Quantcast
< sekcia Slovensko

Prezidentka udelila štátne vyznamenania 28 osobnostiam

Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke prítomní hostia počas ceremónie udeľovania štátnych vyznamenaní pri príležitosti 30. výročia vzniku SR v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023. Foto: TASR - Pavol Zachar

Na ceremoniáli sa zúčastnili predseda Národnej rady SR Boris Kollár (Sme rodina), dočasne poverený predseda vlády Eduard Heger (OĽANO), viacerí poverení ministri a ďalší predstavitelia verejného života.

Bratislava 1. januára (TASR) - Prezidentka Zuzana Čaputová udelila pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave.

Na ceremoniáli sa zúčastnili predseda Národnej rady SR Boris Kollár (Sme rodina), dočasne poverený predseda vlády Eduard Heger (OĽANO), viacerí poverení ministri a ďalší predstavitelia verejného života. Pozvanie prijali aj český, rakúsky a poľský prezident Miloš Zeman, Alexander Van der Bellen a Andrzej Duda, ako aj predsedníčka Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR Markéta Pekarová Adamová a ukrajinská vicepremiérka Iryna Vereščuková.

Rad bieleho dvojkríža II. triedy udelila prezidentka českému historikovi Vilémovi Prečanovi za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou.

Prvý prezident samostatnej Slovenskej republiky Michal Kováč získal in memoriam štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku I. triedy za mimoriadne zásluhy o vznik SR, Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy za mimoriadne zásluhy o obranu SR a Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR. Ako zdôvodnila prezidentka, ako jediný prezident nemá pre účelovú zmenu legislatívy za éry Vladimíra Mečiara všetky najvyššie štátne vyznamenania, ktoré prezidentovi zo zákona prináležia.

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu získal najstarší československý baník, účastník Slovenského národného povstania (SNP) prenasledovaný komunistickým režimom Karol Mikuláš a in memoriam účastník SNP Ján Paľovský.

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu si odniesol účastník SNP Vladimír Strmeň.

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti vedy si odniesla vedkyňa a farmakologička Daniela Ježová aj anorganická chemička Jana Madejová. Za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí vyznamenala prezidentka fotografa Yuriho Dojča.

Prvá slovenská feministka, spisovateľka a publicistka Hana Gregorová získala in memoriam Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu. Rovnaké vyznamenanie si prevzala rómska aktivistka Anna Koptová.

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti územnej samosprávy udelila prezidentka autorovi reformy verejnej správy Viktorovi Nižňanskému.

Divadelný režisér Ľubomír Vajdička získal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry a umenia.

Priekopník fotovoltiky na Slovensku Miroslav Zeman získal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí.

Futbalista Marek Hamšík si prevzal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti športu, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí.

Huslistovi a dirigentovi Jackovi Martinovi Händlerovi udelila prezidentka Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí.

Autor prvého rómskeho románu Ľudovít Didi získal Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.

Osobnosť kresťanského disentu Eugen Valovič si prevzal Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu, ako aj za rozvoj SR v sociálnej oblasti.

Divadelník a aktér Novembra '89 Mikuláš Laš získal Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ako aj za rozvoj SR v oblasti umenia a v sociálnej oblasti, najmä pri kodifikácii rusínskeho jazyka.

Ladislav Vrtel, ktorý je autorom heraldického riešenia symbolov Slovenskej republiky, si prevzal Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti heraldiky.

Detskej onkologičke Alexandre Kolenovej aj expertovi na závislosti Ľubomírovi Okruhlicovi udelila prezidentka Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR, najmä v oblasti zdravotníctva.

Folkloristovi Andrásovi Takácsovi udelila prezidentka Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti folklóru.

Kameraman Martin Štrba si odniesol Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti filmu.

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj SR, najmä v oblasti vinohradníctva a vinárstva si prevzal šľachtiteľ, degustátor, šíriteľ vinárskej osvety Ondrej Korpás.

Poetka Emília Haugová získala Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti literatúry.

Sociálna pracovníčka Soňa Holúbková si prebrala Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR.

Medailu prezidenta SR za významné zásluhy o rozvoj SR v oblasti športu získal riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru Branislav Koniar.

Odborníčka na klimatickú zmenu Gabriela Fischerová získala Medailu prezidenta SR in memoriam za významné zásluhy o riadenie a správu štátu.


TASR pri tejto príležitosti prináša profily vyznamenaných:



Ján Paľovský – účastník SNP

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Ján Paľovský sa narodil ako Ján Pál 29. septembra 1919 v Rimavskej Bani. K rádiotechnike sa dostal vďaka tomu, že si ako mladý chlapec zo skromných pomerov musel na štúdiá zarábať na pošte. Získal tak odbornosť, ktorú rozvíjal ďalej, a v roku 1938 vyštudoval Vysokú technickú školu v Košiciach a v Bratislave.

Po vzniku vojnového Slovenského štátu a vypuknutí druhej svetovej vojny začal pracovať na ministerstve pôšt a telekomunikácií. V roku 1941 narukoval do 11. spojovacieho práporu slovenskej armády v Martine, odkiaľ ho v roku 1943 ako spojára odvelili na východný front na Krym. Po zajatí vstúpil do formujúceho sa československého armádneho zboru a v máji 1944 sa vrátil na Slovensko spolu s ďalšími ranenými vojakmi.

Krátko po návrate domov sa Ján Paľovský zapojil do odboja. Ako skúseného rádiotelegrafistu ho oslovil vtedajší major Jozef Marko, neskôr spolupracoval aj s generálom Jánom Golianom.

V SNP sa stal kľúčovým rádiotelegrafistom, zostavil rádiotelegrafickú spojovaciu sieť a šifrovacie kódy, založil tiež dve rádiostanice v Harmanci a na Donovaloch. Po celý čas povstania nedokázali nepriatelia prelomiť jeho šifrovací kľúč.

Po druhej svetovej vojne pracoval na pošte v Rimavskej Sobote, potom na Krajskej správe spojov v Banskej Bystrici, kde stál spolu s kolegami pri vzniku dodnes používaného inkasa poplatkov, známeho pod skratkou SIPO (sústredené inkaso platieb obyvateľstva).

V roku 1969 nastúpil v Bratislave na Ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií SSR ako riaditeľ poštového oboru pre Slovensko. Ako dôchodca pôsobil ešte 11 rokov v bratislavskej pobočke Československej tlačovej kancelárie.

V septembri 2019 oslávil v plnom zdraví 100 rokov vo svojom byte v petržalskom paneláku. Zomrel 5. decembra 2022.


Karol Mikuláš – účastník SNP, prenasledovaný komunistickým režimom
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke účastník SNP, prenasledovaný komunistickým režimom Karol Mikuláš (vpravo), ktorý si preberá vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023. Karol mikuláš sa dožil 2. júla 2022 sto rokov.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Prenasledovala ho tajná služba počas tzv. Slovenského štátu, aj komunistická Štátna bezpečnosť. Zúčastnil sa aktívne na protifašistickom i protikomunistickom odboji.

Karol Mikuláš sa narodil 2. júla 1922 v Handlovej, jeho život bol od detstva spojený s baníckou tradíciou. Baníkom bol i jeho otec, vďaka ktorému sa začal zaujímať o sociálne otázky a postavenie robotníkov. Začal navštevovať Sokol a veril ideálom prvej Československej republiky.

Zúčastnil sa na veľkom štrajku baníkov v Handlovej na jeseň 1940, čo bol zároveň najväčší štrajk počas vojnovej Slovenskej republiky. Aj preto sa oň ako o nepriateľskú osobu zaujímala Ústredná Štátna bezpečnosť. Tajná služba Tisovho režimu ho potom hľadala aj preto, že odmietol narukovať do Slovenskej armády.

Keď vypuklo SNP, zapojil sa doň a zúčastnil sa napríklad na ťažkých bojoch pri Telgárte. Až po skončení vojny sa dozvedel, že jeho otca zatklo gestapo a zomrel v koncentračnom tábore v Sachsenhausene. Podľa jeho vzoru sa vrátil k baníckej profesii.

Bol autorom viacerých inovácií, ktorých cieľom bolo uľahčiť robotníkom prácu pod zemou. Táto jeho snaha sa však napokon stala zámienkou, pre ktorú sa opäť stal predmetom záujmu tentoraz komunistickej Štátnej bezpečnosti. V roku 1955 ho po vykonštruovanom obvinení, že založil protištátnu skupinu, obvinili zo sabotáže a z podpaľačstva 30.000-tonovej kopy uhlia. V roku 1955 ho odsúdili na štyri a pol roka vo väzení. V rámci výkonu trestu sa ocitol v uránovej bani.

Po odpykaní trestu nezanevrel na banícku profesiu a opäť sa k nej vrátil. Vlani v júli sa dožil 100 rokov.


Vladimír Strmeň – účastník SNP
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke účastník SNP Vladimír Strmeň (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranuz rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Vladimír Strmeň sa narodil 26. augusta 1928 v baníckej osade Richtárová neďaleko obce Staré Hory. Otec pracoval v papierňach v Harmanci. Na následky silného prechladnutia ochorel na zápal mozgových blán a umrel, keď mal Vladimír iba tri roky.

Matka sa z finančných dôvodov nemohla o syna starať, preto ho odovzdala do výchovy k sestrám vincentkám do Radvane. V detskom domove Vladimír strávil sedem rokov. Jedna z mníšok v ňom rozpoznala hudobný talent, a tak vo svojich 14 rokoch nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici.

Po vypuknutí SNP musel školu prerušiť a pripojil sa k partizánom. Bojoval v okolí svojho rodiska, neďaleko starohorských osád. Keď 14. októbra zaútočili Nemci mínometmi na zákopy, zabila mína dvoch jeho spolubojovníkov, on s troma ďalšími mužmi vyviazli s ťažkými zraneniami. Len čo sa zotavil, s postupujúcim frontom prešiel hrebeň Nízkych Tatier až k Vernáru, kde sa pripojil k armáde generála Ludvíka Svobodu.

Po vojne sa vrátil k hudbe, hral takým osobnostiam, ako boli Edvard Beneš či Ludvík Svoboda. Neskôr pracoval v podbrezovských železiarňach, výrazne prispel k prebudovaniu závodného orchestra. Oženil sa, s manželkou mali dve deti. V roku 1970 sa presťahoval do Banskej Bystrice, pracoval v Tesle, neskorších Závodoch výpočtovej techniky, kde vytvoril úspešnú závodnú kapelu, ktorú aj viedol. Aj po odchode do dôchodku v roku 1988 žil aktívnym životom ako hudobník a viedol besedy a diskusie o svojej životnej skúsenosti z Povstania.


Eugen Valovič – osobnosť kresťanského disentu
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke osobnosť kresťanského disentu Eugen Valovič (vpravo), ktorý si preberá štátne Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu, ako aj za rozvoj SR v sociálnej oblasti z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu, ako aj za rozvoj SR v sociálnej oblasti

Eugen Valovič sa narodil 1. decembra 1949 v Bratislave. Študoval na Stavebnej fakulte na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita). Začal chodiť na omše u františkánov v Bratislave, kde spoznal ďalších mladých veriacich. Cez nich sa dostal do podzemnej cirkvi. Stal sa významnou osobnosťou kresťanského disentu a tajnej cirkvi počas komunistického režimu.

Spolu so Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom stál pri zrode Spoločenstva Fatima. Táto sieť komunít mladých ľudí formovala svojich členov k slobode v časoch neslobody a prispela k pádu komunistického režimu. Zažil výsluch na povestnej "Februárke", no nezľakol sa, hoci mu pohrozili, že nemusí dokončiť vysokoškolské štúdiá. Silu mu dodávali autority, ako bol Silvester Krčméry či kardinál Korec.

V rámci štruktúr podzemnej cirkvi sa venoval práci s deťmi, so stredoškolákmi a vysokoškolákmi. Pomáhal šíriť samizdat na Slovensku, ale zapojil sa tiež do prevážania náboženskej literatúry do Ruska. Založil a viedol detské spoločenstvá v podzemnej cirkvi a stál pri zrode eRka – Hnutia kresťanských spoločenstiev detí, ktoré prispelo k rozvoju občianskej spoločnosti po Novembri '89.

Po roku 1991 pracoval ako tajomník katechetickej komisie Konferencie biskupov Slovenska. Koordinoval tvorbu a tlač učebníc náboženstva pre základné školy, podieľal sa na tvorbe učebných osnov a metodických príručiek na vyučovanie náboženstva.

V rokoch 1997 až 2004 tiež vyučoval na Teologickej a Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Už viac než pol storočia sa venuje práci s mladými ľuďmi.


Ľudovít Didi – rómsky spisovateľ, signatár Charty 77

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu

Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove. Vyrastal u starých rodičov z matkinej strany. Starý otec Ondrej Didi bol muzikant. Ako Róm a zároveň nemanželské dieťa prežil ťažké a chudobné detstvo. Podarilo sa mu však ukončiť nielen základnú, ale aj meštiansku školu.

Po maturite začal v rokoch 1951 - 1952 študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, odkiaľ ho však po dvoch rokoch vylúčili pre jeho kritické postoje k totalitnému režimu. Napriek peripetiám a obmedzeniam dosiahol Didi vysokoškolské vzdelanie, keď v roku 1963 ukončil štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre.

Do roku 1966 pracoval ako učiteľ na viacerých základných školách, tzv. malotriedkach. Potom bol vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch.

Keďže otvorene kritizoval aj sovietsku inváziu v auguste 1968, mal problém s uplatnením aj v rokoch normalizácie. V roku 1980 spolu s manželkou podpísali Chartu 77.

Po Novembri '89 sa obaja dočkali politickej rehabilitácie. V roku 1990 sa Ľudovít Didi stal riaditeľom Detského domova v Kolíňanoch, kde pôsobil do roku 1998. V roku 1992 mu Vysoká škola ekonomická v Prahe na základe politickej rehabilitácie priznala aj titul inžiniera. V roku 2007 jemu aj jeho manželke priznal Ústav pamäti národa status účastníkov protikomunistického odboja.

Literárne začal Ľudovít Didi tvoriť v roku 2001 ako dôchodca. Knižne debutoval ako 73-ročný prózou Príbehy svätené vetrom (2004), ktorá sa stala prvým autentickým rómskym románom v kontexte slovenskej literatúry. Nasledovala próza Cigánkina veštba (2008), kniha Čierny Róm a biela láska (2011) a posledné dielo Róm Tardek a jeho osud (2013).

Ľudovít Didi zomrel 15. septembra 2013 vo Vrábľoch, kde prežil väčšinu života.


Mikuláš Laš – divadelník, aktér Novembra '89

Rad Ľudovíta Štúra III. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ako aj za rozvoj SR v oblasti umenia a v sociálnej oblasti, najmä pri kodifikácii rusínskeho jazyka

Mikuláš Laš sa narodil 26. novembra 1933 v rusínskej obci Bajerovce v okrese Sabinov. Pochádzal z ôsmich súrodencov. Začal v roku 1947 študovať na meštianskej škole v Sabinove, neskôr na tzv. ruskom gymnáziu v Prešove. Na štúdium však nemal prostriedky, preto bol nútený hľadať si zamestnanie.

Napokon nastúpil 10. októbra 1950 do vtedajšieho Ukrajinského národného divadla. Formou dvojročného odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Košiciach si doplnil herecké vzdelanie. V súbore strávil 43 rokov.

Spolupracoval tiež s rozhlasom, kde v zábavných programoch v rámci ukrajinského vysielania vytvoril nezabudnuteľnú postavu Kuma (kmotra) Dyňu.

Všeobecne známy bol jeho nesúhlas s komunistickým režimom, a tak sa stal počas Novembra '89 moderátorom mítingov v Prešove – na tribúne ho chceli vidieť študenti. V rokoch 1990 až 1994 bol mestským poslancom v Prešove, angažoval sa v Demokratickej strane.

Po Nežnej revolúcii divadlo premenovali na Divadlo Alexandra Duchnoviča a Mikuláš Laš v ňom pôsobil až do konca roku 1993, keď odišiel do dôchodku.

Laš bol predsedom Rusínskej obrody na Slovensku. V januári 1995 predniesol v Bratislave prejav pri príležitosti vyhlásenia Kodifikácie rusínskeho jazyka na Slovensku. Rusínčina sa tak 27. januára 1995 stala spisovným jazykom Rusínov.

Herec a priekopník rusínčiny Mikuláš Laš zomrel 10. apríla 2008.


Vilém Prečan – historik
rezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke historik Vilém Prečan (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou

Vilém Prečan sa narodil 9. januára 1933 v Olomouci v rodine lekára. Detstvo prežil v obci Bystřice nad Pernštejnem. Už ako dieťa pomáhal partizánom a po vojne sa stal jedným z najmladších držiteľov medaily Za zásluhy. V roku 1951 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ).

Úspešne absolvoval štúdium na Vysokej škole politických a hospodárskych vied so zameraním na dejiny KSČ. Popri krátkom pôsobení v Bratislave bol jeho pracoviskom Historický ústav Československej akadémie vied (ČSAV), a to v rokoch 1957 až 1970. Venoval sa téme vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi v 40. rokoch 20. storočia, významne zasiahol aj do v tom čase aktuálnej debaty o federalizácii Československa.

Vydaním zborníka dokumentov Sedm pražských dnů, 21. – 27. 8. 1968 (tzv. Čierna kniha) potvrdil svoj negatívny postoj k sovietskej invázii v auguste 1968, za čo ho v roku 1970 prepustili z ČSAV, vylúčili z KSČ a bol trestne stíhaný.

Vykonával robotnícke povolania, v roku 1976 emigroval do Západného Nemecka, kde sa vrátil k profesii historika. V roku 1986 spoluzaložil a viedol Československé dokumentačné stredisko nezávislej literatúry v Scheinfelde, kde sa zhromažďovala samizdatová tlač.

Po Novembri '89 sa vrátil do vlasti a na podnet Václava Havla založil Ústav súčasných dejín na pôde ČSAV. Aktívne sa začal venovať aj pedagogickej práci. Prezident Českej republiky Václav Havel mu 28. októbra 1998 odovzdal Rad Tomáša Garrigua Masaryka 3. triedy, je držiteľom množstva ďalších vyznamenaní.


Michal Kováč – prvý prezident SR
Oficiálny portrét prezidenta SR Michala Kováča
Foto: archív TASR

Rad Andreja Hlinku I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o vznik SR; Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o obranu SR; 3. Pribinov kríž I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR

Michal Kováč sa narodil 3. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné. V roku 1955 absolvoval úspešne štúdium na Vysokej škole ekonomickej (VŠE, dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Na VŠE zostal pôsobiť ako asistent, respektíve externý pedagóg.

V rokoch 1967 - 1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne v Spojenom kráľovstve. Ako prívrženec demokratizačného procesu známeho ako Pražská jar bol vystavený postihom. V roku 1969 ho z Londýna odvolali a v roku 1970 vylúčili z KSČ. Stal sa radovým bankovým úradníkom.

Po Novembri '89 sa angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). Bol ministrom financií vo vláde národného porozumenia Milana Čiča a po prvých slobodných voľbách v júni 1990 aj vo vláde Vladimíra Mečiara. Z postu odišiel 18. mája 1991, necelý mesiac po odvolaní Mečiara z funkcie premiéra. S Mečiarom stál pri zrode Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). Po voľbách v roku 1992 bol predsedom federálneho parlamentu až do zániku Česko-Slovenska k 31. decembru 1992.

Poslanci NR SR zvolili Michala Kováča 15. februára 1993 v druhom kole prezidentských volieb za prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky ako kandidáta HZDS. Prezidentom bol od 2. marca 1993 do 2. marca 1998.
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke Michal Kováč mladší (vpravo), ktorý preberá za svojho zosnulého otca, prvého prezidenta SR Michala Kováča štátne vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o vznik SR; Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o obranu SR; Pribinov kríž I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Bol kritikom autoritatívneho štýlu vládnutia Vladimíra Mečiara, za čo bol vystavený politickému tlaku v období Mečiarovej vlády (1994 - 1998). Najvážnejšou kauzou bol únos prezidentovho syna 31. augusta 1995.

Účelová zmena legislatívy v tomto období tiež zapríčinila, že Michal Kováč ako jediný prezident nemá všetky štátne vyznamenania, ktoré hlave štátu zo zákona prináležia.


Viktor Nižňanský – autor reformy verejnej správy
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke autor reformy verejnej správy Viktor Nižňanský (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti územnej samosprávy z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti územnej samosprávy

Viktor Nižňanský sa narodil 25. apríla 1953 v Piešťanoch. V rokoch 1969 až 1971 navštevoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Piešťanoch. V rokoch 1971 až 1976 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita), konkrétne na katedre ekonomiky a riadenia na stavebnej fakulte, v rokoch 2003 až 2005 aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Od roku 1976 pôsobil v Stavoprojekte, po roku 1989 už ako vedúci ateliéru. V rokoch 1990 až 1997 bol konzultantom v oblasti rozvoja miest a regiónov. Od roku 1997 pôsobil v think-tanku M.E.S.A. 10, v rokoch 1998 až 2004 bol jeho riaditeľom a v rokoch 2004 až 2010 prezidentom.

V rokoch 1999 až 2001 ako splnomocnenec vlády SR premiéra Mikuláša Dzurindu zodpovedal za reformu verejnej správy. Jedným z jej výsledkov bolo zriadenie vyšších územných celkov. Do nich občania prvý raz volili svojich zástupcov vo voľbách v roku 2001.

Parlament však neprijal územné členenie Slovenska v podobe, v akej ho odborníci vrátane Nižňanského navrhovali. Aj preto Nižňanský na funkciu splnomocnenca rezignoval.

V rokoch 2002 až 2006 bol splnomocnencom vlády SR pre decentralizáciu. Viktor Nižňanský má zásadný podiel na reforme verejnej správy, ktorá zmenila SR z centralistického štátu na modernú demokraciu s funkčnými miestnymi i regionálnymi samosprávami.


Soňa Holúbková – sociálna pracovníčka
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke sociálna pracovníčka Soňa Holúbková (vpravo), ktorá si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR

Soňa Holúbková sa narodila 12. novembra 1953 v Banskej Bystrici. Jej profesionálne pôsobenie je však späté so Žilinou, kde sa viac než 30 rokov venuje pomoci ľuďom s hendikepom. Volajú ju preto Legenda zo Žiliny.

Soňa Holúbková študovala v rokoch 1973 až 1980 na Karlovej univerzite v Prahe najskôr všeobecnú psychológiu, potom odbor psychológie a filozofie. Pracovala ako podniková psychologička, kurátorka pre delikventnú mládež, bola poradkyňou v manželskej a predmanželskej poradni.

Koncom 80. rokov dostala ponuku pracovať v zariadení pre zdravotne znevýhodnených ľudí. Pohľad na deti priviazané k radiátorom či v klietkach ju primäl k tomu, aby ponuku prijala.

Od roku 1990 pôsobila v inkluzívnom komunitnom centre Nadácia Krajina harmónie. V tom istom roku začala pripravovať kultúrny festival fantázie a tvorivosti Jašidielňa. Vďaka nemu sa ľudia so zdravotným postihnutím stali súčasťou verejných kultúrnych podujatí a vyšli spoza múrov izolácie.

Vďaka nasadeniu Sone Holúbkovej sa v roku 2003 podarilo zriadiť v spolupráci s mestom Žilina Agentúru podporovaných služieb, ktorá prevádzkuje zariadenie podporovaného bývania a podporuje pracovné uplatnenie občanov so zdravotným postihnutím. Učí zdravotne znevýhodnených ľudí, ako sa postaviť na vlastné nohy, nájsť si prácu a zvládnuť aj samostatné bývanie.

Je riaditeľkou Rady pre poradenstvo v sociálnej práci v Žiline. Pracovala pre Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR i pre mimovládne organizácie. Za svoju celoživotnú prácu získala ocenenie Biela vrana.


Anna Koptová – rómska aktivistka
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke rómska aktivistka Anna Koptová (vpravo), ktorá si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu

Anna Koptová sa narodila 7. novembra 1953 v Slovenskej Vsi v okrese Kežmarok v rodine primáša ľudovej hudby kežmarského súboru Magura.

Študovala na Katedre novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako redaktorka Východoslovenských novín. V roku 1978 sa zúčastnila na II. Svetovom kongrese Rómov v Ženeve. Tam sa zapojila do medzinárodného rómskeho hnutia, ktorého cieľom bolo, aby Organizácia Spojených národov uznala Rómov ako národ.

Po návrate z kongresu ju a jej rodinu začala štátna bezpečnosť vyšetrovať ako nepriateľku československého ľudu a jej aktivity sledovala až do roku 1989, keď došlo k zmene politického systému.

Pád komunistického režimu významne ovplyvnil jej život. Za Rómsku občiansku iniciatívu ju voliči v roku 1990 zvolili do slovenského parlamentu na kandidátke VPN.

Pričinila sa o to, že Rómovia boli oficiálne uznaní ako národnostná menšina, aby mali právo sa vzdelávať vo svojom jazyku a rozvíjať svoju kultúru. Viedla významné rómske kultúrne inštitúcie či sa zaslúžila o ich vznik - za zmienku stojí prvé rómske profesionálne divadlo na Slovensku Romathan, prvé rómske periodikum Romano ľil, či Nadácia Dobrá rómska víla Kesaj.

Neskôr sa stala zakladateľkou a viedla súkromnú základnú školu v Košiciach. Vydala 800-stranový prekladový slovník a s kolegami prispela k vydaniu Pravidiel rómskeho pravopisu, ako aj učebníc rómčiny, čo otvorilo cestu k vzdelávaniu rómskych detí v materinskom jazyku.


Hana Gregorová – prvá slovenská feministka
slovenská spisovateľka Hana Gregorová-Tajovská ( 1885 - 1958 ) portrét osvetová pracovníčka a obhajkyňa emancipačných snáh žien priekopníčka ženského hnutia na Slovensku manželka Jozefa Gregora Tajovského
Foto: TASR

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu

Hana Gregorová sa narodila ako Hana Lilgová 30. januára 1885 v Martine. Vyrastala v prostredí rodiny martinského farbiara. Základné vzdelanie získala na štvorročnej maďarskej meštianskej škole a hoci od detstva túžila po vyššom vzdelaní, nebolo jej to umožnené.

V roku 1907 sa vydala za spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Prvé roky prežili manželia v rumunskom Nadlaku. V roku 1912 sa usadili v Martine, po tom, ako Tajovský prijal miesto tajomníka Slovenskej národnej strany. Napokon sa presťahovali do Bratislavy. V ich dome sa stretávali slovenskí i zahraniční literáti.

Hana Gregorová sa od mladosti aktívne zasadzovala za práva žien. Podieľala sa na založení Umeleckej besedy, zúčastňovala sa na stretnutiach ženského spolku Živena, aktívne komunikovala so zakladateľkou Ženskej národnej rady Františkou Plamínkovou a bola aj členkou spolku Solidarita, ktorý pomáhal ľuďom v hmotnej núdzi.

Podobne ako Jozef Gregor Tajovský nesúhlasila s politikou ľudáckeho režimu, ktorý oboch manželov vystavil silnému existenčnému tlaku. Uvažovala o odchode do Prahy alebo do zahraničia, čo sa jej však vzhľadom na zdravotné problémy nepodarilo. Keď Jozef Gregor Tajovský v roku 1940 zomrel, nakoniec do českej metropoly predsa len odišla.

Pôsobila v ilegálnej antifašistickej rade žien, ktorej členky sa tajne stretávali vo svojich bytoch. Posielala tajné správy na Slovensko. Informácie o fungovaní ľudáckeho režimu či zákulisnej politike slovenskej autonómie sa dostali aj vďaka jej pričineniu až k exilovej vláde do Londýna.

Po skončení vojny sa naplno venovala literatúre. Zomrela 11. decembra 1958 v Prahe. K jej dielu patrí okrem iného aj preklad románu Kálmána Mikszátha Dáždnik svätého Petra (1911), podľa ktorého vznikol rovnomenný slovensko-maďarský kultový film (1958).


Ondrej Korpás – odborník na vinohradníctvo a vinárstvo
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke odborník na vinohradníctvo a vinárstvo Ondrej Korpás (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj SR, najmä v oblasti vinohradníctva a vinárstva z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o hospodársky rozvoj SR, najmä v oblasti vinohradníctva a vinárstva

Ondrej Korpás sa narodil 15. novembra 1945 v obci Veľké Lovce v okrese Nové Zámky. Vďaka starým rodičom získal vzťah k práci vo vinohrade. Študoval na Strednej škole poľnohospodárskej a technickej v Komárne. Absolvoval odbornú prax v rozľahlých vinohradoch v okolí obce Svätý Peter, potom sa rozhodol pokračovať v štúdiu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Lednici na Morave.

V Strekove na južnom Slovensku vybudoval unikátnu zbierku 1200 uznaných odrôd, novošľachtencov, klonov i podpníkov zo všetkých krajín Európy aj mimo nej. Úspešne rozbehol produkciu viničových štepov s kapacitou až 1.300.000 kusov ročne.

Podieľal sa na overovaní takmer všetkých novodobých známych slovenských odrôd, ako sú Dunaj, Hron, Nitria, Rimava, Váh, Rudava, Torysa, Devín a ďalšie. Z najnovších výsledkov jeho vlastnej šľachtiteľskej práce možno spomenúť Rizling korenistý alebo odrodu s názvom Hossa.

Vypestoval aj odrody stolového bezkôstkového hrozna Elma, Stella, Orient či Minaret, skoro dozrievajúce odrody, ako je Milota či Hektor, a napokon aj neskoršie dozrievajúce novošľachtence. Aktuálnym šľachtiteľským projektom Ondreja Korpása je modrá odroda Lavína poskytujúca kvalitné červené víno. Vyšľachtenie jednej odrody pritom môže trvať 15 i viac rokov a vyžaduje si veľa odbornosti, precíznosti i trpezlivosti.

Ondrej Korpás je odbornej verejnosti známy ako agronóm, šľachtiteľ, degustátor, šíriteľ vinárskej osvety. Pol storočia sa venuje šľachtiteľstvu, zveľaďovaniu a obnove odrodového fondu vo vinohradníctve. V jeho šľapajach pokračuje aj jeho najstarší syn Ondrej.


Miroslav Zeman – odborník na fotovoltiku
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke odborník na fotovoltiku Miroslav Zeman (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriane šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí

Miroslav Zeman sa narodil 21. júna 1957 v Bratislave. Maturoval v roku 1976 na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave, na SVŠT (dnešná STU) sa venoval štúdiu materiálov. Štúdium úspešne absolvoval v roku 1981.

Pokračoval ďalej v postgraduálnom štúdiu, potom na škole pôsobil ako odborný asistent.

Od roku 1990 sa jeho pôsobiskom stala Technologická univerzita v Delfte, ktorá je špičkovým vedeckým pracoviskom v Holandsku. V novembri 2008 bol vymenovaný za profesora a od januára 2009 tak pôsobí ako profesor na fakulte elektroinžinierstva, matematiky a počítačových vied, vedúci skupiny fotovoltických materiálov a prístrojov. Od roku 2011 tiež vedie katedru udržateľnej elektrickej energie.

Jeho špecializáciou je zlepšovanie účinnosti kremíkových solárnych článkov – teda snaha, aby sa čo najviac zo získanej svetelnej energie premenilo na elektrinu. Popri samotných článkoch a materiáloch na ich povrchu sa Zemanov tím orientuje aj na vývoj softvéru spojeného s využívaním fotovoltaiky v budovách, predovšetkým v mestách.

Od roku 1989 sa profesor Zeman podieľal na viac ako 30 holandských a šiestich európskych projektoch v oblasti solárnych článkov. Je autorom a spoluautorom viac ako 330 vedeckých publikácií. Venuje sa aj propagácii fotovoltiky a celkovo obnoviteľných zdrojov na Slovensku, bol spoluzakladateľom neziskovej organizácie Slovenská agentúra pre obnoviteľné zdroje energie - SkREA (Slovak Renewable Energy Agency). Popri iných vyznamenaniach je Rytierom Radu holandského leva.


Daniela Ježová – farmakologička
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke farmakologička Daniela Ježová (vpravo), ktorá si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti vedy

Narodila sa 2. októbra 1949 v Bratislave. Jej snom bolo bojovať proti chorobám, preto sa rozhodovala medzi farmáciou a medicínou. Napokon si vybrala prvú možnosť a stala sa jednou z najvýraznejších osobností slovenskej vedy.

V roku 1973 absolvovala štúdium na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Absolvovala študijné pobyty vo Švédsku, Francúzsku, v Rakúsku a Spojených štátoch amerických. Jej pôsobiskom sa stal Ústav experimentálnej endokrinológie Slovenskej akadémie vied (SAV).

Daniela Ježová sa zaoberá štúdiom mechanizmov, ktoré sa uplatňujú v rozvoji psychických, neurologických, kardiovaskulárnych a metabolických porúch. Zameriava sa predovšetkým na štúdium negatívnych dôsledkov stresu a tiež na odhaľovanie atypických účinkov hormónov – aldosterónu, oxytocínu, kopeptínu, testosterónu a rastového hormónu. Predmetom jej vedeckej práce je aj hodnotenie účinnosti nových psychofarmák. Patrí medzi najcitovanejších slovenských vedcov a vedkyne.

Prednáša na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Takmer tri dekády vedie diplomantov a doktorandov Lekárskej, Farmaceutickej a Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Ako členka Akreditačnej komisie strážila kvalitu vysokoškolského vzdelávania na všetkých stupňoch.

Je členkou Slovenskej komisie pre vedecké hodnosti a predsedníčkou stálej komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác v biologických vedách. V rokoch 2013 až 2017 pôsobila v Predsedníctve SAV. V rokoch 2009 až 2018 bola tiež viceprezidentkou európskej organizácie All European Academies (ALLEA).

Je držiteľkou viacerých ocenení, napríklad Krištáľového krídla, v roku 2019 získala Zlatú medailu SAV. Mimoriadne aktívna je v oblasti popularizácie a propagácie vedy.


Jana Madejová – anorganická chemička
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke anorganická chemička Jana Madejová (vpravo), ktorá si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti vedy

Narodila sa 24. júla 1956 v Rimavskej Sobote. V rokoch 1975 až 1980 absolvovala štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, so špecializáciou na analytickú chémiu. Jej pôsobiskom sa stal Ústav anorganickej chémie SAV v Bratislave, kde pracuje doteraz.

V rokoch 1984 až 1988 absolvovala internú ašpirantúru v odbore anorganickej chémie. V roku 1991 jej udelili vedeckú hodnosť CSc. Predmetom jej vedeckej práce je komplexný výskum prírodných a chemicky modifikovaných ílových minerálov a tiež rozvoj moderných metód infračervenej spektroskopie. Takáto bola téma aj jej doktorskej dizertačnej práce, ktorou sa v roku 2005 kvalifikovala na udelenie vedeckého titulu doktorky vied.

Íly sú materiály využívané pri výrobe keramiky a porcelánu, ale tiež v stavebníctve, v chemickom, potravinárskom i v kozmetickom priemysle. V tejto špecializácii patrí Jana Madejová k svetovej špičke, čo potvrdzujú odozvy na jej vedeckú prácu, ale tiež členstvo v medzinárodných organizáciách, napríklad vo výkonnom výbore Medzinárodnej asociácie pre výskum ílov. Niekoľko rokov (2008 až 2016) tiež predsedala Slovenskej ílovej spoločnosti.

V rokoch 2001 až 2014 bola vedeckou tajomníčkou Ústavu anorganickej chémie SAV, od roku 2014 je predsedníčkou vedeckej rady ústavu. Od roku 2010 je tiež členkou Vedeckého kolégia SAV pre chemické vedy.

Je členkou redakčných rád viacerých odborných časopisov. Venuje sa aj popularizácii vedy a v roku 2011 získala prémiu Literárneho fondu za výnimočný vedecký ohlas.


Ľubomír Okruhlica – adiktológ, odborník na závislosti
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke adiktológ, odborník na závislosti Ľubomír Okruhlica (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti zdravotníctva z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR, najmä v oblasti zdravotníctva

Ľubomír Okruhlica sa narodil 1. júna 1952 v Bratislave. V roku 1976 úspešne absolvoval štúdium všeobecného lekárstva na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Do roku 1989 pracoval na fakulte ako odborný asistent v odbore psychiatria a medicínska psychológia. V rokoch 1989 až 1993 pôsobil v africkej Zambii ako konzultant - psychiater v psychiatrickej nemocnici a ako prednášateľ poverený vedením katedry psychiatrie na Lekárskej fakulte Zambijskej univerzity.

Od roku 1993 je jeho pôsobiskom Centrum pre liečbu drogových závislostí v Bratislave, od roku 1996 až do súčasnosti je Okruhlica jeho riaditeľom. Od roku 2007 je tiež hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva SR pre medicínu drogových závislostí. Vyučoval kriminológiu na Paneurópskej vysokej škole (2009 – 2012) a psychopatológiu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n. o. (2011 – 2016).

Počas heroínovej epidémie sa podstatnou mierou zaslúžil o skoré zavedenie modernej liečby drogových závislostí, ktorá okrem iného výrazne prispela k zamedzeniu šírenia vírusu HIV/AIDS medzi užívateľmi drog. Slovensko dnes aj vďaka tomu patrí ku krajinám s najnižším výskytom HIV v Európe aj vo svete.

Ako riaditeľ Centra pre liečbu drogových závislostí vytvoril vzor multimodálneho centra, s celou paletou terapeutických možností a programov pre pacientov, ktorí majú problémy s užívaním alkoholu, drog a všetkých druhov závislostí, s možnosťou okamžitého prístupu k liečbe pre všetkých, ktorí to potrebujú. Centrum bolo ako modelové prezentované na európskej úrovni.

V médiách je nepochybne najčastejšie citovaným odborníkom na závislosti. Tvrdí, že s alkoholom má vážny problém na Slovensku až 400.000 ľudí, pričom viac než 200.000 sa už nachádza v štádiu závislosti. Rovnako alarmujúcim zistením je fakt, že alkoholizmus je najsmrteľnejšou zo všetkých duševných porúch. Závislosť od alkoholu je tiež najčastejšou príčinou hospitalizácie na našich psychiatrických oddeleniach či klinikách.


Alexandra Kolenová – detská onkologička
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke detská onkologička Alexandra Kolenová (vpravo), ktorá si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR, najmä v oblasti zdravotníctva z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj SR, najmä v oblasti zdravotníctva

Alexandra Kolenová, rod. Ferancová, sa narodila 9. októbra 1972 v Námestove. V roku 1997 úspešne absolvovala štúdium odboru všeobecného lekárstva na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Zamerala sa na pediatrickú hematológiu a onkológiu – považovala ju za odbor s obrovským nárastom poznania.

Prvé štyri roky praxe strávila ako sekundárna lekárka na detskom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Dolnom Kubíne. Od roku 2001 sa jej pôsobiskom stala Detská fakultná nemocnica s poliklinikou na bratislavských Kramároch. Pôsobila ako lekárka na hematologickom oddelení a detskom onkologickom oddelení. Zároveň v rokoch 2005 až 2010 absolvovala postgraduálne štúdium v odbore pediatrie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Od 1. marca 2015 je prednostkou Kliniky detskej hematológie a onkológie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného ústavu detských chorôb v Bratislave. Zároveň je hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva SR v odbore pediatrická onkológia a tiež národným koordinátorom pre liečbu detských akútnych leukémií na Slovensku.

Aktívna je aj ako vysokoškolská učiteľka. Pôsobí ako predsedníčka správnej rady neziskovej organizácie Deťom s rakovinou. Založili ju rodičia detí, ktoré sa liečili z onkologických ochorení. Vďaka pomoci tejto neziskovky sa darí na klinike budovať špičkové podmienky pre malých pacientov.

Stopäťdesiat až dvesto rodičov sa každý rok dozvie, že ich dieťa trpí onkologickým ochorením, šanca na vyliečenie sa však blíži k 90 percentám. Alexandra Kolenová považuje detskú onkológiu za jeden z najúspešnejších príbehov medicíny.


Gabriela Fischerová – odborníčka na klimatickú zmenu

Medaila prezidenta SR in memoriam za významné zásluhy o riadenie a správu štátu

Narodila sa 19. októbra 1962 v obci Čápor neďaleko Nitry. Vyštudovala Chemickotechnologickú fakultu (dnešnú Fakultu chemickej a potravinárskej technológie) na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes Slovenská technická univerzita).

Krátky čas sa venovala výskumu, od 1. novembra 1990 sa jej pôsobiskom stalo slovenské ministerstvo životného prostredia, kde dokopy okrem niekoľkoročnej prestávky pôsobila 25 rokov.

Svoj profesionálny život zasvätila téme klimatickej zmeny. V Rámcovom dohovore OSN o zmene klímy a Kjótskom protokole z roku 1992 zastupovala Slovensko v pozícii hlavného vyjednávača.

V čase, keď vypukla kauza predaja emisných kvót firme Interblue Group (v rokoch 2007 a 2008), postavila sa otvorene proti praktikám vtedajšieho vedenia ministerstva. Situácia viedla k jej odchodu. V tomto krátkom období pôsobila v súkromnom sektore, okrem iného ako konzultantka pre vlády niektorých krajín, napríklad Chorvátska a Česka.

V roku 2014 sa na ministerstvo sa vrátila. Významnou mierou prispela k vzniku Parížskej klimatickej dohody v roku 2015 a k jej európskej a národnej ratifikácii. Počas roka 2016 viedla slovenské predsedníctvo v EÚ v klimatickej agende, súčasne budovala a vychovávala dnešný klimatický tím ministerstva.

Podieľala sa na príprave balíka Fit for 55 a posledné mesiace svojho života sa intenzívne venovala príprave historicky prvého zákona o zmene klímy a nízkouhlíkovej transformácii Slovenska. Zomrela náhle 10. augusta 2022.



Marek Hamšík – futbalista, kapitán reprezentácie
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke futbalista Marek Hamšík (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti športu, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí

Marek Hamšík sa narodil 27. júla 1987 v Banskej Bystrici, dorastenecké začiatky prežíval v menej známom klube Jupie Podlavice. V roku 2002 podpísal zmluvu so Slovanom Bratislava, odkiaľ prestúpil do talianskej Brescie ako 17-ročný talent.

V roku 2007 zakotvil v klube SSC Neapol a hneď v prvom zápase, v ktorom nastúpil, si mohol pripísať jednu asistenciu a jeden gól. Čoskoro si získal srdcia tamojších fanúšikov. V roku 2014 sa stal v drese Neapolu víťazom Talianskeho pohára. Bol tiež najlepším strelcom v histórii mužstva – v jeho drese vsietil súperom 121 gólov, čím predbehol aj legendárneho Diega Maradonu so 115 gólmi. Rekordmanom bol do 14. júla 2020, keď ho o jeden gól predstihol Belgičan Dries Mertens. Po roku 2019 pôsobil Hamšík v Číne, aby napokon zakotvil v Turecku.

Slovensko reprezentoval v juniorských súťažiach, v kategórii "A" bol jeho premiérou zápas proti Poľsku v roku 2007. Stal sa kapitánom nášho národného tímu. Do roku 2021 odohral v reprezentácii 135 stretnutí, napokon sa v minulom roku rozhodol reprezentačnú kariéru ukončiť.

Okrem futbalu sa venuje aj dobročinným aktivitám. V roku 2017 prijal ponuku byť ambasádorom verejnej zbierky Biela pastelka podporujúcej pomoc nevidiacim a slabozrakým ľuďom. Vo svojich 35 rokoch je slovenskou futbalovou legendou.


Branislav Koniar – riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach Branislav Koniar (vpravo), ktorý si preberá Medailu prezidenta SR za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti športu z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Medaila prezidenta SR za významné zásluhy o rozvoj SR v oblasti športu

Medzinárodný maratón mieru v Košiciach je najstarším maratónom v Európe a druhým najstarším na svete. Na 42 kilometrov dlhú trať vybehli pretekári po prvý raz 28. októbra 1924. História maratónu bola vo svojich počiatkoch spätá s prvou Československou republikou. Zasiahla do nej aj druhá svetová vojna.

Dnes podujatie láka každoročne tisícky bežcov z celého sveta a počet divákov, ktorí lemujú bežeckú trať v košických uliciach, prekračuje často aj 100.000. Zásluhu na tom majú aj organizátori na čele s Branislavom Koniarom, ktorý je dlhoročným usporiadateľom a riaditeľom podujatia.

Branislav Koniar sa narodil 3. októbra 1959. Navštevoval strednú hutnícku školu v Šaci, potom sa rozhodol pokračovať v štúdiu na Vysokej škole technickej v Košiciach (dnešná Technická univerzita Košice, TUKE).

Pracoval v projekčných firmách, venoval sa podnikaniu v oblasti reklamy a marketingu. Jeho láskami sa stali rodina a beh. Zabehol viacero maratónov na celom svete. Napokon sa rozhodol ten košický aj organizovať.

V roku 1991 dokonca absolvoval Medzinárodný maratón mieru v dvojúlohe ako pretekár i organizátor. Svoje skúsenosti a zážitky zo zákulisia maratónu opísal v knihe Život ako maratón. V tomto roku sa uskutoční jubilejný 100. ročník maratónu a v roku 2024 bude košický Medzinárodný maratón mieru oslavovať rovnú stovku.



Ladislav Vrtel – heraldik, archivár a historik
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke heraldik, archivár a historik Ladislav Vrtel (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti heraldiky z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti heraldiky

Ladislav Vrtel sa narodil 3. apríla 1953 v Bratislave. V roku 1976 absolvoval štúdium histórie a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V rokoch 1976 – 1979 pracoval v štátnom archíve, od roku 1979 pôsobil na Ministerstve vnútra SR – na Archívnej správe (dnes odbor archívov a registratúr) ako hlavný štátny radca pre heraldickú tvorbu. Od roku 2019 je jeho pôsobiskom opäť Štátny archív v Bratislave.

Zúčastnil sa na študijných pobytoch v Paríži a vo Vatikáne. V roku 1989 patril medzi zakladajúcich členov Spoločnosti slovenských archivárov, v roku 1990 spoluzakladal Slovenskú genealogicko-heraldickú spoločnosť. Aktívne sa po Novembri '89 zúčastňoval na diskusiách o podobe nových štátnych symbolov. Zasadzoval sa o federatívne riešenie štátneho znaku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Je autorom heraldického riešenia symbolov Slovenskej republiky – jej štátneho znaku, štátnej vlajky a štátnej pečate, a tiež štandardy prezidenta Slovenskej republiky. Samotné kresby podľa jeho návrhov realizoval jeho blízky spolupracovník, grafik Ladislav Čisárik. Obaja sa vzdali honorárov za toto dielo.

Ladislav Vrtel je tiež autorom tisícky mestských, obecných, občianskych a cirkevných erbov. Ako autor či spoluautor je podpísaný pod množstvom odborných publikácií, článkov a monografií – možno spomenúť napríklad historicky prvú monografiu o slovenskom znaku s názvom Na troch vŕškoch biely kríž. Ako odborník na heraldiku je vysoko cenený aj v zahraničí.



Yuri Dojč

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí

Yuri Dojč sa narodil v Humennom 12. mája 1946. Jeho rodičia len o vlások unikli transportu do koncentračného tábora najmä vďaka obetavosti ľudí, ktorí im pomohli ukrývať sa v horách.

V rokoch 1966 až 1968 študoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1968 bol počas krátkeho uvoľnenia v Československu na letnej brigáde v Anglicku. Po sovietskej invázii v auguste 1968 sa už nevrátil do vlasti.

Emigroval do Kanady, v rokoch 1971 - 1974 vyštudoval fotografiu na Ryerson University v Toronte. V roku 1975 si otvoril vlastný fotoateliér a vypracoval sa na úspešného komerčného a umeleckého fotografa.

Spracoval príbehy kanadských vojnových veteránov, osudy amerických černochov, ktorí utiekli z USA do Kanady pred americkou občianskou vojnou. Zachytil dôsledky genocídy v Rwande. Jeho najvýznamnejší projekt "Last Folio/Posledný portrét" mapuje osudy ľudí, ktorí prežili holokaust.

Ide o mimoriadne silný príbeh previazaný aj s osobnou históriou rodiny Yuriho Dojča. Počas ciest na Slovensko sa stretával s ľuďmi, ktorí prežili hrôzu holokaustu. Objavil opustenú židovskú školu a v nej knihy, zošity v hebrejčine a ďalšie predmety, ktoré patrili židom deportovaným do koncentračných táborov. Medzi knihami našiel aj knihu svojho starého otca Jakuba Deutscha. V spolupráci so slovensko-britskou producentkou Katyou Krausovou vznikla nielen fotografická výstava, ale aj kniha a dokumentárny film.

Yuri Dojč vydal niekoľko kníh, jeho tvorba je súčasťou prestížnych kolekcií v Kanadskej národnej galérii, Kongresovej knižnici vo Washingtone či v Rotschildovej nadácii v Spojenom kráľovstve. Aktívne sa hlási k slovenskému pôvodu. Svojou úspešnou tvorbou propaguje a šíri dobré meno Slovenska v Kanade a po celom svete.


Emília Haugová
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke Emília Haugová (vpravo), ktorá si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti literatúry z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti literatúry

Narodila sa 14. júna 1942 v Budapešti, ale vyrastala a dospievala na juhozápade Slovenska. Po skončení druhej svetovej vojny sa rodičia usadili na juhu Slovenska.

Po maturite na gymnáziu v Leviciach študovala v rokoch 1959 - 1964 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Po jej skončení pracovala ako agronómka v Rimavskej Sobote.

V roku 1965 začala učiť na Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Leviciach. Po sovietskej invázii v auguste 1968 emigrovala do Kanady, odkiaľ sa však po roku vrátila naspäť na Slovensko.

Pracovala ako učiteľka, od roku 1985 bola redaktorkou časopisu Romboid. Knižne debutovala pod pseudonymom Mila Srnková až v roku 1980 zbierkou Hrdzavá hlina. Po debute sa predstavila zbierkou ľúbostných básní Premenlivý povrch (1983) a svet modernej ženy reflektovala v knihe Možná neha (1984). V roku 1990 uverejnila zbierku intímnej lyriky Čisté dni.

Na niektoré témy nadviazala aj v nasledujúcich zbierkach Atlas piesku (2001), Archívy tela (2004), v autobiografickej próze Zrkadlo dovnútra (2009) a v básnických knihách Pomalá lukostrelkyňa (2010) či Rastlina za ohradou sna (2017). Patrí k najprekladanejším slovenským autorkám.

V roku 2008 udelili Mile Haugovej (ako znie jej literárny pseudonym) Cenu Klubu nezávislých spisovateľov za zbierku Miznutie anjelov. Prémiou Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu ju ocenili v rokoch 2005, 2007 a 2009. Cenu Dominika Tatarku za rok 2013 jej udelili za knihy Tvrdé drevo detstva a Cetonia aurata. Prestížnu Európsku literárnu cenu Vilenica dostala v roku 2020.


Jack Martin Händler
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke Jack Martin Händler (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry a umenia, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí

Jack Martin Händler sa narodil 30. augusta 1947 v Bratislave, žije v Nemecku. Skúsenosť svojej rodiny s holokaustom spracúva najmä prostredníctvom stredoeurópskeho festivalu a orchestra pomenovaných po nemeckom rodákovi, skladateľovi Brunovi Walterovi.

Jack Martin Händler študoval hru na husle v Bratislave a v Moskve, kde bol jedným z posledných žiakov Davida Oistracha. Koncertoval v Československu aj zahraničí, najznámejšie bolo predstavenie Chačaturjanovho husľového koncertu so Slovenskou filharmóniu v lete 1975, kde vystupoval v roli sólistu aj dirigenta.

V roku 1978 emigroval do Nemecka, kde hral s viacerými hudobnými telesami. V roku 1989 stál pri vzniku orchestra, z ktorého sa neskôr vyvinul komorný orchester mesta Bratislavy Cappella Istropolitana. Spolupodieľal sa na vzniku hudobnej akadémie na podporu mladých talentov. Založil orchester Solistes Européens Luxembourg, s ktorým v roku 2004 odohral koncert pre Valné zhromaždenie OSN na počesť rozšírenia Európskej únie.

V roku 2008 ho Európska komisia vymenovala za ambasádora pre interkultúrny dialóg a o rok neskôr za ambasádora pre inováciu a kreativitu. Štátne vyznamenania mu udelili Nemecko, Rakúsko, Fínsko či Luxembursko.


András Takács
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke András Takács (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti folklóru z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti folklóru

András Takács sa narodil 8. januára 1931 v obci Tiba (Bohúňovo) pri Plešivci.

Svoj život zasvätil ľudovému umeniu a kultúrnemu životu Maďarov na Slovensku, predovšetkým folklórnemu tancu a choreografii. Jeho pôsobenie sa spája s maďarskými folklórnymi súbormi Csemadok a Ifjú Szivek, teda Mladé srdcia.

V roku 1952 absolvoval večerné štúdium na Maďarskom pedagogickom gymnáziu. V roku 1966 ukončil úspešne diaľkové štúdium na Vysokej škole pedagogickej v Nitre v odbore maďarské dejiny.

Od roku 1951 tancoval v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve. V rokoch 1952 – 1955 bol odborným lektorom Csemadoku. V tomto čase bol tiež spoluzakladateľom a choreografom Maďarského ľudovoumeleckého súboru v Československu (Népes).

V rokoch 1956 – 1960 bol odborným lektorom maďarského ľudového tanca v Ústrednom dome slovenských ľudových umeleckých prác (1956 – 1960), popri tom bol umeleckým vedúcim a choreografom súboru piesní a tancov mladých sŕdc (Ifjú Szivek). Dlhoročné bolo tiež jeho pôsobenie v Csemadoku, okrem iného aj na poste vedúceho odboru ľudového umenia (1961 – 1968) a ústredného tajomníka (1969 – 1971).

Spolu so slovenskými kolegami mal na starosti organizovanie folklórnych festivalov, súťaží a ďalších podujatí. Bol zberateľom ľudových tancov a stal sa odborníkom v tejto oblasti. Zmapoval tanečnú tradíciu maďarských regiónov Slovenska a spracoval ich tanečný materiál.


Martin Štrba
Prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila v nedeľu 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania 28 osobnostiam, šiestim z nich in memoriam. Slávnostný ceremoniál sa uskutočnil v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Na snímke Martin Štrba (vpravo), ktorý si preberá štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, najmä v oblasti filmu z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej (vľavo) počas udeľovania štátnych vyznamenaní v Bratislave v nedeľu 1. januára 2023.
Foto: TASR - Pavol Zachar

Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, najmä v oblasti filmu

Martin Štrba sa narodil 26. augusta 1961 v Leviciach. V rokoch 1976 - 1980 študoval fotografiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave. Štúdium na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe absolvoval v roku 1986.

V rokoch 1986 - 1991 pracoval v bratislavskom Štúdiu krátkych filmov. V 90. rokoch minulého storočia pôsobil aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave.

V Štúdiu krátkych filmov nadviazal dodnes trvajúcu spoluprácu s Martinom Šulíkom. Tandem Šulík – Štrba má na svojom konte osem celovečerných filmov - snímku Neha (1991), film Všetko čo mám rád (1992) a roku 1995 nakrútili snímku Záhrada, ktorá získal štyroch Českých levov. Nasledovali filmy Orbis Pictus (1997), Krajinka (2000), Slnečný štát (2005), Tlmočník (2018), za ktorý Štrba získal cenu Slnko v sieti, a snímka Muž so zajačími ušami (2020).

Na filmoch Jánošík - Pravdivá história, Horiaci ker a Šarlatán spolupracoval s poľskou režisérkou Agnieszkou Hollandovou. V Česku často spolupracuje s režisérom Vladimírom Michálkom, s ktorým nakrútil snímky Je třeba zabít Sekala alebo Babí léto. K desiatkam hraných filmov ešte treba prirátať viacero filmových dokumentov a seriálov.

Za kamerou stojí Martin Štrba už štyri dekády, počas ktorých sa podieľal na desiatkach hraných a dokumentárnych filmov. Popri štyroch Českých levoch získal tri ceny Slnko v sieti a Cenu českej filmovej kritiky. Od roku 1998 žije v Prahe. V roku 2021 sa stal členom americkej Akadémie filmových umení a vied, ktorá udeľuje prestížne Oscary.


Ľubomír Vajdička

Divadlo Thália v jubilejnej 45. sezóne uvedie hru Liliom od Molnára Ferenca. Prvú premiéru slávnostnej sezóny maďarskú klasiku Liliom režíruje slovenský režisér Ľubomír Vajdička. Herci si s režisérom výborne rozumejú aj napriek tomu, že Ľ. Vajdička nehovorí po maďarsky a niektorí herci nehovoria po slovensky.
Foto: TASR/Milan Kapusta


Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti kultúry a umenia

Ladislav Vajdička sa narodil 28. mája 1944 v Trenčíne, no vyrastal v Martine, kam presídlili jeho otca, evanjelického kňaza. Pre politické dôvody nemohol študovať na gymnáziu, a tak v roku 1962 zmaturoval na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Bratislave.

V rokoch 1963 - 1968 absolvoval vysokoškolské štúdium na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave v odbore divadelná veda. Prvé angažmán získal hneď po škole v roku 1968 v Divadle Slovenského národného povstania v Martine (dnes Slovenské komorné divadlo - SKD). Spolu so scénografom Jozefom Cillerom vytvorili rad inscenácií hier slovenskej a ruskej klasiky.

Dve sezóny (v rokoch 1982 až 1984) pracoval na polovičný úväzok v Činohre Národného divadla v Prahe. Od roku 1983 je jeho pôsobiskom Slovenské národné divadlo v Bratislave, kde režíroval niekoľko desiatok hier.

Okrem divadelnej a filmovej réžie sa venuje aj prekladu z francúzštiny a ruštiny. Od roku 1986 pedagogicky pôsobí na VŠMU, v roku 1991 získal docentúru, v roku 1997 titul profesor.

Patrí k najvýznamnejším divadelným režisérom na Slovensku. Potvrdzujú to desiatky inscenácií, ktoré uviedlo Slovenské národné divadlo, ale aj ďalšie divadelné scény, kde Vajdička pôsobil či hosťoval. Ožívajú v nich diela svetových i slovenských klasikov, či to bol Višňový sad, Chrobák v hlave, Zvon bez veže alebo Plešatá speváčka – každá Vajdičkova inscenácia nesie jeho originálny rukopis.

Svoje občianske postoje prejavil počas Nežnej revolúcie. "Ten pocit uvoľnenia bol úžasný," spomína dnes na dni, keď padol komunistický režim. Venoval sa aj pedagogickej činnosti.