Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Bratislava 27. októbra (TASR) - V stredu 28. októbra uplynie 108 rokov od vzniku prvej Československej republiky (ČSR). Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov mal pre slovenský národ zásadný význam. Z národa, ktorý v Rakúsko-Uhorsku nemal právo na vlastnú existenciu, sa stal jeden zo štátotvorných národov.
Prvá Československá republika vznikla 28. októbra 1918, keď Národný výbor československý v Prahe prijal zákon o vytvorení samostatného štátu Čechov a Slovákov, vyhlásil jeho vznik a prevzatie moci.
Dátum vzniku prvej ČSR sa v Slovenskej republike (SR) po roku 1993 pripomínal ako pamätný deň - Deň vzniku samostatného Československa. V novembri 2020 poslanci Národnej rady SR schválili dve novely zákona, na základe čoho sa 28. október zmenil na štátny sviatok - Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Sviatok však nie je dňom pracovného pokoja.
Zrod prvej ČSR nebol jednorazovou udalosťou, ale výsledkom dlhodobého vojenského a diplomatického úsilia. Spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, pričom české a slovenské snahy vymaniť sa spod vplyvu Viedne a Budapešti získali v priebehu prvej svetovej vojny reálnu šancu na realizáciu.
Pamätník československej štátnosti (pri soche T. G. Masaryka) na Vajanského nábreží v Bratislave.Foto: TASR/Martin Turanovič
Národný politický program mali Slováci sformulovaný už od polovice 19. storočia. Jedným z jeho hlavných autorov bol Ľudovít Štúr, ktorý vychádzal z faktu, že Slováci sú samostatný a svojbytný národ, a požadoval slovenskú samosprávu v rámci Uhorska. Program však nemal šancu na realizáciu najmä po neúspešnom povstaní Slovákov voči Maďarom v rokoch 1848 - 1849 a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
Oživenie slovenskej otázky priniesla prvá svetová vojna, ktorá vypukla v lete 1914. Keď priebeh vojny naznačil, že Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrajú, začali sa rodiť rôzne úvahy o možnostiach postavenia Slovákov v Európe, pričom ako najvýhodnejšie sa ukázalo riešenie vytvoriť československý štát.
Postavila sa zaň slovenská komunita v Spojených štátoch amerických (USA), ktorá 22. októbra 1915 spolu s českými predstaviteľmi podpísala Clevelandskú dohodu. Za slovenskú stranu ju podpísali Albert Pavol Mamatej, predseda Slovenskej ligy v Amerike, Ivan Daxner, tajomník ligy, a Ján Pankúch, významný slovenský novinár a verejný činiteľ v USA.
Na čelo zahraničného československého odboja sa postavil Tomáš Garrigue Masaryk. Vo februári 1916 vznikla v Paríži Československá národná rada (ČSNR), na sformovaní ktorej sa výrazne podieľal okrem Masaryka aj Slovák Milan Rastislav Štefánik. Diplomatickému úsiliu Masaryka, Štefánika i Edvarda Beneša výrazne dopomáhali aj úspechy československých légií, ktoré boli ozbrojenými zložkami budúceho československého štátu a podliehali ČSNR. Do konca prvej svetovej vojny pôsobilo v Rusku, Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku okolo 100.000 legionárov.
Tomáš Garrigue Masaryk.Foto: TASR - Archív
Českí politici predniesli v máji 1917 na zasadnutí ríšskeho parlamentu vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Vyhlásenie podporil aj slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie i požiadavku práva na sebaurčenie národov.
Predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a predseda ČSNR Masaryk podpísali 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu. Jej slovenskými signatármi boli okrem Mamateja a Pankúcha aj významný bankár Michal Bosák či katolícky kňaz a priekopník bezdrôtovej telekomunikácie Jozef Murgaš.
O niekoľko mesiacov neskôr, 14. októbra 1918, vznikla v Paríži dočasná československá vláda. Snahu vytvoriť spoločný a demokratický štát Čechov a Slovákov deklarovala aj Washingtonská deklarácia.
V mene dočasnej československej vlády ju okrem Masaryka podpísal aj minister národnej obrany Štefánik a minister vnútra a zahraničných vecí Beneš. Zverejnená bola 18. októbra 1918. V jej závere sa píše: „Veríme v demokraciu - veríme v slobodu - a v slobodu vždy väčšiu a väčšiu.“
Pred definitívnym vyhlásením prvej ČSR sa 28. októbra 1918 delegácia domáceho Národného výboru československého stretla v Ženeve s Benešom. Došlo k zlúčeniu domáceho a zahraničného odboja, bola potvrdená parížska exilová vláda na čele s Masarykom a účastníci sa zhodli na budúcej štruktúre štátu.
Vyhlásenie československej samostatnosti vo Philadelphii v USA, profesor T. G. Masaryk pri podpise 26. októbra 1918. Foto: Archív TASR
V ten istý deň Národný výbor československý v Prahe vydal dva zásadné dokumenty: Prehlásenie k ľudu a zákon o vzniku nového štátu. Pod oboma dokumentmi boli podpísaní takzvaní „muži 28. októbra“: Antonín Švehla, Alojs Rašín, František Soukup, Jíří Stříbrný a Šrobár ako jediný Slovák.
O dva dni neskôr, 30. októbra 1918, sa v Martine konalo verejné zhromaždenie, na ktorom jeho účastníci prijali deklaráciu. V nej sa Slováci jasne prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi. Dočasné Národné zhromaždenie 14. novembra 1918 zvolilo Masaryka za prezidenta republiky, zároveň vznikla československá vláda, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář.
Existenciu republiky, jej hraníc potvrdili mierové zmluvy: Versaillská s Nemeckom (1919), Saintgermainská s Rakúskom (1919) a Trianonská s Maďarskom (1920).
Prvá ČSR fakticky zanikla 30. septembra 1938 prijatím Mníchovskej dohody. Po tomto dátume sa historické obdobie označuje ako Druhá česko-slovenská republika, ktorá trvala len do marca 1939. Zánik prvej ČSR bol výsledkom agresívnej zahraničnej politiky nacistického Nemecka a zlyhania vtedajšieho systému medzinárodných záruk.
