Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Na väčšiu diskreditáciu rehoľníčok režim najmä v 50. rokoch zosnoval niekoľko politických procesov, osobitne so sestrami vincentkami.
Autor TASR
Bratislava 29. augusta (TASR) - Tlak na mužské i ženské rehole, ktorý vyvíjal režim v socialistickom Československu, sa minul cieľa. Konštatoval to v rozhovore pre TASR vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (PedF UK) profesor Róbert Letz pri príležitosti 69. výročia Akcie R (rehoľníčky) namierenej proti ženským reholiam. Išlo o násilné sústredenie členiek ženských reholí, ktoré pokračovalo v ďalších etapách a skončilo sa prakticky v roku 1989. Samotná Akcia R sa začala 29. augusta 1950 o 08.00 h ráno.
Letz, špecializujúci sa na dejiny 20. storočia a na cirkevné dejiny, konštatoval, že nová kapitola moderných slovenských dejín sa začala písať v roku 1948, keď Komunistická strana Československa (KSČ) prevzala úplnú moc v štáte. Ešte v tom roku, počas agitácií medzi ľuďmi, KSČ hovorila, že je za náboženskú slobodu a nikoho nechce prenasledovať. Ako Letz vysvetlil, do konca roka 1948 nenastalo nejaké tvrdé prenasledovanie. To možno datovať od konca toho roku, keď sa striktne obmedzilo vydávanie náboženskej literatúry a časopisov, začali sa vytvárať orgány v rámci štátnej správy a Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktoré kontrolovali cirkev. V tom čase režim začal deliť kňazov a rehoľníkov do skupín a vyhodnocovať ich ako lojálnych alebo nelojálnych k „ľudovodemokratickému“ zriadeniu. Tvrdšie postihy voči duchovným začali v roku 1949 a v roku 1950 vrcholili. "Dôvodov na prenasledovanie kresťanov a osobitne katolíckej cirkvi na Slovensku je viac," pokračoval Letz. "Cirkev bola nepohodlná z dôvodu, že jej predstavitelia ako jediní odmietli jednoznačne povedať, že sú lojálni ku komunistickému režimu, hoci ich na to viackrát vyzvali," konštatoval historik. Známy dôvod, pre ktorý došlo k prenasledovaniu duchovných, bol, že totalitný systém si robil nárok na celého človeka. Nechcel, aby tu bol iný nezávislý zdroj informácií, zdroj poznania a existencie, ktorý by ovplyvňoval ľudí iným spôsobom, ako to chcel režim. Ten chcel mobilizovať masy za svoje ideály a získať ich pre svoju ideológiu. Socialistická ideológia, budovanie komunistického zriadenia, sa stavala ako konkurent náboženskému názoru na svet a život. Nastala konfrontácia v tom, že časť kňazov i veriacich bola ochotná s režimom spolupracovať, druhá časť spolupracovať s ním nebola ochotná. Biskupi spočiatku prejavili vôľu dohodnúť sa s režimom, no odmietali to urobiť na úkor základných práv cirkvi. Otvorená konfrontácia a pokus vytvoriť falošnú Katolícku akciu viedla k výbuchom nespokojnosti, ktoré sa prejavili v lete 1949 vzburami na viacerých miestach Slovenska.
V tej konfrontácii v roku 1950 systém hľadal miesta, ktoré by mohli najviac poškodiť katolícku cirkev. Boli nimi rehole. Mužské či ženské rehole mali na území Slovenska stáročnú tradíciu, boli nositeľmi kultúry, kultivácie a civilizácie. "Nielen u nás, ale aj v celej západnej Európe. Rehole boli nositeľmi nábožnosti v regiónoch Slovenska," uviedol historik.
Najskôr existovali návrhy, aby rehole išli preč z väčších miest, odsťahovali sa na vidiek a neboli na očiach verejnosti. Napokon zvíťazil radikálnejší návrh likvidácia kláštorov a reholí. Najskôr došlo k likvidácií mužských reholí. Členovia Ľudových milícií, Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a Štátnej bezpečnosti v noci z 13. na 14. apríla 1950 vtrhli do 56 mužských kláštorov, rehoľných domov v Československu. Tak sa začala Akcia K. V dňoch 28. - 31. augusta začala Akcia R (Akcia rehoľníčky) namierená proti ženským rádom.
"Na Slovensku máme veľa informácií o tom, že došlo k zhromaždeniu obyvateľov pokúšajúcich sa prekaziť a na niektorých miestach aj prekazili vysťahovanie rehoľníčok," uviedol historik. V prevej fáze boli na rane rehoľníčky zaoberajúce sa kontemplatívnym a rozjímavým životom so zvýšeným časom venovaným modlitbám. Týkalo sa to aj sestier pôsobiacich v školách, lebo sa dali ľahko sústrediť. Až v ďalších fázach, v priebehu 50. a 60. rokoch 20. storočia, režim postupne vytláčal zo služby rehoľníčky, ktoré pracovali v zdravotníctve. Starali sa napríklad o telesne či duševne postihnutých ľudí. Odchodom rehoľných sestier z nemocníc v nich zanikali aj kaplnky, došlo k odstraňovaniu krížov, kňazi sa ťažšie dostávali k pacientom, ktorí potrebovali duchovné zaopatrenie.
Sestry boli sústredené v centralizačných objektoch, mnohé vyvezené do českého pohraničia. Tam boli najmä v textilných továrňach zamestnané ako lacná pracovná sila. Rehoľníčky aj v továrňach nosili habit a dochádzalo aj k úrazom. Stávalo sa, že sestre napríklad stoj odtrhol prsty.
Na väčšiu diskreditáciu rehoľníčok režim najmä v 50. rokoch zosnoval niekoľko politických procesov, osobitne so sestrami vincentkami. Bol to napríklad procesy Valéria Olšovská a spol., Dalimila Magulová a spol. z roku 1958.
Dalo by sa povedať, že obrovský tlak na mužské i ženské rehole sa minul cieľa, konštatoval historik. Rehole prežili ten tlak a v 90. rokoch sa ukázalo, že je tu vysoký počet rehoľníkov a rehoľníčok. V dôsledku tlaku režimu sa, paradoxne, náboženský život medzi veriacimi viac utvrdil.
Letz na záver konštatoval, že v súčasnosti sa veľa hovorí o slobode. "Ak je sloboda hodnotou a ak sa slobodou často argumentuje, tak musíme si uvedomiť aj cenu tejto slobody. Vďaka tomu, že dnes môžeme hovoriť o slobode, že si ju môžeme do značnej miery užívať alebo aj zneužívať, tak máme tu ľudí, ktorí veľmi trpeli za slobodu, za tieto ideály a náboženskú slobodu a medzi nich patria rehoľníčky a rehoľníci. Takže nie je možné hovoriť dnes o slobode a nejakým spôsobom ignorovať, alebo sa tváriť, že títo ľudia, ktorí priniesli obete za slobodu, neexistovali. Všetci tí, ktorí hovoria o slobode, by mali veľmi dobre poznať osudy tých, ktorí trpeli za ten ideál slobody, či už to bola náboženská sloboda alebo občianska sloboda," zdôraznil historik.
Letz, špecializujúci sa na dejiny 20. storočia a na cirkevné dejiny, konštatoval, že nová kapitola moderných slovenských dejín sa začala písať v roku 1948, keď Komunistická strana Československa (KSČ) prevzala úplnú moc v štáte. Ešte v tom roku, počas agitácií medzi ľuďmi, KSČ hovorila, že je za náboženskú slobodu a nikoho nechce prenasledovať. Ako Letz vysvetlil, do konca roka 1948 nenastalo nejaké tvrdé prenasledovanie. To možno datovať od konca toho roku, keď sa striktne obmedzilo vydávanie náboženskej literatúry a časopisov, začali sa vytvárať orgány v rámci štátnej správy a Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktoré kontrolovali cirkev. V tom čase režim začal deliť kňazov a rehoľníkov do skupín a vyhodnocovať ich ako lojálnych alebo nelojálnych k „ľudovodemokratickému“ zriadeniu. Tvrdšie postihy voči duchovným začali v roku 1949 a v roku 1950 vrcholili. "Dôvodov na prenasledovanie kresťanov a osobitne katolíckej cirkvi na Slovensku je viac," pokračoval Letz. "Cirkev bola nepohodlná z dôvodu, že jej predstavitelia ako jediní odmietli jednoznačne povedať, že sú lojálni ku komunistickému režimu, hoci ich na to viackrát vyzvali," konštatoval historik. Známy dôvod, pre ktorý došlo k prenasledovaniu duchovných, bol, že totalitný systém si robil nárok na celého človeka. Nechcel, aby tu bol iný nezávislý zdroj informácií, zdroj poznania a existencie, ktorý by ovplyvňoval ľudí iným spôsobom, ako to chcel režim. Ten chcel mobilizovať masy za svoje ideály a získať ich pre svoju ideológiu. Socialistická ideológia, budovanie komunistického zriadenia, sa stavala ako konkurent náboženskému názoru na svet a život. Nastala konfrontácia v tom, že časť kňazov i veriacich bola ochotná s režimom spolupracovať, druhá časť spolupracovať s ním nebola ochotná. Biskupi spočiatku prejavili vôľu dohodnúť sa s režimom, no odmietali to urobiť na úkor základných práv cirkvi. Otvorená konfrontácia a pokus vytvoriť falošnú Katolícku akciu viedla k výbuchom nespokojnosti, ktoré sa prejavili v lete 1949 vzburami na viacerých miestach Slovenska.
V tej konfrontácii v roku 1950 systém hľadal miesta, ktoré by mohli najviac poškodiť katolícku cirkev. Boli nimi rehole. Mužské či ženské rehole mali na území Slovenska stáročnú tradíciu, boli nositeľmi kultúry, kultivácie a civilizácie. "Nielen u nás, ale aj v celej západnej Európe. Rehole boli nositeľmi nábožnosti v regiónoch Slovenska," uviedol historik.
Najskôr existovali návrhy, aby rehole išli preč z väčších miest, odsťahovali sa na vidiek a neboli na očiach verejnosti. Napokon zvíťazil radikálnejší návrh likvidácia kláštorov a reholí. Najskôr došlo k likvidácií mužských reholí. Členovia Ľudových milícií, Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a Štátnej bezpečnosti v noci z 13. na 14. apríla 1950 vtrhli do 56 mužských kláštorov, rehoľných domov v Československu. Tak sa začala Akcia K. V dňoch 28. - 31. augusta začala Akcia R (Akcia rehoľníčky) namierená proti ženským rádom.
"Na Slovensku máme veľa informácií o tom, že došlo k zhromaždeniu obyvateľov pokúšajúcich sa prekaziť a na niektorých miestach aj prekazili vysťahovanie rehoľníčok," uviedol historik. V prevej fáze boli na rane rehoľníčky zaoberajúce sa kontemplatívnym a rozjímavým životom so zvýšeným časom venovaným modlitbám. Týkalo sa to aj sestier pôsobiacich v školách, lebo sa dali ľahko sústrediť. Až v ďalších fázach, v priebehu 50. a 60. rokoch 20. storočia, režim postupne vytláčal zo služby rehoľníčky, ktoré pracovali v zdravotníctve. Starali sa napríklad o telesne či duševne postihnutých ľudí. Odchodom rehoľných sestier z nemocníc v nich zanikali aj kaplnky, došlo k odstraňovaniu krížov, kňazi sa ťažšie dostávali k pacientom, ktorí potrebovali duchovné zaopatrenie.
Sestry boli sústredené v centralizačných objektoch, mnohé vyvezené do českého pohraničia. Tam boli najmä v textilných továrňach zamestnané ako lacná pracovná sila. Rehoľníčky aj v továrňach nosili habit a dochádzalo aj k úrazom. Stávalo sa, že sestre napríklad stoj odtrhol prsty.
Na väčšiu diskreditáciu rehoľníčok režim najmä v 50. rokoch zosnoval niekoľko politických procesov, osobitne so sestrami vincentkami. Bol to napríklad procesy Valéria Olšovská a spol., Dalimila Magulová a spol. z roku 1958.
Dalo by sa povedať, že obrovský tlak na mužské i ženské rehole sa minul cieľa, konštatoval historik. Rehole prežili ten tlak a v 90. rokoch sa ukázalo, že je tu vysoký počet rehoľníkov a rehoľníčok. V dôsledku tlaku režimu sa, paradoxne, náboženský život medzi veriacimi viac utvrdil.
Letz na záver konštatoval, že v súčasnosti sa veľa hovorí o slobode. "Ak je sloboda hodnotou a ak sa slobodou často argumentuje, tak musíme si uvedomiť aj cenu tejto slobody. Vďaka tomu, že dnes môžeme hovoriť o slobode, že si ju môžeme do značnej miery užívať alebo aj zneužívať, tak máme tu ľudí, ktorí veľmi trpeli za slobodu, za tieto ideály a náboženskú slobodu a medzi nich patria rehoľníčky a rehoľníci. Takže nie je možné hovoriť dnes o slobode a nejakým spôsobom ignorovať, alebo sa tváriť, že títo ľudia, ktorí priniesli obete za slobodu, neexistovali. Všetci tí, ktorí hovoria o slobode, by mali veľmi dobre poznať osudy tých, ktorí trpeli za ten ideál slobody, či už to bola náboženská sloboda alebo občianska sloboda," zdôraznil historik.
