Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Okolnosti vzniku organizácie Csemadok ovplyvnili udalosti po roku 1945.
Autor TASR
Bratislava 5. marca (TASR) – Pred 70 rokmi, 5. marca 1949, v Bratislave vznikol Kultúrny spolok maďarských pracujúcich v Československu, známy pod názvom Csemadok (Csehszlovákai Magyar Dolgozók Kulturális Szövetsége). Aj keď sa názov organizácie neskôr viackrát zmenil, slovo Csemadok sa zachovalo dodnes. Od roku 1949 zväz zastrešoval kultúrne nepolitické organizácie maďarskej národnostnej menšiny pôvodne v celom Československu, od roku 1993 na Slovensku.
Okolnosti vzniku organizácie Csemadok ovplyvnili udalosti po roku 1945. Po 2. svetovej vojne bolo maďarské obyvateľstvo Československa žijúce v pohraničných oblastiach južného a juhovýchodného Slovenska – podobne ako nemecké obyvateľstvo v Čechách – na základe právnych noriem z roku 1945 (Benešove dekréty) zbavené štátneho občianstva. Československá vláda až v druhej polovici roku 1948 postupne upúšťala od plánu a praxe presídľovania Maďarov. Ako uvádza portál madari.sk, postupne sa otvárali školy s vyučovacím jazykom maďarským a v decembri vyšlo prvé číslo maďarských novín Új Szó. V tomto období sa objavila aj myšlienka založiť organizáciu, ktorá by zastupovala záujmy maďarského obyvateľstva.
Ustanovujúce valné zhromaždenie Csemadoku sa konalo v Bratislave 5. marca 1949. Miestne organizácie Csemadoku vznikali postupne aj v jednotlivých obciach a mestách, v ktorých žili obyvatelia maďarskej národnosti. V prvom roku vzniklo 63 miestnych organizácií s 3.380 členmi. Počet miestnych organizácií a počet členov v päťdesiatych rokoch neustále narastal, roku 1960 bolo už registrovaných 519 miestnych organizácií s viac ako 36.000 členmi.
Ciele organizácie boli zakotvené v stanovách. Podľa nich bolo úlohou Csemadoku "starať sa o všeobecný kultúrny rozvoj obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku", ale s rovnakým dôrazom boli medzi cieľmi uvedené aj požiadavky komunistickej strany voči Maďarom: "zachovávanie idey medzinárodnej solidarity pracujúcich" a "vyjadrenie lojality voči Československej republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu".
Prvým predsedom Csemadoku sa stal predvojnový ľavicový publicista, maliar a grafik Gyula (Július) Lőrincz. Csemadok od roku 1951 vydával časopis Fáklya (Pochodeň), ktorý nahradil v rokoch 1957 až 1995 týždenník A Hét (Týždeň).
Ako píše Sándor Varga v publikácii Maďari na Slovensku (1989 – 2004): "Aktivisti Csemadoku organizovali pre svojich členov prednášky typu ľudových univerzít, v ktorých sa venovali množstvu rôznych vecí od základných otázok poľnohospodárskej výroby, cez kurzy varenia a pečenia až po kurzy ruštiny." Podľa jeho slov sa však v 50. rokoch 20. storočia stal Csemadok miestom "slobodnejšieho, plnšieho života príslušníkov maďarskej menšiny".
V 60. rokoch 20. storočia sa začal Csemadok orientovať viac na kultúru, ochotnícke divadelné predstavenia, festivaly. Počas Pražskej jari v roku 1968 vedenie Csemadoku podporovalo proreformné krídlo straníckeho a štátneho vedenia na čele s Alexandrom Dubčekom, pretože od "socializmu s ľudskou tvárou" očakávalo viac podpory pre národnostné menšiny v Československu.
Zásadná zmena prišla po Novembri 1989. Zväz niesol od roku 1990 názov Demokratický zväz Maďarov v Československu (Csehszlovákiai Magyarok Demokratikus Szövetsége). Od roku 1993 až do súčasnosti je jeho názvom Maďarský spoločenský a vzdelávací zväz na Slovensku – Csemadok (Szlovákiai Magyar Társadalmi és Közművelődési Szövetség – Csemadok).
Za nového predsedu bol v roku 1991 zvolený akademik Győző Bauer, v roku 1997 ho vystriedal Péter Kolár, riaditeľ košického Divadla Thália. Od roku 2000 zastával túto funkciu poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) za Stranu maďarskej koalície (SMK, dnes Strana maďarskej komunity) József Kvarda. V roku si Csemadok zvolil na čelo bývalého starostu obce Dvory nad Žitavou Józsefa Száraza. Od októbra 2012 je predsedom Csemadoku bývalý poslanec NR SR za SMK Gyula Bárdos.
Maďarský spoločenský a kultúrny zväz na Slovensku - Csemadok dostal v roku 2016 Cenu európskeho občana. V dunajskostredskej Vermešovej vile ju slávnostne odovzdal republikovému predsedovi Csemadoku Gyulovi Bárdosovi europoslanec Pál Csáky a zástupca Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu (EP) na Slovensku Dionýz Hochel. Prítomná bola aj Anna Záborská, poslankyňa EP a členka komisie, ktorá ocenenie udelila.
Okolnosti vzniku organizácie Csemadok ovplyvnili udalosti po roku 1945. Po 2. svetovej vojne bolo maďarské obyvateľstvo Československa žijúce v pohraničných oblastiach južného a juhovýchodného Slovenska – podobne ako nemecké obyvateľstvo v Čechách – na základe právnych noriem z roku 1945 (Benešove dekréty) zbavené štátneho občianstva. Československá vláda až v druhej polovici roku 1948 postupne upúšťala od plánu a praxe presídľovania Maďarov. Ako uvádza portál madari.sk, postupne sa otvárali školy s vyučovacím jazykom maďarským a v decembri vyšlo prvé číslo maďarských novín Új Szó. V tomto období sa objavila aj myšlienka založiť organizáciu, ktorá by zastupovala záujmy maďarského obyvateľstva.
Ustanovujúce valné zhromaždenie Csemadoku sa konalo v Bratislave 5. marca 1949. Miestne organizácie Csemadoku vznikali postupne aj v jednotlivých obciach a mestách, v ktorých žili obyvatelia maďarskej národnosti. V prvom roku vzniklo 63 miestnych organizácií s 3.380 členmi. Počet miestnych organizácií a počet členov v päťdesiatych rokoch neustále narastal, roku 1960 bolo už registrovaných 519 miestnych organizácií s viac ako 36.000 členmi.
Ciele organizácie boli zakotvené v stanovách. Podľa nich bolo úlohou Csemadoku "starať sa o všeobecný kultúrny rozvoj obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku", ale s rovnakým dôrazom boli medzi cieľmi uvedené aj požiadavky komunistickej strany voči Maďarom: "zachovávanie idey medzinárodnej solidarity pracujúcich" a "vyjadrenie lojality voči Československej republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu".
Prvým predsedom Csemadoku sa stal predvojnový ľavicový publicista, maliar a grafik Gyula (Július) Lőrincz. Csemadok od roku 1951 vydával časopis Fáklya (Pochodeň), ktorý nahradil v rokoch 1957 až 1995 týždenník A Hét (Týždeň).
Ako píše Sándor Varga v publikácii Maďari na Slovensku (1989 – 2004): "Aktivisti Csemadoku organizovali pre svojich členov prednášky typu ľudových univerzít, v ktorých sa venovali množstvu rôznych vecí od základných otázok poľnohospodárskej výroby, cez kurzy varenia a pečenia až po kurzy ruštiny." Podľa jeho slov sa však v 50. rokoch 20. storočia stal Csemadok miestom "slobodnejšieho, plnšieho života príslušníkov maďarskej menšiny".
V 60. rokoch 20. storočia sa začal Csemadok orientovať viac na kultúru, ochotnícke divadelné predstavenia, festivaly. Počas Pražskej jari v roku 1968 vedenie Csemadoku podporovalo proreformné krídlo straníckeho a štátneho vedenia na čele s Alexandrom Dubčekom, pretože od "socializmu s ľudskou tvárou" očakávalo viac podpory pre národnostné menšiny v Československu.
Zásadná zmena prišla po Novembri 1989. Zväz niesol od roku 1990 názov Demokratický zväz Maďarov v Československu (Csehszlovákiai Magyarok Demokratikus Szövetsége). Od roku 1993 až do súčasnosti je jeho názvom Maďarský spoločenský a vzdelávací zväz na Slovensku – Csemadok (Szlovákiai Magyar Társadalmi és Közművelődési Szövetség – Csemadok).
Za nového predsedu bol v roku 1991 zvolený akademik Győző Bauer, v roku 1997 ho vystriedal Péter Kolár, riaditeľ košického Divadla Thália. Od roku 2000 zastával túto funkciu poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) za Stranu maďarskej koalície (SMK, dnes Strana maďarskej komunity) József Kvarda. V roku si Csemadok zvolil na čelo bývalého starostu obce Dvory nad Žitavou Józsefa Száraza. Od októbra 2012 je predsedom Csemadoku bývalý poslanec NR SR za SMK Gyula Bárdos.
Maďarský spoločenský a kultúrny zväz na Slovensku - Csemadok dostal v roku 2016 Cenu európskeho občana. V dunajskostredskej Vermešovej vile ju slávnostne odovzdal republikovému predsedovi Csemadoku Gyulovi Bárdosovi europoslanec Pál Csáky a zástupca Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu (EP) na Slovensku Dionýz Hochel. Prítomná bola aj Anna Záborská, poslankyňa EP a členka komisie, ktorá ocenenie udelila.
