Bratislava 26. januára (TASR) - Ivan Galamboš patrí k najvýznamnejším slovenským reštaurátorom historických dokumentov a autorom faksimile. Narodil sa 26. januára 1940 v Holíči. Študoval na Priemyselnej škole grafickej v Prahe odbor Konzervovanie písomných a knižných pamiatok. Po skončení štúdia nastúpil ako reštaurátor v Štátnom ústrednom archíve v Bratislave (v súčasnosti Slovenský národný archív), kde pôsobí ako reštaurátor dodnes.

Okrem externého štúdia archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval aj študijné stáže vo Viedni, zamerané na reštaurovanie papiera a grafiky. Dlhé roky pôsobil ako hosťujúci vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde založil a viedol odbor Reštaurovanie papiera, pergamenu a historických kníh.

K jeho najvýznamnejším prácam patrí reštaurovanie Bratislavského antifonára z roku 1487 a Spišského graduálu z roku 1426. Tvorí aj umelecké kópie listín, kníh a rôznych písomností - faksimile, z ktorých sú najznámejšie Cividalský evanjeliár z 9. storočia, Kyjevské listy z prelomu 9. a 10. storočia, Nitriansky kódex z 11. storočia alebo Zoborské listiny z rokov 1111 - 1113. Navrhuje a pripravuje nové umelecké väzby, ako knižnú väzbu Ústavy Slovenskej republiky (SR), či knihy hostí pre slovenských prezidentov.

Bohatá je aj jeho publikačná, výstavná a prednášková činnosť. Z výstav možno spomenúť Pochvala slovienskemu slovu (1990), Cividalský evanjeliár (1993), Napísané zostáva (1997, 1998), Z tvorby Ivana Galamboša (1995), Z reštaurátorskej tvorby Ivana Galamboša (2017, 2018).

Za celoživotný prínos v odbore reštaurátorstvo historických dokumentov a umeleckých diel mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil v roku 2011 Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

V nedeľu 26. januára sa dožil významný reštaurátor 85 rokov. Pri tejto príležitosti TASR prináša s Ivanom Galambošom rozhovor.

Foto: TASR - Dano Veselský

Ako a kde sa začala vaša cesta reštaurátora historických listín a kníh? Je niekto, kto vás ovplyvnil?



Ovplyvnil som ja sám seba, lebo pôvodne som rozmýšľal, že pôjdem na konzervatórium. Chcel som študovať nejaký hudobný nástroj, ale potom som bol osvietený a povedal som si, že nemám taký dokonalý hudobný sluch ako huslista, čo pre muzikanta nie je dobré. Muzika je buď perfektná a potom sa dá počúvať, alebo je lepšie sa venovať niečomu inému. Objavil som grafickú školu v Prahe a išiel som tam na talentové skúšky. Riaditeľ školy Alojz Tomasy mi povedal: ´Nemáte chuť si to vyskúšať? Zišiel by sa nám nejaký Slovák.´ Bola to vlastne prvá škola na svete, ktorá zaviedla odbor Reštaurovanie písomných a knižných pamiatok.



Po štúdiu ste nastúpili do Štátneho slovenského ústredného archívu, dnešného Slovenského národného archívu...



Ja som ešte ako stredoškolák, medzi tretím a štvrtým ročníkom v archíve praxoval, aby som si to trošku okukal a vyskúšal. Vtedy ešte nestala táto budova na Drotárskej ceste, praxoval som v budove na Kriškovej ulici.



A prečo práve do tohto archívu? Bola to pre začínajúceho reštaurátora najlepšia inštitúcia?



Vtedy nebolo reštaurátorských dielní, len tu sa rodila jedna dielňa, v ktorej jeden kolega pracoval, ktorý sa venoval skôr takej tej knihárskej časti, keďže bol knihár. My dvaja sme vlastne v roku 1958 zakladali túto reštaurátorskú dielňu.



Pracujte so starými, neraz aj poškodenými listinami či knihami. Je v niečom táto práca v tejto súvislosti aj riziková?



Určite. Napríklad na knihe, ktorú teraz obnovujem, je toľko plesní, že by to vystačilo pomaly na jedno celé mesto. Až keď archívne materiály zbavíme nánosu plesní a insektov, tak môžu ísť medzi ostatné knihy, do čistých regálov. Aj táto budova bola robená tak, že mal byť vlastne jeden priestor, v ktorom sa prijímali tieto privezené nové prírastky, ktoré ešte neprešli dezinfekciou a až po sterilizácii ich bolo možné zaradiť medzi ostatné knihy.

Foto: TASR - Dano Veselský

Kto rozhoduje o tom, aká písomnosť či kniha sa bude reštaurovať?



To patrí medzi kompetencie archivárov, ktorí rozhodujú o historickej hodnote. Až potom prichádzajú na rad reštaurátori, ktorí posúdia druh a rozsah znehodnotenia, určia čím všetkým si daný historický artefakt prešiel a akým spôsobom sa bude obnovovať. Kedysi sme tu mali veľmi slušnú sterilizačnú jednotku, ktorá mala objem sedem kubíkov, takže k nám prichádzali aj reštaurátori kostolných organov. Celý rozobratý organ sa zmestil do tej sterilizačnej jednotky. Potom sa však zmenili podmienky v zákone a tento typ sterilizačného prístroja sme museli prestať používať, lebo nebol dostatočne doriešený z hľadiska čistoty ovzdušia.



K vašim najznámejším reštaurátorským prácam patrí obnovenie Bratislavského antifonára z roku 1487 či Spišského graduálu z roku 1426. Na čo by ste ešte upozornili?



Robil som napríklad zvitky od Mŕtveho mora, ale spomenul by som renováciu stredovekých štítov, na ktorých boli namaľovane erby bojovníka alebo vojska. Našli sa ako archeologické vykopávky. Keď som prišiel do Viedne, tak mi hovorili, že už im to tu leží niekoľko rokov a nikto nemá odvahu sa do toho pustiť. Tak som sa s tým potrápil ja. To boli rafinované štíty, lebo keď vidíte tých bojovníkov ako bojujú s kópiami na koňoch, tak si myslíte, že všetko je zo železa, ale nebolo tak.



A z čoho boli?



Mali drevenú kostru, na ktorú bol natiahnutý pergamen, surovo vlhký a obalené boli ľanovými alebo kúdeľovými vláknami. Mali tvrdosť kosti a pritom boli ľahučké, aby bojovníka nevyčerpávali. Práca na tých štítoch bola ojedinelá, lebo som nepočul, že by sa tomu niekto vtedy venoval. Bol som na tú prácu celkom pyšný, lebo vo Viedni, bolo množstvo iných kolegov, ale tí sa do toho radšej nepustili.



Prečo je dôležité uchovať a chrániť historické písomnosti, knihy či iné historické artefakty?



Každý národ má za povinnosť spoznať vlastné dejiny, aby sa z nich poučil a zorientoval do budúcnosti. A tie písomnosti, to je neuveriteľná studnica, kde sa vlastne stále dozvedáte niečo nové. Napríklad o Svätoplukovi ako zabil mečom svojho milovaného koňa, a potom meč zakopal v hustom lese pod Zoborom a posledné dni svojho života prežil ako pustovník. -

Foto: TASR - Dano Veselský

A kde je zaznamenaná táto legenda?



V Budyšínskom rukopise. Tam boli také zaujímavé veci, ktoré ma úplne zarazili. Predtým sme ako deti počúvali hlavne legendu o Svätoplukových synoch a troch prútoch.



- Ste autorom výnimočných faksimile. Možno spomenúť Cividalský evanjeliár z 9. storočia, Kyjevské listy z prelomu 9. a 10. storočia, Nitriansky kódex z 11. storočia či Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113. Sú faksimile rovnocenný dokument k svojmu originálu? -



Faksimile je dvojča alebo zástupca originálu. Ja som ich urobil strašne veľa a mnohé boli veľmi významné. Spomínaný Nitriansky kódex, som robil na výstavu v Budapešti. A potom, keď sa vrátil z výstavy, tak bol umiestnený ako čerešnička na torte v prvom diecéznom múzeu kresťanskej kultúry v Nitre. Profesor Richard Marsina ma zasa raz oslovil, že či by som neurobil bulu Industriae tuae. To je poverenie, ktoré vydal pápež pre Cyrila a Metoda, aby mohli časť omše slúžiť v staroslovienčine. To bol vlastne potom štvrtý liturgický jazyk. Moja faksimile putovala na výstavu do japonskej Osaky na Expo a zohrala tam úplne vážnu úlohu, lebo presvedčila mnohých pochybovačov o tom, že staroslovienčina bola liturgickým jazykom.



Na čom pracujete v súčasnosti?



Dlhšie pracujem na renovácii unikátnych tapiet v Čínskej sále na zámku v Holíči. Robím aj faksimile z mimoriadne vzácnej zbierky islamských textov Bega Bašagiča, ktorej originál je uložený v Univerzitnej knižnici v Bratislave.



Okrem oblasti reštaurovania ste sa venovali aj spoločenskému tancu. Ako ste sa k nemu dostali?



Začal som s tým ešte v Prahe a po návrate do Bratislavy som sa v roku 1959 stal prvým majstrom Slovenska v spoločenskom tanci. V tom istom roku som však musel ísť na základnú vojenskú službu, a tak som tancovanie prerušil. Po vojne som pôsobil aj ako medzinárodný rozhodca. Viedol som dva tanečné kluby, jeden bol vo vtedajších Chemických závodoch Juraja Dimitrova a druhý bol pri Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, v dnešnom prezidentskom paláci. Ten klub mal strašne dlhý názov, tak sme ho premenovali na Klub shake.



Odvážne na tú dobu...



Ale presadili sme ten názov. V roku 1968 na jednej medzinárodnej súťaži v Hamburgu sa nám dokonca podarilo poraziť tanečný klub, v ktorom trénoval majster sveta a aj Európy. Podcenili nás, postavili proti nám také ´bečko´. Napokon sa potešili, že sme ich porazili a po súťaži sme krásne preflámovali jednu noc v známej hamburskej štvrti Reeperbahn. Koncom 60. rokov som s tancovaním skončil, lebo som sa chcel prioritne venovať reštaurovaniu.