Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Psychológovia zároveň poznamenali, že nie je potrebné vysvetľovať všetky podrobnosti naraz.
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Bratislava 30. októbra (TASR) - Pri rozhovoroch s deťmi o smrti je najdôležitejšia pravdivosť, citlivosť a primeranosť veku a vývinovej úrovni dieťaťa. To je podľa psychológov z Ligy za duševné zdravie (LDZ) základ. Priblížili to pre TASR.
„Rodičia sa často snažia deti pred bolestivými informáciami chrániť, no úplné vyhýbanie sa téme alebo nejasné vysvetlenia môžu u detí vyvolať ešte väčšiu neistotu a strach,“ poukázali psychológovia. Ako uviedli, menšie deti ešte nemusia úplne rozumieť tomu, že smrť je nezvratná. Predškolské deti môžu podľa nich napríklad očakávať, že zosnulý sa vráti alebo si myslieť, že smrť súvisela s ich vlastným správaním či myšlienkami.
Preto považujú za dôležité používať jednoduché, konkrétne a pravdivé vysvetlenia. Vôbec neodporúčajú používať v súvislosti s deťmi vyjadrenia, ako napríklad, že dedko zaspal alebo odišiel na dlhú cestu. Vhodnejšie je podľa nich vysvetliť, že blízky človek zomrel, jeho telo prestalo fungovať a už sa nemôže vrátiť. Upozornili, že metaforické vyjadrenia môžu najmä u menších detí viesť k nedorozumeniam, napríklad k strachu zo zaspávania alebo z odlúčenia od rodiča.
Psychológovia zároveň poznamenali, že nie je potrebné vysvetľovať všetky podrobnosti naraz. Dôležitejšie je podľa nich vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže dieťa opakovane klásť otázky, vyjadrovať svoje obavy a dostávať primerané odpovede. Za rovnako dôležité označili ubezpečiť dieťa, že za smrť blízkeho človeka nenesie vinu a že sa môže spoľahnúť na starostlivosť dospelých. Deti totiž podľa nich nemusia reagovať na stratu rovnakým spôsobom ako dospelí.
Ako priblížili, deti môžu byť po strate blízkeho smutné, nahnevané, podráždené, mať problémy so spánkom alebo sa po chvíli plaču vrátiť k hre. Takéto striedanie emócií a bežných aktivít podľa psychológov nemusí znamenať, že dieťa stratu neprežíva.
Vyjadrili sa aj k situácii, ak dieťa odmieta ísť na cintorín. Neodporučili dieťa nútiť ani v ňom vyvolávať pocit viny. Zároveň objasnili, že odmietnutie návštevy cintorína automaticky neznamená neúctu k zosnulému, nedostatok lásky ani nezdravé spracovávanie straty. Ak je dieťa pripravené, zrelé a prejaví záujem, môže podľa nich byť do rituálu poslednej rozlúčky zapojené, ale vždy dobrovoľne a s vysvetlením toho, čo sa deje.
Poznamenali tiež, že pre citlivejšie deti môže byť vhodnejšie zvoliť pokojnejšiu formu rozlúčky, napríklad kresbou alebo návštevou prírodného miesta, čo im má umožniť spracovať stratu vlastným tempom a bez nepríjemného nátlaku. Každé dieťa totiž smúti inak, po svojom. Pripomenuli tiež rodičom, aby nevystavovali dieťa neprimerane silným emóciám. Keď totiž dieťa vidí rodičov alebo blízkych v hlbokom zármutku a žiali, môže to podľa psychológov vyvolať veľký strach alebo pocit, že sa niečo zlé môže stať aj jemu samotnému.
„Rodičia sa často snažia deti pred bolestivými informáciami chrániť, no úplné vyhýbanie sa téme alebo nejasné vysvetlenia môžu u detí vyvolať ešte väčšiu neistotu a strach,“ poukázali psychológovia. Ako uviedli, menšie deti ešte nemusia úplne rozumieť tomu, že smrť je nezvratná. Predškolské deti môžu podľa nich napríklad očakávať, že zosnulý sa vráti alebo si myslieť, že smrť súvisela s ich vlastným správaním či myšlienkami.
Preto považujú za dôležité používať jednoduché, konkrétne a pravdivé vysvetlenia. Vôbec neodporúčajú používať v súvislosti s deťmi vyjadrenia, ako napríklad, že dedko zaspal alebo odišiel na dlhú cestu. Vhodnejšie je podľa nich vysvetliť, že blízky človek zomrel, jeho telo prestalo fungovať a už sa nemôže vrátiť. Upozornili, že metaforické vyjadrenia môžu najmä u menších detí viesť k nedorozumeniam, napríklad k strachu zo zaspávania alebo z odlúčenia od rodiča.
Psychológovia zároveň poznamenali, že nie je potrebné vysvetľovať všetky podrobnosti naraz. Dôležitejšie je podľa nich vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže dieťa opakovane klásť otázky, vyjadrovať svoje obavy a dostávať primerané odpovede. Za rovnako dôležité označili ubezpečiť dieťa, že za smrť blízkeho človeka nenesie vinu a že sa môže spoľahnúť na starostlivosť dospelých. Deti totiž podľa nich nemusia reagovať na stratu rovnakým spôsobom ako dospelí.
Ako priblížili, deti môžu byť po strate blízkeho smutné, nahnevané, podráždené, mať problémy so spánkom alebo sa po chvíli plaču vrátiť k hre. Takéto striedanie emócií a bežných aktivít podľa psychológov nemusí znamenať, že dieťa stratu neprežíva.
Vyjadrili sa aj k situácii, ak dieťa odmieta ísť na cintorín. Neodporučili dieťa nútiť ani v ňom vyvolávať pocit viny. Zároveň objasnili, že odmietnutie návštevy cintorína automaticky neznamená neúctu k zosnulému, nedostatok lásky ani nezdravé spracovávanie straty. Ak je dieťa pripravené, zrelé a prejaví záujem, môže podľa nich byť do rituálu poslednej rozlúčky zapojené, ale vždy dobrovoľne a s vysvetlením toho, čo sa deje.
Poznamenali tiež, že pre citlivejšie deti môže byť vhodnejšie zvoliť pokojnejšiu formu rozlúčky, napríklad kresbou alebo návštevou prírodného miesta, čo im má umožniť spracovať stratu vlastným tempom a bez nepríjemného nátlaku. Každé dieťa totiž smúti inak, po svojom. Pripomenuli tiež rodičom, aby nevystavovali dieťa neprimerane silným emóciám. Keď totiž dieťa vidí rodičov alebo blízkych v hlbokom zármutku a žiali, môže to podľa psychológov vyvolať veľký strach alebo pocit, že sa niečo zlé môže stať aj jemu samotnému.
