Počas novembrových a decembrových udalostí v roku 1989, ktoré viedli k pádu totalitného režimu v Československu, vzniesli svoje požiadavky aj väzni z nápravnovýchovných zariadení.
Autor TASR
Bratislava 28. marca (TASR) - V marci 1990 sa začala v Nápravnovýchovnom ústave (NVÚ) Leopoldov najväčšia vzbura väzňov v dejinách českého a slovenského väzenstva. Od jej vyvrcholenia, keď väzni zapálili jednu zo striech väznice a následným zásahom ozbrojených zložiek, uplynie v sobotu 28. marca 30 rokov.
Počas novembrových a decembrových udalostí v roku 1989, ktoré viedli k pádu totalitného režimu v Československu, vzniesli svoje požiadavky aj väzni z nápravnovýchovných zariadení. Domáhali sa zlepšenia životných podmienok vo väzniciach. Na druhej strane až na niektoré výnimky, ktoré súviseli s komunistickým zneužívaním práva, bola väčšina väzňov odsúdená na základe reálne spáchaných trestných činov.
Prvá vzbura väzňov, ktorá súvisela s udalosťami z konca roka 1989, sa udiala 19. decembra 1989 vo väzenskom zariadení v Želiezovciach, kde väzni na protest odmietli rannú stravu a nastúpiť do práce. Tento protest však neprerástol do násilného stretu s ozbrojenými zložkami.
Svoje požiadavky 23. decembra 1989 vzniesli aj väzni NVÚ Leopoldov na stretnutí s Fedorom Gálom a básnikom Ľubomírom Feldekom, ktorí zastupovali koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu, slovenským ministrom spravodlivosti Ladislavom Košťom a s predsedom slovenskej vlády Milanom Čičom. Požiadavky sa netýkali len humanizácie väzenského systému, ale aj rozsahu očakávanej amnestie.
Napätá atmosféra, ktorá vyústila do najväčšej vzbury v dejinách československého väzenstva, výrazne stúpla po amnestii vyhlásenej prezidentom ČSFR Václavom Havlom 1. januára 1990. Tá sa totiž netýkala odsúdených, na ktorých sa vzťahovalo ustanovenie paragrafu 41 o obzvlášť nebezpečnej recidíve.
V leopoldovskej väznici bolo v tom čase približne 2500 odsúdených, z ktorých väčšina bola zaradená do tretej, najprísnejšej nápravnovýchovnej skupiny. Z nich si vyše 200 odpykávalo dlhoročný trest odňatia slobody za vraždu, 170 za znásilnenie, 370 za lúpeže, 320 za krádeže veľkého rozsahu.
Časť z týchto neamnestovaných väzňov už 4. januára 1990 začala držať hladovku a pokúsila sa o ďalšie neprimerané formy protestu. Tie však pracovníci väzenského zariadenia ešte v zárodku potlačili.
Nespokojnosť neamnestovaných odsúdených postupne prerastala do čoraz agresívnejších prejavov. Skupina 217 väzňov sa 1. marca 1990 zabarikádovala v objekte väznice zvanej Hrad. Vyhlásili opätovnú hladovku a postupne sa k nim pridávali aj väzni z iných oddielov. Nespokojným väzňom sa postupne podarilo vytlačiť z ubytovacej časti objektu dozorcov či ďalších príslušníkov ochrany leopolodovského NVÚ.
Nepokoje a hnev väzňov vyvrcholili 28. marca 1990, keď zapálili strechu tzv. Hradu. K bráne VIII. oddielu premiestnili fľaše s plynom a založili pod nimi oheň. Vzbúrenci sa odmietli podrobiť príkazom príslušníkov NVÚ. Po šiestich hodinách vyjednávania zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek vtedajšieho federálneho ministerstva vnútra.
Zásah a potlačenie odporu militantných skupín odsúdených trval približne tri hodiny. Vyžiadal si 29 zranených na strane väzňov. Pri zásahu našli príslušníci ozbrojených zložiek aj jedného mŕtveho väzňa. Materiálne škody na objektoch a zariadení leopoldovského NVÚ sa vyčíslili na viac ako 27 miliónov korún.
Okolnosti vzbury objasňoval veľký tím vyšetrovateľov. "Dva týždne sme vypočúvali približne 100 väzňov prevezených do Želiezoviec," povedal pre TASR v roku 2015 bývalý vyšetrovateľ a vedúci jednej z vtedajších vyšetrovacích skupín Peter Vačok.
V zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave v roku 1993 boli 60 účastníkom vzbury uložené viacročné tresty odňatia slobody a ochranné opatrenia.
O vzbure, ale aj niektorých udalostiach, ktoré jej predchádzali, vznikol v roku 2019 slovenský film s názvom Amnestie.
Za múrmi leopoldovskej väznice sa neskôr, v novembri roku 1991, udiala aj najtragickejšia udalosť v dejinách väzenstva bývalého Československa. Pri úteku siedmich odsúdených zahynuli piati príslušníci zboru väzenskej stráže a dvaja utrpeli zranenia. Traja účastníci úteku dostali doživotné a štyria odsúdení viacročné tresty odňatia slobody.
Počas novembrových a decembrových udalostí v roku 1989, ktoré viedli k pádu totalitného režimu v Československu, vzniesli svoje požiadavky aj väzni z nápravnovýchovných zariadení. Domáhali sa zlepšenia životných podmienok vo väzniciach. Na druhej strane až na niektoré výnimky, ktoré súviseli s komunistickým zneužívaním práva, bola väčšina väzňov odsúdená na základe reálne spáchaných trestných činov.
Prvá vzbura väzňov, ktorá súvisela s udalosťami z konca roka 1989, sa udiala 19. decembra 1989 vo väzenskom zariadení v Želiezovciach, kde väzni na protest odmietli rannú stravu a nastúpiť do práce. Tento protest však neprerástol do násilného stretu s ozbrojenými zložkami.
Svoje požiadavky 23. decembra 1989 vzniesli aj väzni NVÚ Leopoldov na stretnutí s Fedorom Gálom a básnikom Ľubomírom Feldekom, ktorí zastupovali koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu, slovenským ministrom spravodlivosti Ladislavom Košťom a s predsedom slovenskej vlády Milanom Čičom. Požiadavky sa netýkali len humanizácie väzenského systému, ale aj rozsahu očakávanej amnestie.
Napätá atmosféra, ktorá vyústila do najväčšej vzbury v dejinách československého väzenstva, výrazne stúpla po amnestii vyhlásenej prezidentom ČSFR Václavom Havlom 1. januára 1990. Tá sa totiž netýkala odsúdených, na ktorých sa vzťahovalo ustanovenie paragrafu 41 o obzvlášť nebezpečnej recidíve.
V leopoldovskej väznici bolo v tom čase približne 2500 odsúdených, z ktorých väčšina bola zaradená do tretej, najprísnejšej nápravnovýchovnej skupiny. Z nich si vyše 200 odpykávalo dlhoročný trest odňatia slobody za vraždu, 170 za znásilnenie, 370 za lúpeže, 320 za krádeže veľkého rozsahu.
Časť z týchto neamnestovaných väzňov už 4. januára 1990 začala držať hladovku a pokúsila sa o ďalšie neprimerané formy protestu. Tie však pracovníci väzenského zariadenia ešte v zárodku potlačili.
Nespokojnosť neamnestovaných odsúdených postupne prerastala do čoraz agresívnejších prejavov. Skupina 217 väzňov sa 1. marca 1990 zabarikádovala v objekte väznice zvanej Hrad. Vyhlásili opätovnú hladovku a postupne sa k nim pridávali aj väzni z iných oddielov. Nespokojným väzňom sa postupne podarilo vytlačiť z ubytovacej časti objektu dozorcov či ďalších príslušníkov ochrany leopolodovského NVÚ.
Nepokoje a hnev väzňov vyvrcholili 28. marca 1990, keď zapálili strechu tzv. Hradu. K bráne VIII. oddielu premiestnili fľaše s plynom a založili pod nimi oheň. Vzbúrenci sa odmietli podrobiť príkazom príslušníkov NVÚ. Po šiestich hodinách vyjednávania zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek vtedajšieho federálneho ministerstva vnútra.
Zásah a potlačenie odporu militantných skupín odsúdených trval približne tri hodiny. Vyžiadal si 29 zranených na strane väzňov. Pri zásahu našli príslušníci ozbrojených zložiek aj jedného mŕtveho väzňa. Materiálne škody na objektoch a zariadení leopoldovského NVÚ sa vyčíslili na viac ako 27 miliónov korún.
Okolnosti vzbury objasňoval veľký tím vyšetrovateľov. "Dva týždne sme vypočúvali približne 100 väzňov prevezených do Želiezoviec," povedal pre TASR v roku 2015 bývalý vyšetrovateľ a vedúci jednej z vtedajších vyšetrovacích skupín Peter Vačok.
V zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave v roku 1993 boli 60 účastníkom vzbury uložené viacročné tresty odňatia slobody a ochranné opatrenia.
O vzbure, ale aj niektorých udalostiach, ktoré jej predchádzali, vznikol v roku 2019 slovenský film s názvom Amnestie.
Za múrmi leopoldovskej väznice sa neskôr, v novembri roku 1991, udiala aj najtragickejšia udalosť v dejinách väzenstva bývalého Československa. Pri úteku siedmich odsúdených zahynuli piati príslušníci zboru väzenskej stráže a dvaja utrpeli zranenia. Traja účastníci úteku dostali doživotné a štyria odsúdení viacročné tresty odňatia slobody.