< sekcia Slovensko

Pred 190 rokmi sa v Bratislave konala posledná korunovácia

Na snímke replika Svätoštefanskej koruny. Foto: TASR/Milan Kapusta

Posledným, kto pod sochou sv. Martina prijal svätoštefanskú kráľovskú korunu, bol člen habsbursko-lotrínskej dynastie Ferdinand I., ako český a uhorský kráľ Ferdinand V. zvaný Dobrotivý.

Bratislava 27. septembra (TASR) - Korunovácie uhorských kráľov patrili k najdôležitejším udalostiam v dejinách Uhorska, teda v spoločných dejinách Maďarov, Slovákov a častí ďalších národov. Uhorským korunovačným mestom bola v rokoch 1563–1830 Bratislava (Pozsony, Prešporok). Počas týchto 267 rokov tu bolo korunovaných 10 kráľov od Maximiliána II. po Ferdinanda V. a kráľovná Mária Terézia, všetci z rodu Habsburgovcov. V pondelok 28. septembra uplynie 190. rokov od poslednej korunovácie uhorského kráľa Ferdinanda V.

Korunovačné slávnosti sa v Bratislave konali najmä v poslednej tretine roku, po skončení žatvy a vinobrania. Toto obdobie bolo v cirkevnom kalendári aj časom viacerých cirkevných sviatkov, napríklad Dňa Panny Márie. Ak bola korunovácia určená na takýto deň, dodávalo jej to lesk a korunovaná hlava to považovala za šťastný začiatok panovania. Korunovačným kostolom bol Dóm sv. Martina.

Posledným, kto pod sochou sv. Martina prijal svätoštefanskú kráľovskú korunu, bol člen habsbursko-lotrínskej dynastie Ferdinand I., ako český a uhorský kráľ Ferdinand V. zvaný Dobrotivý (vlastným menom Ferdinand Karol Leopold Jozef František Marcelin, 19. apríl 1793 - 29. jún 1875).

Sudičky mu uštedrili hneď od narodenia zopár rán osudu – trpel epileptickými záchvatmi a krivicou, ktorá poznamenala aj jeho vzhľad, takisto rodina sa naňho pozerala cez prsty a nazývala ho "idiotom". Ako však upozorňujú historici, bol prostoduchý, nie však slabomyseľný. Dohovoril sa piatimi jazykmi, vedel hrať na klavíri i na trúbke, zručne kreslil a zaujímal sa o vedecký pokrok.

Program poslednej korunovácie v Bratislave 28. septembra 1830 sa začal už skoro ráno o štvrtej hodine, keď z hradu zazneli výstrely z dela. Hlavný dvorský maršal knieža Colloredo a hlavný kráľovský stajník knieža Trauttmannsdorf v Dóme za prítomnosti zástupcov stavov otvorili truhlu s korunou a klenotmi a ešte pred príchodom korunovačného sprievodu do chrámu prišli vysokí preláti.

Po pol ôsmej sa z prímasovho paláca pohol sprievod do Dómu sv. Martina. Do chrámu prišli všetci v slávnostnej procesii. Cisára a cisárovnú posadili na tróny vľavo od oltára, princa do stredu. Pred začiatkom obradu si budúci kráľ pokľakol pred svojho otca - cisára Františka I., ktorý mu dal požehnanie. Obrad korunovácie viedol kardinál Alexander Rudnay. Bol jedným z mála príslušníkov vysokej cirkevnej hierarchie šľachtického pôvodu, ktorý sa hlásil k slovenskej národnej príslušnosti. Patril k významným predstaviteľom prvej fázy slovenského národného obrodenia. Podporoval národnokultúrne snahy rakúskych Slovanov, najmä Chorvátov a Čechov, bol uznávanou autoritou súvekého slovanského sveta a zástancom náboženskej a národnostnej tolerancie.

Po obrade nasledoval slávnostný obed v prímasovom paláci. Servíroval sa pečený vôl, ktorého zvyšky sa rozdelili veseliacemu sa ľudu. Zábava v uliciach mesta pokračovala až do večera, ulice boli slávnostne osvetlené a plné ľudí. Medzi obrovským davom prítomných boli aj najvýznamnejší šľachtici monarchie – gróf Zichy, Nádasdy, knieža Esterházy a ďalší. Ferdinand V. dostal od stavov ako dar 50-tisíc dukátov, ktoré venoval na dobročinné ciele a rozšírenie vojenskej akadémie. V deň korunovácie sa v Bratislave pasovali aj rytieri.

Ferdinand V. vďaka svojej priateľskej povahe získal meno Dobrotivý. Oženil sa s princeznou Máriou Annou zo Sardínie. V roku 1835 bol korunovaný za rakúskeho cisára a o rok neskôr sa stal českým kráľom – išlo zhodou okolností o poslednú korunováciu v českých dejinách. Do vládnutia však pre svoj zdravotný stav zasahoval minimálne. Krajinu za neho riadila štátna konferencia, ktorú tvorili Ferdinandov strýko arcivojvoda Karol Ľudovít, gróf František Anton Kolovrat a kancelár Klemens von Metternich.

Ferdinanda V. na tróne zastihli v roku 1848 revolučné udalosti - práve jemu boli napríklad 11. mája 1848 adresované Žiadosti slovenského národa. Proti svojej vôli bol 2. decembra 1848 Ferdinand donútený dvorom abdikovať v prospech svojho synovca Františka Jozefa I. Napriek slabému zdraviu žil ďalších takmer 27 rokov, čas trávil zväčša v Prahe a na každodenných prechádzkach rozdával deťom sladkosti a chudobným ľuďom almužnu. Mestu tiež venoval nemalé finančné čiastky na rôzne projekty. Pochovaný je vo Viedni.

Bratislava zažila počas 267 rokov trvania korunovácií svoj najväčší rozmach, stala sa snemovným mestom kráľovstva, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií v meste.