Dombóvár/Bratislava 25. januára (TASR) – Generál in memoriam Ján Golian patrí k významným historickým osobnostiam Slovenska. Veliteľ ilegálneho Vojenského ústredia (VÚ) a prvý veliteľ povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania (SNP) niesol zodpovednosť za ozbrojené vystúpenie v situácii, keď boli možnosti obmedzené, informácie neúplné a čas neúprosný. Vojenské operácie na povstaleckom fronte nielen riadil, ale sa na nich aj osobne zúčastnil. V nedeľu 26. januára sa pripomína 120. výročie jeho narodenia.

Ján Golian sa narodil 26. januára 1906 v Dombóvári v dnešnom Maďarsku v slovenskej rodine. Už v mladosti sa rozhodol pre profesionálnu vojenskú dráhu. Po absolvovaní Vyššej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave sa v roku 1925 zúčastnil na dobrovoľnom odvode a po splnení všetkých podmienok nastúpil na Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, ktorú ukončil v auguste 1927. Neskôr, v rokoch 1937 až 1938, študoval aj na Vysokej škole válečnej v Prahe, ktorá vychovávala generáciu československých štábnych dôstojníkov.

Podľa zástupcu riaditeľa Vojenského historického ústavu (VHÚ) Petra Šumichrasta patril Golian k mimoriadne schopným štábnym dôstojníkom. Ako vyplýva z posudku z roku 1942, ktorý vypracoval prvý dôstojník generálneho štábu veliteľstva divíznej oblasti 1 v Trenčíne Alojz Ballay, „mal veľmi dobrý zmysel pre povinnosť a zodpovednosť, bol iniciatívny, duševne pružný a rýchleho postrehu. Uvažoval logicky a bol výborne použiteľný na prácu v štáboch vyšších veliteľstiev“.

Golianova vojenská dráha sa začala ešte v medzivojnovom období v československej armáde. Pôsobil v delostreleckých jednotkách, postupne prešiel viacerými veliteľskými a štábnymi funkciami. Absolvoval aj viacero špecializovaných kurzov, pričom odborné vzdelanie a dlhoročná služba ho formovali ako skúseného profesionálneho dôstojníka.

Po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 pokračoval v aktívnej službe v slovenskej armáde, kde zastával viacero štábnych funkcií. „Po vzniku Slovenského štátu v hodnosti kapitána delostrelectva bol zaradený na veliteľstvo 1. divízie v Trenčíne ako prednosta 3. oddelenia. Dňa 15. decembra 1939 ho preradili do skupiny dôstojníkov generálneho štábu ako stotníka generálneho štábu. Na majora generálneho štábu ho povýšili 1. júla 1940. V roku 1941 zastával rôzne štábne funkcie v rámci 1. divízie,“ priblížil Golianovu kariéru v armáde Šumichrast.

Bojové skúsenosti získal na východnom fronte po boku nemeckej armády (1941). Ako štábny dôstojník mal možnosť nielen poznať krutosť bojov na fronte, ale aj neľudský okupačný režim praktizovaný na okupovaných územiach. To formovalo jeho ďalšie rozhodovanie pri príprave ozbrojeného vystúpenia voči nedemokratickému domácemu ľudáckemu režimu úzko kolaborujúcemu s nacizmom.

V rokoch 1942 až 1943 zastával viaceré štábne funkcie, pričom ho opakovane vysielali na sovietsko-nemecký front. Opätovné frontové nasadenie v období od marca do júla 1943 sa podpísalo na jeho zdravotnom stave. Po vyliečení sa od začiatku roka 1944 zapájal do silnejúceho protifašistického odboja ako jeden z hlavných predstaviteľov demokratickej časti slovenskej armády. Vzhľadom na túto skutočnosť bol 23. apríla 1944 vymenovaný prezidentom ČSR Edvardom Benešom za dočasného vedúceho príprav ozbrojeného protifašistického vystúpenia slovenskej armády.

O štyri dni neskôr na rokovaní so zástupcami ilegálnej Slovenskej národnej rady prijal jej poverenie vykonávať funkciu vojenského veliteľa príprav povstania. Minister národnej obrany československej vlády v Londýne, generál Sergej Ingr ho so súhlasom prezidenta Beneša do funkcie veliteľa vojenského ústredia potom oficiálne ustanovil 14. mája 1944.

Prípravy povstania sa uskutočňovali v mimoriadne zložitých podmienkach a počítalo sa s viacerými variantmi vývoja situácie. Ako pre TASR uviedol historik Šumichrast, kľúčovým problémom bola koordinácia s postupom sovietskych vojsk a otázka, či sa podarí udržať východoslovenské divízie ako rozhodujúcu silu povstania.

Situácia sa dramaticky vyhrotila koncom augusta 1944 po príchode nemeckých okupačných jednotiek na Slovensko. V reakcii na vývoj udalostí vydal Golian 29. augusta 1944 rozkaz „Začnite s vysťahovaním“, ktorý sa stal signálom na spustenie ozbrojeného odporu slovenskej armády proti nacistickému Nemecku. Tým sa začalo Slovenské národné povstanie. Ako veliteľ povstaleckej armády niesol zodpovednosť za obranu povstaleckého územia. Aktívne sa zaujímal o situáciu na fronte a viackrát osobne navštívil bojové jednotky s cieľom povzbudiť morálku vojakov. V prvých dňoch povstania bol povýšený na plukovníka generálneho štábu a brigádneho generála.

Na začiatku októbra 1944 prevzal velenie povstaleckej armády divízny generál Rudolf Viest. Golian sa stal jeho zástupcom. Po ústupe z Banskej Bystrice vydal Viest 27. októbra 1944 rozkaz na prechod povstaleckých jednotiek na partizánsky spôsob boja. Vedenie povstania sa následne stiahlo do hôr v snahe pokračovať v odpore proti nemeckým jednotkám.

Počas presunov v Nízkych Tatrách bol Golian spolu s Viestom a ďalšími dôstojníkmi 3. novembra 1944 zajatý príslušníkmi nemeckej jednotky Einsatzkommando 14 v Pohronskom Bukovci. Nasledovali výsluchy v Banskej Bystrici, Bratislave, Viedni a Berlíne. Tragický osud oboch generálov sa s najväčšou pravdepodobnosťou zavŕšil v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg, kde mali byť v marci 1945 popravení. Presné okolnosti ich smrti dodnes nie sú známe.

Jána Goliana rok po ukončení druhej svetovej vojny povýšili do hodnosti divízneho generála in memoriam a v roku 1969 do hodnosti generálplukovníka in memoriam. Historici ho dnes vnímajú ako symbol vojenskej profesionality a zodpovednosti v období, keď žiadne rozhodnutie nemalo jednoduché riešenie. Jeho význam nespočíva len v samotnom vedení povstania, ale aj v odvahe prevziať zodpovednosť v čase, keď úspech nebol istý.