MS v hokeji 2026
Všetky správy
Mladý človek môže mať pocit, že stratil očakávanú identitu - napríklad predstavu, že bude gymnazistom.
Autor TASR
Prešov 17. mája (TASR) - Neprijatie na školu nemusí byť pre dieťa iba neúspešnou skúškou. Môže zasiahnuť i jeho sebahodnotu, identitu, predstavy o budúcnosti aj vzťah k rodičom. Dôležitá je preto najmä prvá reakcia dospelých, upozorňuje Stanislava Knut z Ligy za duševné zdravie. Podporné rodičovské reakcie sú podľa nej spojené s lepšou reguláciou emócií, zatiaľ čo odmietavé alebo znehodnocujúce reakcie môžu zvyšovať riziko vnútorných problémov.
Ako povedala Knut, dieťa alebo adolescent môže neprijatie na školu prežívať intenzívnejšie, než sa dospelému zdá primerané. Nejde totiž len o výsledok prijímacích skúšok. Mladý človek môže mať pocit, že stratil očakávanú identitu - napríklad predstavu, že bude gymnazistom. Neúspech tak môže zasiahnuť jeho sebahodnotu a vyvolať hanbu či strach z reakcie okolia. „Navonok to pritom nemusí vyzerať ako smútok, niektoré deti sa uzavrú, iné sú podráždené alebo tvrdia, že im je to jedno,“ vysvetlila Knut.
Podľa nej je kľúčové, aby rodičia nereagovali hneď hodnotením, výčitkami ani rýchlym hľadaním riešení. „Ako prvé by sa rodičia mali paradoxne snažiť zastaviť vlastnú emočnú reakciu. Nezačať hneď hodnotiť, vysvetľovať, utešovať nasilu ani hľadať riešenia. Prvá úloha rodiča je byť v tej chvíli pokojným, dostupným a bezpečným dospelým,“ uviedla Knut.
Dieťa podľa nej potrebuje zažiť, že na svoje sklamanie nie je samo, a že ho rodič prijíma aj v bolesti. „To, čo v tej chvíli dieťa potrebuje zažiť je, že na to nie je samo, že rodič to unesie, že ho má rád aj s jeho sklamaním,“ doplnila Knut.
Ako vysvetlila, rodičia by mali dieťaťu pomôcť oddeliť výsledok skúšky od jeho osobnej hodnoty. Neprijatie na školu je bolestivá informácia o jednej situácii, nie definitívny rozsudok o schopnostiach, inteligencii či budúcnosti dieťaťa. Pomôcť môže aj formulácia, že výsledok hovorí o konkrétnom teste v konkrétny deň a v silnej konkurencii, nie o tom, kým dieťa bude o desať rokov.
Bežné sklamanie môže trvať niekoľko dní až dva týždne. Ak však intenzívny smútok, apatia alebo sebaobviňovanie pretrvávajú viac ako dva až štyri týždne bez zlepšenia, prípadne sa stav zhoršuje, Knut odporúča vyhľadať odbornú pomoc. Okamžitú reakciu si vyžadujú zmienky o tom, že dieťa „tu nechce byť“, alebo že „by všetkým bolo bez neho lepšie“.
Po prvotnom sklamaní môžu dieťaťu podľa odborníčky pomôcť malé úspechy, pohyb, oddych od sociálnych sietí a postupné hľadanie ďalšej cesty. Neprijatie nemusí byť koncom ambícií, ale aj príležitosťou prehodnotiť smerovanie a posilniť psychickú odolnosť.
Ako povedala Knut, dieťa alebo adolescent môže neprijatie na školu prežívať intenzívnejšie, než sa dospelému zdá primerané. Nejde totiž len o výsledok prijímacích skúšok. Mladý človek môže mať pocit, že stratil očakávanú identitu - napríklad predstavu, že bude gymnazistom. Neúspech tak môže zasiahnuť jeho sebahodnotu a vyvolať hanbu či strach z reakcie okolia. „Navonok to pritom nemusí vyzerať ako smútok, niektoré deti sa uzavrú, iné sú podráždené alebo tvrdia, že im je to jedno,“ vysvetlila Knut.
Podľa nej je kľúčové, aby rodičia nereagovali hneď hodnotením, výčitkami ani rýchlym hľadaním riešení. „Ako prvé by sa rodičia mali paradoxne snažiť zastaviť vlastnú emočnú reakciu. Nezačať hneď hodnotiť, vysvetľovať, utešovať nasilu ani hľadať riešenia. Prvá úloha rodiča je byť v tej chvíli pokojným, dostupným a bezpečným dospelým,“ uviedla Knut.
Dieťa podľa nej potrebuje zažiť, že na svoje sklamanie nie je samo, a že ho rodič prijíma aj v bolesti. „To, čo v tej chvíli dieťa potrebuje zažiť je, že na to nie je samo, že rodič to unesie, že ho má rád aj s jeho sklamaním,“ doplnila Knut.
Ako vysvetlila, rodičia by mali dieťaťu pomôcť oddeliť výsledok skúšky od jeho osobnej hodnoty. Neprijatie na školu je bolestivá informácia o jednej situácii, nie definitívny rozsudok o schopnostiach, inteligencii či budúcnosti dieťaťa. Pomôcť môže aj formulácia, že výsledok hovorí o konkrétnom teste v konkrétny deň a v silnej konkurencii, nie o tom, kým dieťa bude o desať rokov.
Bežné sklamanie môže trvať niekoľko dní až dva týždne. Ak však intenzívny smútok, apatia alebo sebaobviňovanie pretrvávajú viac ako dva až štyri týždne bez zlepšenia, prípadne sa stav zhoršuje, Knut odporúča vyhľadať odbornú pomoc. Okamžitú reakciu si vyžadujú zmienky o tom, že dieťa „tu nechce byť“, alebo že „by všetkým bolo bez neho lepšie“.
Po prvotnom sklamaní môžu dieťaťu podľa odborníčky pomôcť malé úspechy, pohyb, oddych od sociálnych sietí a postupné hľadanie ďalšej cesty. Neprijatie nemusí byť koncom ambícií, ale aj príležitosťou prehodnotiť smerovanie a posilniť psychickú odolnosť.
