80. výročie oslobodenia
Všetky správy
Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dala vybudovať Slovenská liga amerických Slovákov pri príležitosti 25. výročia tragických udalostí.
Autor TASR
Černová/Bratislava 27. októbra (TASR) - Krviprelievanie s dovtedy ešte nevyskúšanými novými typmi zbraní, ktoré pred 117 rokmi nastavilo zrkadlo pomerom panujúcim po rakúsko-uhorskom vyrovnaní z 28. júla 1867 v Hornom Uhorsku, ako aj spôsob zaobchádzania so Slovákmi na tomto území otriaslo celou Európou. Udalosť sa stala 27. októbra 1907. Pamätný deň na masaker v Černovej pripadá tento rok na nedeľu (27. 10.).
Vzbura proti cirkevnej vrchnosti pre vysvätenie kostola v Černovej pri Ružomberku stála vtedy život 15 veriacich katolíkov, ďalších 12 ľudí bolo ťažko zranených a desiatky utrpeli ľahšie zranenia. Krviprelievanie nastalo po tom, ako nastúpilo komando uhorských žandárov a začalo do búriaceho sa davu strieľať. V súdnom procese v marci 1908 odsúdili z organizovania nepokojov 40 mužov a žien na súhrnný trest 37 rokov väzenia.
"V následnom súdnom procese boli súdené obete, nie páchatelia. Dodatočné vyšetrovanie zistilo, že pri streľbe sa vyskúšali úplne nové zbrane a lekári, ktorí pitvali obete, sa nemali dopátrať vyšetrenia okolností streľby, ale skúmali účinnosť (prieraznosť) nových strelných zbraní. O to viac vynikne obludnosť celej kauzy, ktorá sa stala symbolom uhorskej štátnej moci a jej postoja k nemaďarským národom. Uhorsko sa zdiskreditovalo v očiach celej Európy a dôsledky tohto činu sa ukázali aj pri negatívnom hodnotení štátu a jeho politiky na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 a pri príprave Trianonskej mierovej zmluvy," priblížil pre TASR profesor z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Roman Holec.
Veriaci predpokladali, že ich kostol vysvätí Andrej Hlinka. Cirkevná vrchnosť však rozhodla, že kostol má vysvätiť dekan Martin Pazúrik 27. októbra 1907.
Do ľudí strieľali žandári slovenskej národnosti, nie maďarskej. "Žandárov v Černovej bolo spolu údajne 19. Údajne preto, lebo tu sú zarátaní aj tí, ktorí boli nielen na mieste činu, ale rozostavaní i na iných miestach obce. Exaktné zoznamy nemáme, ale väčšina, ak nie všetci, boli domáci, teda slovenského pôvodu. Žandár musel ovládať reč ľudu, a to Maďar nikdy nebol. Takže bolo zvyklosťou, že v slovenskom prostredí boli žandári a ich velitelia z domáceho prostredia. Žandári však reprezentovali štát, nie svoj pôvod," objasnil pre TASR historik.
V čase černovskej tragédie bol navyše Hlinka na prednáškovom turné na Morave, kde hovoril o slovenskej otázke v Uhorsku. Pozornosť venovaná tejto otázke sa práve po tragických udalostiach v Černovej znásobila. Hlinka absolvoval prednášky v desiatkach českých miest. Už to nebola vnútorná záležitosť Uhorska, ale slovenská otázka sa stala svetovou.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Zákonom o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z 20. októbra 1993 rozhodli, že sa tieto udalosti pripomínajú ako pamätný deň SR - Deň černovskej tragédie.
Kostol si obyvatelia Černovej postavili za pomoci peňažných zbierok. Na jeho vybudovanie prispel veľkou mierou z vlastných prostriedkov aj Andrej Hlinka, rímskokatolícky ružomberský farár a černovský rodák. Základný kameň stavby posvätili 20. apríla 1906 a už na jeseň 1907 čakal na vysviacku dokončený kostol.
Černovčania chceli, aby ho vysvätil Hlinka. Toho však v tom období spišský biskup Alexander Párvy pre politické aktivity suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie. Černovskí veriaci chceli s vysviackou počkať, pokiaľ sa situácia okolo Hlinku nevyrieši.
Proti zásahu uhorských žandárov protestovali viaceré významné osobnosti v zahraničí, napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson, britský publicita a historik Robert William Seton-Watson či ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj. Černovský kostol napokon posvätil Hlinka na sviatok Petra a Pavla 29. júna 1910.
Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dala vybudovať Slovenská liga amerických Slovákov pri príležitosti 25. výročia tragických udalostí.
Slovenská pošta vydala 27. októbra 2007 pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie známku zobrazujúcu portrét britského novinára Setona-Watsona a ružu, symbol mesta Ružomberok. Prvú známku Černová 1907 vydala Slovenská pošta v roku 1997.
Vzbura proti cirkevnej vrchnosti pre vysvätenie kostola v Černovej pri Ružomberku stála vtedy život 15 veriacich katolíkov, ďalších 12 ľudí bolo ťažko zranených a desiatky utrpeli ľahšie zranenia. Krviprelievanie nastalo po tom, ako nastúpilo komando uhorských žandárov a začalo do búriaceho sa davu strieľať. V súdnom procese v marci 1908 odsúdili z organizovania nepokojov 40 mužov a žien na súhrnný trest 37 rokov väzenia.
"V následnom súdnom procese boli súdené obete, nie páchatelia. Dodatočné vyšetrovanie zistilo, že pri streľbe sa vyskúšali úplne nové zbrane a lekári, ktorí pitvali obete, sa nemali dopátrať vyšetrenia okolností streľby, ale skúmali účinnosť (prieraznosť) nových strelných zbraní. O to viac vynikne obludnosť celej kauzy, ktorá sa stala symbolom uhorskej štátnej moci a jej postoja k nemaďarským národom. Uhorsko sa zdiskreditovalo v očiach celej Európy a dôsledky tohto činu sa ukázali aj pri negatívnom hodnotení štátu a jeho politiky na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 a pri príprave Trianonskej mierovej zmluvy," priblížil pre TASR profesor z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Roman Holec.
Veriaci predpokladali, že ich kostol vysvätí Andrej Hlinka. Cirkevná vrchnosť však rozhodla, že kostol má vysvätiť dekan Martin Pazúrik 27. októbra 1907.
Do ľudí strieľali žandári slovenskej národnosti, nie maďarskej. "Žandárov v Černovej bolo spolu údajne 19. Údajne preto, lebo tu sú zarátaní aj tí, ktorí boli nielen na mieste činu, ale rozostavaní i na iných miestach obce. Exaktné zoznamy nemáme, ale väčšina, ak nie všetci, boli domáci, teda slovenského pôvodu. Žandár musel ovládať reč ľudu, a to Maďar nikdy nebol. Takže bolo zvyklosťou, že v slovenskom prostredí boli žandári a ich velitelia z domáceho prostredia. Žandári však reprezentovali štát, nie svoj pôvod," objasnil pre TASR historik.
V čase černovskej tragédie bol navyše Hlinka na prednáškovom turné na Morave, kde hovoril o slovenskej otázke v Uhorsku. Pozornosť venovaná tejto otázke sa práve po tragických udalostiach v Černovej znásobila. Hlinka absolvoval prednášky v desiatkach českých miest. Už to nebola vnútorná záležitosť Uhorska, ale slovenská otázka sa stala svetovou.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Zákonom o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z 20. októbra 1993 rozhodli, že sa tieto udalosti pripomínajú ako pamätný deň SR - Deň černovskej tragédie.
Kostol si obyvatelia Černovej postavili za pomoci peňažných zbierok. Na jeho vybudovanie prispel veľkou mierou z vlastných prostriedkov aj Andrej Hlinka, rímskokatolícky ružomberský farár a černovský rodák. Základný kameň stavby posvätili 20. apríla 1906 a už na jeseň 1907 čakal na vysviacku dokončený kostol.
Černovčania chceli, aby ho vysvätil Hlinka. Toho však v tom období spišský biskup Alexander Párvy pre politické aktivity suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie. Černovskí veriaci chceli s vysviackou počkať, pokiaľ sa situácia okolo Hlinku nevyrieši.
Proti zásahu uhorských žandárov protestovali viaceré významné osobnosti v zahraničí, napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson, britský publicita a historik Robert William Seton-Watson či ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj. Černovský kostol napokon posvätil Hlinka na sviatok Petra a Pavla 29. júna 1910.
Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dala vybudovať Slovenská liga amerických Slovákov pri príležitosti 25. výročia tragických udalostí.
Slovenská pošta vydala 27. októbra 2007 pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie známku zobrazujúcu portrét britského novinára Setona-Watsona a ružu, symbol mesta Ružomberok. Prvú známku Černová 1907 vydala Slovenská pošta v roku 1997.
