< sekcia Slovensko

Od masových popráv vo vápenke v Nemeckej uplynulo 75 rokov

Na snímke Pamätník umučeným v obci Nemecká. Foto: TASR - Dušan Hein

Najväčšie masakre sa odohrali v okolí Kremničky a Nemeckej, kde počas niekoľkých týždňov beštiálne zavraždili takmer dvetisíc ľudí.

Nemecká/Bratislava 4. januára (TASR) – Je to jedna z najtragickejších kapitol slovenských novodobých dejín a jeden z najväčších vojnových zločinov spáchaných na území Slovenska. Počas ôsmich januárových dní roku 1945 bolo v Nemeckej brutálne zavraždených od 450 do 900 ľudí. Nie náhodou sa o vápenke v Nemeckej hovorí aj ako o 47. peci Osvienčimu. Od začiatku masových popráv v Nemeckej v okrese Brezno uplynie v sobotu 4. januára 75 rokov.

Po potlačení Slovenského národného povstania (SNP) došlo predovšetkým na území stredného Slovenska k masovým popravám, ktoré mali na svedomí príslušníci špeciálnych nemeckých jednotiek Einsatzkommand (EK) spolu s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy (POHG). Najväčšie masakre sa odohrali v okolí Kremničky a Nemeckej, kde počas niekoľkých týždňov beštiálne zavraždili takmer dvetisíc ľudí.

Nielen zajatých povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov sústreďovali vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici. Odtiaľ ich odvážali do Kremničky, kde ich strieľali v protitankových zákopoch. O život tam prišlo 747 obetí, z toho 211 žien a 58 detí.

Začiatkom januára 1945 však kvôli zime a snehu museli popravy zastaviť. Gardisti z Považskej Bystrice pod velením Vojtecha Horu prišli s nápadom, že vápenka v Nemeckej je vhodným miestom, kde by mohli v likvidácií väzňov pokračovať. Kofroňovu vápennú pec v Ráztockej doline na rozhraní chotárov obcí Nemecká a Ráztoka si nevybrali fašisti na masové vraždenie náhodou. Vápenka sa im javila ako najschodnejšia cesta z hľadiska bezpečného zahladzovania stôp.

Vraždenie vo vápenke v Nemeckej prebiehalo od 4. do 11. januára 1945. Po strele do tyla skončilo v plameňoch vápennej pece do 900 osôb. Tieto vraždy vykonali príslušníci Einsatzkommanda 14 pod velením šéfa banskobystrického oporného bodu EK 14 SS-Obersturmführera Kurta Herberta Deffnera a členovia POHG z Považskej Bystrice na čele s nadzbrojníkom Vojtechom Horom. Svoje obete strieľali po jednom. Najskôr výstrel do tyla a potom pád do pece. Koho nezabila guľka, istú smrť našiel v žeravom pekle pece.

Aj keď vrahovia urobili všetky opatrenia, aby zahladili stopy po svojich zločinoch, nemohli zabrániť tomu, aby ľudia žijúci v Ráztockej doline nepočuli niekoľko dní "srdcervúci plač a výkriky žien a detí", ktoré prichádzali od vápenky. Hoci gardisti podpísali vyhlásenie o mlčanlivosti, aj tak sa v krčme chválili, ako vytrhli šesťmesačné dieťa matke z náručia, napoly ho roztrhli a potom hodili do ohňa. Matka od žiaľu skočila za ním.

Spolu s obeťami hádzali nemeckí fašisti a slovenskí gardisti do pece aj asfalt, aby nebolo cítiť zápach, vznikajúci pri spaľovaní ľudských tiel a aby sa vytvoril hustý čierny dym, ktorý mal zahaliť celú akciu. Hovorí sa o 450 až 900 mŕtvych, ale keďže vrahovia obete pálili a popol sypali do rieky Hron, presný počet nie je možné určiť. Historici sa opierajú o záznamy v Základnej knihe zaistencov, zadržiavaných gestapom v banskobystrickej väznici. Medzi obeťami šialeného vraždenia boli priami účastníci SNP – Slováci, Rusi, Francúzi, členovia americkej vojenskej misie, jedna Rumunka, vyše dvesto rasovo prenasledovaných, ale aj desiatky žien a detí.

Krajský súd v Bratislave vymeral v roku 1958 piatim gardistom trest smrti a ďalším dlhodobé tresty odňatia slobody. Niektorí súčasní historici ale výsledky tohto procesu spochybňujú a hodnotia ho ako politicky zneužitý. Niektorým spoluzodpovedným za masaker v Nemeckej sa však podarilo ujsť do zahraničia a pred súd sa nikdy nedostali, vrátane veliteľa Vojtecha Horu, ktorý emigroval do Argentíny.

Jednu z najtragickejších kapitol slovenských novodobých dejín, represálie nemeckých nacistov a ich domácich kolaborantov pripomína pamätník v Nemeckej, ktorý je od roku 2002 v správe Múzea SNP. Vlani zrekonštruovaný pamätník s vápenkou je zároveň jedným z mála autentických pripomenutí si vraždenia ľudí na konci druhej svetovej vojny.