju generáciu, odmietli nielen tvorbu niektorých básnikov staršej generácie, ale aj zasahovanie ideológie do literatúry.

"Názov Osamelí bežci dokonale vyjadroval náš spoločný životný pocit aj potrebu slobodného pohybu. A všetci sme skutočne behali a premýšľali vlastným smerom. Osamelí bežci znamenajú vlastnú slobodu a nie samotu. Osamelým bežcom sa cítim aj dnes, ale vôbec nie som sám," uviedol Štrpka pre TASR.

V Mladej tvorbe sa neskôr okrem manifestov objavili aj Štrpkove články O otvorenej básni (1967) a Predbáseň (1969), ktoré v hlbšej teoretickej rovine priblížili tvorivé postupy Osamelých bežcov. Ich aktivity však výrazne ovplyvnil nástup normalizácie po roku 1969. Samotný Štrpka po svojom knižnom debute Krátke detstvo kopijníkov (1969) stihol ešte v roku 1971 vydať zbierku Tristan tára, po ktorej sa vynútene knižne odmlčal na desať rokov.

Ivan Štrpka sa narodil 30. júna 1944 v Hlohovci. Po maturite na Jedenásťročnej škole v Seredi študoval v rokoch 1963 - 1969 slovenčinu a španielčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia, ale aj po jeho skončení pracoval ako redaktor v redakcii Kultúrneho života a v Mladej tvorbe. V rokoch 1970 - 1971 pôsobil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a obdobie rokov 1971 - 1973 strávil vo vydavateľstve Tatran.

Od roku 1973 do polovice 80. rokov minulého storočia pracoval ako dramaturg v bratislavskej Československej televízii. V druhej polovici 80. rokov pôsobil ako zástupca šéfredaktora v časopise Mladé rozlety. V rokoch 1990 - 1993 šéfoval Kultúrnemu životu. Najdlhšie (1999 - 2010) ako šéfredaktor pracoval v literárnom časopise Romboid.

"Ani presne neviem, ale bolo to čosi osobné, vnútorné a spontánne. Veď povinné základné školské vzdelanie som stihol preskákať v päťdesiatych rokoch násilia komunistickej diktatúry, cenzúry a povinného ´socrealizmu´. Bolo tu však aj priaznivé kultúrne rodinné prostredie, ďalej ma viedla zvedavosť a rastúci záujem o svety, ktoré mi nečakane otvárali iné a zase iné skvelé knihy, hlavne preložené, bez ohľadu na jazyk a krajinu pôvodu. Básnická kultúra utvára predsa univerzálny priestor svojich vlastných ľudských významov. K mojim prvým objavom patrili, okrem môjho uja Ivana Kupca, aj Guillaume Apollinaire, Georg Trakl, Rainer Maria Rilke, Boris Pasternak, dadaizmus, surrealizmus, T. S. Eliot či Ezra Pound a objavovanie pokračuje dodnes," opísal Štrpka svoju cestu k písaniu.

Pred knižným debutom sa tri jeho básne - Moje divné samoty, Žltý dom v septembrovej krajine a Prostovlasý sa trápiť na slnkách - objavili v roku 1963 vo výbere mladej slovenskej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva. Svoju typickú poetickú symboliku naplno rozvinul v debutovej zbierke Krátke detstvo kopijníkov (1969).

Rozčarovanie z vývoja v Československu po roku 1968 vyjadril v zbierke Tristan tára (1971). Po textovo provokatívnej, miestami ironickej zbierke, odkazujúcej na zakladateľa dadaizmu Tristana Tzaru nasledovalo desaťročné vynútené publikačné odmlčanie.

Vynútenú publikačnú prestávku vyplnil aj spoluprácou s hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. "S Dežom sme sa stretli po vydaní jeho prvého skvelého anglického albumu Provisorium a dnes už existuje množstvo verzií ako k tejto spolupráci došlo. Dežo ma pri tom učil trochu spievať. Skúšali sme tvoriť spoločne piesne, šlo nám to takto až do konca. Tie skladby sa aj dnes dajú počúvať predovšetkým jeho zásluhou, vďaka jeho ´dežovského´ výrazu a umeniu," uviedol Štrpka, ktorý sa textársky podieľal na jedenástich Ursinyho albumoch ako napríklad Pevnina detstva, Nové mapy ticha, Modrý vrch, 4/4, Bez počasia, Zelená, Momentky, Do tla či Príbeh.

V roku 1981 vydal zbierku Teraz a iné ostrovy. O rok neskôr sa prezentoval básnickou knihou Pred premenou. V roku 1985 mu vyšla zbierka Správy z jablka a o tri roky neskôr aj kniha básní Všetko je v škrupinke.

Po roku 1989 vydal najproduktívnejší osamelý bežec zbierky: Krásny nahý svet (1990), Rovinsko juhozápad (1995), Smrť matky (1995). V roku 1997 mu vyšli zbierky Medzihry: Bábky kratšie o hlavu a Majster Mu a ženské hlasy. Ako básnické skladby sú koncipované knihy Hlasy a iné básne (2004) a Tichá ruža (2006). Zbierka básní s názvom Kam plášť, tam vietor mu vyšla v roku 2018. Zatiaľ poslednou samostatnou knihou básní Ivana Štrpku je zbierka Hermovská chôdza (2022).

Ako prozaik sa predstavil románom s autobiografickými prvkami Rukojemník (1999). V knihe Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (1995) zasa sústredil články a úvahy publikované v Kultúrnom živote počas svojho porevolučného (1989) pôsobenia v redakcii a z relácie Slovenského rozhlasu Živé slová.

Štrpkovu tvorbu ohodnotili Cenou Ivana Krasku za debut (1969), Cenou asociácie spisovateľských organizácií Slovenska (1995), Cenou Dominika Tatarku (1997), Cenou Tatra banky za umenie (2003), Cenou Jána Ondruša (2004) či Prémiou Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2022 za zbierku básní Hermovská chôdza.

"Písanie je stále neoddeliteľnou súčasťou utvárania môjho života. Nemám rád definitívnu hotovosť a ukončenosť. Koniec ani neexistuje. Rád skúmam čo je celkom pred nami," dodal pre TASR Ivan Štrpka, ktorému v roku 2021 prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila Pribinov kríž II. triedy.