Zdravie
Všetky diskusie TASR TV
Dielo režisérskeho tandemu Ján Kadár a Elmar Klos na čele s ústrednou hereckou legendou Jozefom Kronerom zdolalo pred 60 rokmi svetových gigantov.
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Santa Monica/Sabinov/Bratislava 17. apríla (TASR) – Bol pondelok 18. apríla 1966 a v sále Santa Monica Civic Auditorium v americkom štáte Kalifornia sa na 38. ročníku odovzdávania cien Akadémie písala história, o ktorej československá kinematografia dovtedy len snívala. Keď moderátor Gregory Peck otvoril obálku v kategórii najlepší cudzojazyčný film, svet prvýkrát počul meno snímky z malej krajiny v srdci Európy - Obchod na korze.
Dielo režisérskeho tandemu Ján Kadár a Elmar Klos na čele s ústrednou hereckou legendou Jozefom Kronerom zdolalo pred 60 rokmi svetových gigantov - Vittoria De Sicu s filmom Manželstvo po taliansky v hlavných úlohách so Sophiou Lorenovou a Marcellom Mastroiannim, grécku drámu Krv na zemi či japonský film Kwaidan. Americká Akadémia ocenila nielen filmové remeslo, ale aj odvahu otvoriť tému morálnej zodpovednosti jednotlivca v totalitnom režime.
Príbeh stolára Tóna Brtka, ktorý sa pod tlakom okolností stáva arizátorom galantérie starej židovky Rozálie Lautmannovej, zasiahol akademikov svojou surovou úprimnosťou. Scenár podľa rovnomennej literárnej predlohy Ladislava Grosmana otvoril v polovici 60. rokov mimoriadne citlivú tému – arizáciu židovského majetku počas vojnového Slovenského štátu v roku 1942.
Film však nebol len historická dráma. Kadár a Klos vytvorili hlbokú sondu do svedomia priemerného človeka, ktorý sa pod vplyvom vlastnej slabosti stáva spolupáchateľom zločinu. Jozef Kroner v postave Brtku nepredstavoval monštrum, ale tragikomického hrdinu, ktorý v tichu svojho svedomia prehráva boj s dejinami. Kronerova autenticita a ľudskosť boli zrozumiteľnejšie než akýkoľvek veľkofilm.
Postavu Rozálie Lautmannovej si zahrala poľská herečka Ida Kamińska, riaditeľka Židovského divadla vo Varšave. Kamińska síce nehovorila po slovensky a Kroner po poľsky, rozumeli si však „rečou sŕdc“ a preniesli to aj na plátno.
Režiséri Kadár a Klos hľadali pre film autentické prostredie. Voľba padla na východoslovenský Sabinov, ktorého námestie s radnicou a kostolom dokonale zodpovedalo predstave režisérov. Mesto sa v roku 1964 premenilo na filmový ateliér a miestni obyvatelia dodnes spomínajú na nakrúcanie.
Na námestí počas nakrúcania vyrástla filmová kulisa Lautmannovej galantérie, ktorú v roku 2005 znovu postavili ako trvalú pamiatku. Udalosť pripomína aj pamätná tabuľa odhalená v roku 2006 pri príležitosti 40. výročia udelenia Oscara.
Jozef Kroner sa zúčastnil na premiére filmu v New Yorku (1965), kde mal dokonca prejav. Čítal ho z vopred pripraveného listu s foneticky napísaným textom. Zožal nesmierny úspech, aj keď po anglicky nevedel. Na vyhlasovaní Oscarov v apríli 1966 však chýbal. Kroner sa na ceremoniál dôkladne pripravoval, no cestu mu prekazil komunistický funkcionár priamo na letisku: „Vy už ste v Amerike boli, teraz pôjde súdružka Kadrnožková z Filmexportu.“ Pre herca to bolo veľké sklamanie.
„Otec o tom doma takmer nehovoril. Keď sa vrátil z premiéry v USA, bol to stále ten istý skromný človek,“ prezradila TASR v marci 2024 pri príležitosti nedožitého jubilea 100 rokov slovenskej filmovej legendy Jozefa Kronera jeho dcéra a herečka Zuzana Kronerová.
Delegáciu v Santa Monice tak tvorili režiséri Kadár a Klos, Ida Kamińska a predstavitelia štátneho filmu. Cesta do Hollywoodu bola pre nich kultúrnym šokom. Kadár spomínal na stretnutia s filmovými hviezdami a obrovský záujem americkej tlače.
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa osud snímky dramaticky zmenil. Ján Kadár emigroval do USA, čo vtedajšia moc považovala za zradu. Film, ktorý predtým oslavoval celý svet, putoval do povestného československého trezora.
Zakázaný bol viac ako 20 rokov a domáci diváci ho mohli znova legálne vidieť až po Nežnej revolúcii v roku 1989. Emigrácia rozbila aj úspešný režisérsky tandem Kadár – Klos. Ani jednému z nich sa už nepodarilo dosiahnuť takú umeleckú silu ako v prípade Obchodu na korze.
Obchod na korze je aj po 60 rokoch považovaný za vrchol svetovej kinematografie vďaka unikátnej kombinácii tragiky a humoru. Film prechádza z „ľahkej dedinskej komédie“ o malom človeku, ktorý chce len pokojne žiť, do mrazivej drámy o nevyhnutnosti tragického konca.
Kadár a Klos dokázali majstrovsky využiť hudbu Zdeňka Lišku, ktorá podčiarkuje absurdnosť a hrôzu deja. Dej neukazuje holokaust cez plynové komory, ale cez tiché zmiznutie susedov, strach v očiach starej ženy a cez morálny rozklad človeka, ktorý sa nedokázal postaviť zlu.
Úspech filmu sa nezastavil na zlatej soške. V roku 1967 získala Ida Kamińska nomináciu na Oscara v kategórii najlepšia herečka v hlavnej úlohe. V tom čase to bolo pre neanglicky hovoriacu herečku bezprecedentný úspech. Predtým uspel aj na festivale v Cannes, kde Kamińska aj Kroner získali špeciálne čestné uznanie za herecké výkony.
„Film, ktorý bol jeho srdcu najbližší, ktorý si veľmi vážil a na ktorý bol hrdý, bol jednoznačne Obchod na korze. Ten film je právom v zlatom fonde svetovej kinematografie. Obchod na korze aj svojou témou, ktorá bola pre otca veľmi dôležitá, tak bol najvýznamnejší v jeho kariére a to môžem hovoriť s čistým svedomím zaňho,“ dodala v roku 2024 pre TASR Kronerová.
Dielo režisérskeho tandemu Ján Kadár a Elmar Klos na čele s ústrednou hereckou legendou Jozefom Kronerom zdolalo pred 60 rokmi svetových gigantov - Vittoria De Sicu s filmom Manželstvo po taliansky v hlavných úlohách so Sophiou Lorenovou a Marcellom Mastroiannim, grécku drámu Krv na zemi či japonský film Kwaidan. Americká Akadémia ocenila nielen filmové remeslo, ale aj odvahu otvoriť tému morálnej zodpovednosti jednotlivca v totalitnom režime.
Príbeh stolára Tóna Brtka, ktorý sa pod tlakom okolností stáva arizátorom galantérie starej židovky Rozálie Lautmannovej, zasiahol akademikov svojou surovou úprimnosťou. Scenár podľa rovnomennej literárnej predlohy Ladislava Grosmana otvoril v polovici 60. rokov mimoriadne citlivú tému – arizáciu židovského majetku počas vojnového Slovenského štátu v roku 1942.
Film však nebol len historická dráma. Kadár a Klos vytvorili hlbokú sondu do svedomia priemerného človeka, ktorý sa pod vplyvom vlastnej slabosti stáva spolupáchateľom zločinu. Jozef Kroner v postave Brtku nepredstavoval monštrum, ale tragikomického hrdinu, ktorý v tichu svojho svedomia prehráva boj s dejinami. Kronerova autenticita a ľudskosť boli zrozumiteľnejšie než akýkoľvek veľkofilm.
Postavu Rozálie Lautmannovej si zahrala poľská herečka Ida Kamińska, riaditeľka Židovského divadla vo Varšave. Kamińska síce nehovorila po slovensky a Kroner po poľsky, rozumeli si však „rečou sŕdc“ a preniesli to aj na plátno.
Režiséri Kadár a Klos hľadali pre film autentické prostredie. Voľba padla na východoslovenský Sabinov, ktorého námestie s radnicou a kostolom dokonale zodpovedalo predstave režisérov. Mesto sa v roku 1964 premenilo na filmový ateliér a miestni obyvatelia dodnes spomínajú na nakrúcanie.
Na námestí počas nakrúcania vyrástla filmová kulisa Lautmannovej galantérie, ktorú v roku 2005 znovu postavili ako trvalú pamiatku. Udalosť pripomína aj pamätná tabuľa odhalená v roku 2006 pri príležitosti 40. výročia udelenia Oscara.
Jozef Kroner sa zúčastnil na premiére filmu v New Yorku (1965), kde mal dokonca prejav. Čítal ho z vopred pripraveného listu s foneticky napísaným textom. Zožal nesmierny úspech, aj keď po anglicky nevedel. Na vyhlasovaní Oscarov v apríli 1966 však chýbal. Kroner sa na ceremoniál dôkladne pripravoval, no cestu mu prekazil komunistický funkcionár priamo na letisku: „Vy už ste v Amerike boli, teraz pôjde súdružka Kadrnožková z Filmexportu.“ Pre herca to bolo veľké sklamanie.
„Otec o tom doma takmer nehovoril. Keď sa vrátil z premiéry v USA, bol to stále ten istý skromný človek,“ prezradila TASR v marci 2024 pri príležitosti nedožitého jubilea 100 rokov slovenskej filmovej legendy Jozefa Kronera jeho dcéra a herečka Zuzana Kronerová.
Delegáciu v Santa Monice tak tvorili režiséri Kadár a Klos, Ida Kamińska a predstavitelia štátneho filmu. Cesta do Hollywoodu bola pre nich kultúrnym šokom. Kadár spomínal na stretnutia s filmovými hviezdami a obrovský záujem americkej tlače.
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa osud snímky dramaticky zmenil. Ján Kadár emigroval do USA, čo vtedajšia moc považovala za zradu. Film, ktorý predtým oslavoval celý svet, putoval do povestného československého trezora.
Zakázaný bol viac ako 20 rokov a domáci diváci ho mohli znova legálne vidieť až po Nežnej revolúcii v roku 1989. Emigrácia rozbila aj úspešný režisérsky tandem Kadár – Klos. Ani jednému z nich sa už nepodarilo dosiahnuť takú umeleckú silu ako v prípade Obchodu na korze.
Obchod na korze je aj po 60 rokoch považovaný za vrchol svetovej kinematografie vďaka unikátnej kombinácii tragiky a humoru. Film prechádza z „ľahkej dedinskej komédie“ o malom človeku, ktorý chce len pokojne žiť, do mrazivej drámy o nevyhnutnosti tragického konca.
Kadár a Klos dokázali majstrovsky využiť hudbu Zdeňka Lišku, ktorá podčiarkuje absurdnosť a hrôzu deja. Dej neukazuje holokaust cez plynové komory, ale cez tiché zmiznutie susedov, strach v očiach starej ženy a cez morálny rozklad človeka, ktorý sa nedokázal postaviť zlu.
Úspech filmu sa nezastavil na zlatej soške. V roku 1967 získala Ida Kamińska nomináciu na Oscara v kategórii najlepšia herečka v hlavnej úlohe. V tom čase to bolo pre neanglicky hovoriacu herečku bezprecedentný úspech. Predtým uspel aj na festivale v Cannes, kde Kamińska aj Kroner získali špeciálne čestné uznanie za herecké výkony.
„Film, ktorý bol jeho srdcu najbližší, ktorý si veľmi vážil a na ktorý bol hrdý, bol jednoznačne Obchod na korze. Ten film je právom v zlatom fonde svetovej kinematografie. Obchod na korze aj svojou témou, ktorá bola pre otca veľmi dôležitá, tak bol najvýznamnejší v jeho kariére a to môžem hovoriť s čistým svedomím zaňho,“ dodala v roku 2024 pre TASR Kronerová.
