Banská Bystrica/Bratislava 1. augusta (TASR) - Od začiatku 80. rokov minulého storočia patril medzi hlavné postavy slovenského disentu. Bol aj jednou z kľúčových osobností Nežnej revolúcie (1989), po ktorej sa stal federálnym ministrom vnútra, zaslúžil sa o definitívne rozpustenie Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a prijatie lustračného zákona. Bol tiež poslancom federálneho i slovenského parlamentu.

Od narodenia Jána Langoša, vyštudovaného fyzika, disidenta, politika, ale aj talentovaného výtvarníka a milovníka hudby uplynie 2. augusta 80 rokov. Za základ svojho života, ako sám tvrdil, považoval trojuholník: rodina - kostol - bigbít.

S jeho menom sa primárne spája prijatie zákona o slobodnom prístupe k informáciám a vznik Ústavu pamäti národa (ÚPN), na čele ktorého stál v rokoch 2003 - 2006. „Tvrdil, že ak sa dôsledne nevyrovnáme s dedičstvom totalitných režimov, najmä s ŠtB a tými politikmi, ktorí prijímali totalitné zákony, ale aj ich vykonávateľmi v bezpečnostných zložkách, nebudeme mať dostatočnú slobodu a demokraciu a nebudeme sa tešiť zo života,“ uviedol pre TASR Patrik Dubovský, historik ÚPN a autor knižnej monografie Ján Langoš. Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN.

Podľa Dubovského Langoš často opakoval myšlienku, že počas oboch totalít na Slovensku prišlo k „poškodeniu myslí a sŕdc“. Vyžadoval radikálnu reformu, dokonca 15 rokov po Novembri ´89 ľutoval, že komunistická strana nebola zrušená, predstavitelia režimu uväznení a prezident dekrétom nezakázal podieľať sa exponentom režimu na verejnom živote.

Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici. Pochádzal z kresťanskej rodiny a výrazný vplyv mal na neho nielen otec, ktorý sa aktíve zapojil do Slovenského národného povstania (SNP), ale aj brat jeho babičky, katolícky kňaz Alexander Vajcík. Okrem prírodovedného nadania disponoval tiež výtvarným talentom.

Po skončení Strednej priemyselnej škole spojovej techniky v Banskej Bystrici študoval v rokoch 1965 - 1970 fyziku tuhých látok na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT), dnešnej Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave.

V roku 1971 sa oženil, v roku 1974 sa mu narodila prvá a o dva roky neskôr druhá dcéra. Do roku 1989 pracoval najprv na Správe diaľkových káblov v Bratislave, potom v Tesle Piešťany a naposledy ako fyzik v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave.

Od začiatku 80. rokoch minulého storočia bol aj súčasťou slovenského disentu. V rámci nonkonformných skupín sa zapojil do tvorby občianskych a kultúrnych samizdatov, najmä časopisov Kontakt, Altamira a K. Bol a aj riadnym redaktorom samizdatu Bratislavské listy, ktorý mal už čiastočne aj politický opozičný charakter. Podieľal sa tiež na príprave ekologického kritického elaborátu Bratislava nahlas, na vydaní samizdatových diel Dominika Tatarku, alebo podpísal Vyhlásenie k deportácii Židov na Slovensku.

„Bol členom Hnutia za občiansku slobodu (HOS), ktoré nadväzovalo na Chartu 77 a z ktorého vzišla aj tzv. bratislavská päťka. Počas procesu s ňou sa stal jedným zo signatárov protestného listu prezidentovi Husákovi za prepustenie týchto súdených členov HOS, teda bratislavskej päťky. Zúčastňoval sa na stretnutiach na kysuckých Brýzgalkách, kde sa okrem záchrany dreveníc medzi disidentmi diskutovalo o zmene režimu. Bol tiež na Sviečkovej manifestácii a na pôde SAV, kde pracoval, spoluorganizoval rôzne nonkonformné výstavy. Za tieto aktivity ho pod krycím meno ´LUKEŠ´ sledovala a vyšetrovala ŠtB,“ dodal historik z ÚPN.

Ján Langoš sa aktívne zapojil aj do novembrových udalostí z roku 1989. Patril k spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) a k hlavným postávam Nežnej revolúcie. „V byte Jána Langoša bolo jedno z malých centier stretania sa disentu. Aj po zásahu bezpečnosti voči študentom 17. novembra v Prahe sa u Langošovcov stretli Fedor Gál, Milan Šimečka, Ján Budaj, Oleg Pastier a Miloš Žiak a radili sa ako reagovať. Spolu s inými skupinami skoordinovali hnutie, ktorého názov Verejnosť proti násiliu vznikol práve v Langošovom byte,“ doplnil Dubovský.

Ján Langoš sa stal členom Koordinačného výboru VPN a Slovenskej rady VPN. Podieľal sa na zriadení komisie na prešetrenie zásahu proti Sviečkovej manifestácii z marca 1988. Zúčastnil sa na dôležitom rokovaní s komunistickou vládou SSR a podieľal sa na spoločných Vyhláseniach Občianskeho fóra (OF) a VPN, v ktorých sa požadovalo kontrolovanie ŠtB, prepustenie politických väzňov či vyhlásenie slobodných volieb.

Po roku 1989 bol krátko poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a v rokoch 1990 - 1992 zastával post ministra vnútra ČSFR.

V roku 1994 sa stal poslancom Národnej rady (NR) Slovenskej republiky (SR), keď ako predseda Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI) kandidoval do parlamentu za Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). Poslancom NR SR bol aj v rokoch 1998 - 2002. Stál aj na čele Demokratickej strany (DS), ktorá bola súčasťou Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Tá v roku 1998 zostavovala vládu SR, čím ukončila éru Vladimíra Mečiara.

Ako federálny minister vnútra dokončil podľa Dubovského proces vylúčenia príslušníkov ŠtB z pôsobnosti ministerstva, presadil dôležitý lustračný zákon, ktorým sa zamedzovalo exponentom režimu z radov ŠtB a komunistickej strany Československa (KSČ) obsadzovať vyššie politické funkcie. Podieľal sa aj na odsune sovietskych vojsk, zriadil novú bezpečnostnú službu FBIS a zrušil spoluprácu s ruskou KGB. Z pozície poslanca NR SR sa mu podarilo presadiť zákon o slobodnom prístupe k informáciám a zákon o pamäti národa, na základe ktorého sa zriadil ÚPN.

Zákon o pamäti národa a vznik ÚPN vnímal podľa Dubovského ako pevnú inštitucionalizáciu svojich snáh o spustenie efektívneho procesu vyrovnávania sa s totalitnými režimami. Otvorenie archívov malo mať katarzný účinok. Sprístupnenie dokumentov malo najmä obetiam a prenasledovaným priniesť aspoň morálnu satisfakciu. Na Generálnej prokuratúre SR mali pracovať prokurátori, ktorí by riešili najdrastickejšie perzekúcie - justičné vraždy, zabitia na hraniciach, obete okupácie, vraždy ideových oponentov. Dôstojníci ŠtB a funkcionári KSČ mali byť vystavení verejnému tlaku.

Ján Langoš zomrel 15. júna 2006. Osudnou sa mu stala zrážka jeho auta s multikárou pri obci Drienovec v okrese Košice - okolie. V roku 2017 mu prezident SR udelil vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy im memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a za zachovávanie pamäti národa.

Podľa Dubovského bol Langoš konzervatívny demokrat s kresťanským základom. Bol politicky tolerantný, mal ekumenického ducha a patril k presvedčeným antikomunistom a antisovietistom. Mal prirodzené európske cítenie, ale prejavoval opatrnosť voči európskemu socializmu, ktorý preberali aj niektorí disidenti, preto napríklad nepodpísal Chartu 77.

„Demokraciu chápal ako prostredie rozvoja spoločnosti a spokojného života. Trval na pluralite politických metód, odmietal teóriu ´menšieho zla´, politický pragmatizmus či morálne skratky, lebo vedel, že sa to vypomstí na degenerácii krehkej demokracie. Demokratickú spoločnosť vnímal ako cieľ zápasu s jej nepriateľmi, ako vyústenie zápasu dobra so zlom,“ uviedol pre TASR Dubovský.



Zdroj: Alexander Balogh, Ján Langoš. Strážca pamäti, Artforum, 2016