< sekcia Slovensko

Rudolf Chmel: Trianon už nemá takú naliehavosť ako v roku 1990

Rudolf Chmel, archívna snímka. Foto: TASR Martin Baumann

Od prijatia tohto dokumentu vo štvrtok 4. júna uplynie 100 rokov.

Budapešť/Bratislava 4. júna (TASR) - Rudolf Chmel, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, podpredseda vlády SR (2010-12), minister kultúry (2002-06) a československý veľvyslanec v Maďarsku (1990-92) sa intenzívne venoval slovensko-maďarským vzťahom. Reflektoval túto tému vo svojich knihách Moja maďarská otázka či Moje slovenské pochybnosti. Venoval sa tiež téme Trianonskej zmluvy a jej vnímania v Maďarsku i na Slovensku. Od prijatia tohto dokumentu vo štvrtok 4. júna uplynie 100 rokov.

-- Ako veľvyslanec v Budapešti ste zažili obdobie krátko po páde železnej opony, keď začali dovtedy tabuizované historické témy intenzívne rezonovať. Ako ste to prežívali?
Keď som v júni roku 1990 nastúpil ako československý veľvyslanec v Maďarsku, stretol som tam viacerých priateľov v rôznych politických pozíciách, prezidentom počínajúc. Prvej demokratickej vláde Józsefa Antalla sa vtedy hovorilo aj vláda historikov. Premiér, ministri zahraničných vecí, obrany, predseda parlamentu, štátni tajomníci, viacerí poslanci a mnohí ďalší boli historici. Presila historikov a nostalgikov za minulosťou sa logicky prejavila aj v praktickej politike. Pár dní predtým, ako som začal svoju misiu, vypustil maďarský predseda vlády Antall džina z fľaše – veľmi zreteľne odkázal susedným partnerom, najmä z tzv. nástupníckych štátov, že v duši, ako to on formuloval, sa cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov, nielen desiatich miliónov obyvateľov či občanov Maďarska. Teda predovšetkým asi tých troch miliónov prihraničných i tých dvoch, rozptýlených v šírom svete.

-- Mali tieto Antallove vyjadrenia spojitosť s Trianonom?
Antallove slová zazneli v júni 1990. Teda sa objavili v čase 70. výročia Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá nebola predmetom kritickej historiografickej reflexie, ale skôr spomienkovej emocionálnej politiky nostalgie. Nadštandardná starostlivosť vo vzťahu k maďarským menšinám a revitalizovanie trianonskej tragédie či traumy (alebo tiež trianonského diktátu, ako mu hovoria Maďari) znelo v novom demokratickom usporiadaní v spoločnosti po roku 1989 opäť raz príťažlivo, upomínalo na mapu oveľa väčšieho Maďarska, na pozadí ktorej sa dodnes maďarskí politici, ale aj ďalší bojovníci za historickú identitu tak radi fotografujú. Odvtedy sa táto tzv. menšinová karta, artikulovaná aj ako strach o maďarskú menšinu, stala podstatnou súčasťou maďarskej vnútornej aj zahraničnej politiky voči susedným štátom, najmä v konzervatívno-národno-kresťanskom prevedení. Keď boli pri moci liberáli a socialisti, tlačili na ňu tiež, ale takpovediac v rámci ústavných možností, čo bolo pre mnohých zrejme málo.

-- Objavili sa vtedy v maďarskej politike i priamo revizionistické tendencie?
Vyslovene revizionistickú politiku beztrestne obhajoval napríklad štátny tajomník ministerstva obrany, historik Ernő Raffay. Vtedy vznikla aj idea znovupostavenia iredentistického pamätníka Trianonu. Treba povedať, že v tom roku 1990 proti nej protestoval aj - v tom čase ešte liberálny - Fidesz na čele s Orbánom, čo po 30 rokoch môže znieť neuveriteľne, ale aj taká býva politika. Dnes už aj na spomínanom pozadí historickej mapy tzv. Veľkého Maďarska, ergo krivdy, ktorú Maďarsku spôsobila Trianonom pred 100 rokmi Európa, však už podľa môjho presvedčenia možno ťažko vyvolávať ducha všemaďarskej spolupatričnosti, hoci sa to práve Viktor Orbán po svojom prvom nástupe roku 1998, najmä však po roku 2010 snažil dlho presadzovať priamo mocensky.

-- Ako konkrétne?
Napríklad počas svojho prvého funkčného obdobia v roku 2001 to bol zákon o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch, ktorý prijal parlament – jedine liberáli boli proti – bez akejkoľvek konzultácie s dotknutými susedmi. Takýmto krokom bolo aj vyhlásenie dňa podpisu Trianonskej zmluvy za štátny sviatok, Deň národnej súdržnosti, v roku 2010. Do tejto kategórie by som možno zaradil aj zmenu názvu Maďarská republika na Maďarsko v roku 2012.

-- Čím boli tieto kroky Viktora Orbána a jeho vlád motivované?
Viktorovi Orbánovi dávnejšie došlo, že geopoliticky sa Trianon už nedá otvárať, preto otvoril tému politického zjednotenia maďarského národa inak. Podarilo sa mu okolo nej vybudovať inštitucionálne, kultúrne aj zákonodarné zázemie. Iná vec je, že Orbán by chcel, aby sa Maďari v susedných štátoch podriadili jeho ideológii. Ale aj politike. Spomínané zákony však, či chceme alebo nie, dávajú istej časti Maďarov reálnu nádej, že zostanú Maďarmi s istým maďarským štátnym zázemím, ak chceme s ochranou, ktoré im vo vlastných krajinách viac alebo menej môžu chýbať. V slovenskej politike sa to radšej nespomína, lebo by sme museli priznať, že asi nie úplnou náhodou tu už 30 rokov absentuje zákon o právnom postavení národnostných menšín. To, že dnes pravdepodobne Trianon napriek storočnici nebude Orbánovou top témou, respektíve že ju nebudú tak razantne nastoľovať politické strany, že vyvolávanie vášní bude skôr individuálne ako takpovediac celoštátne, neznamená, že Trianon je už strávená minulosť. Ale aj tak by som už dnes tému Trianonu nepreceňoval.

-- Máte tým na mysli, že téma Trianonu časom vyprchala?
Trianon bol síce súčasťou kolektívnej pamäti Maďarov, ale jeho kontinuálne pripomínanie a zákonodarné sankcionovanie, nazdávam sa, trochu minulo cieľ. Nielen v súvislosti s koronovou krízou sa práve pri storočnici dostalo do úzadia. Navyše Orbán akoby pochopil, že pre jeho zatiaľ oddaných visegrádskych partnerov – s ktorým ho spájajú iné otázky – to dnes nie je celkom sexi téma. Dnes už Trianon, nazdávam sa, nastupujúce pokolenia v Maďarsku neoslovuje s takou nostalgickou naliehavosťou ako v časoch, keď bol tabu, či v 90. rokoch minulého a na začiatku 21. storočia, keď ešte mohol mať nejaký revizionistický náboj.

-- Spomenuli ste mapy Veľkého Maďarska. Tie sú u našich susedov stále populárne. Je dôvod sa tým znepokojovať?
Keď má mapu Veľkého Maďarska vo svojej pracovni Viktor Orbán, prečo by ju nemali aj jeho podriadení či ľudia v domácnostiach? Zvlášť keď má dva milióny voličov, teda jednu pätinu obyvateľstva. Ale to nevylučuje, že jestvujú aj menší nostalgici, ktorí si tak nepotrpia na okázalé historické gestá. Inak túto tému cítia národní konzervatívci, inak ľavičiari a inak liberáli. A inak je pociťovaná aj v generačnom rozvrstvení. Pre mladých, myslím si, to bude čoraz vzdialenejšia minulosť.

-- Slovenské strany najmä v 90. rokoch, využívali hojne maďarskú kartu. Aj dnes sú v politike nacionalisti, ba aj radikáli, no maďarská karta v posledných rokoch vypadla z hry. Ako si to vysvetliť?
Tzv. maďarská karta oslabla už po voľbách roku 2012, keď Smeru napriek tomu, že pohltil voličov Slovenskej národnej strany, došlo, že jeho volič ju má kdesi na konci druhej dvadsiatky svojich záujmov. Istým spôsobom, akokoľvek sa na to pozeráme, prispel k tomu aj Most-Híd, hoci v ostatnej fáze predposlednej vlády nadsluhoval väčšmi, než bolo treba. Fakt, že s touto kartou sa dnes nehrá, by som však nepripisoval nejakej osobitnej kultivácii politiky. Väčšinová spoločnosť jednoducho cíti, že politická reprezentácia maďarskej menšiny je rozbitá, že nemá výtlak. Približne jedna tretina jej možných voličov nechodí k voľbám, ďalšia volí maďarské strany a posledná tretina dáva hlas rôznym slovenským politickým stranám. Prezentácia menšinových Maďarov je tak prirodzene slabá, nemá politický potenciál. Môže to súvisieť aj s demografickým poklesom, ale príčiny sú hlbšie.

-- Aké konkrétne? Napríklad, že už národnostné témy nehýbu politikou do takej miery?
Etnicizácia sa vyčerpala, voliči sa delia skôr na marginálnych hodnotových a väčšinových populistických. Nebude to inak ani v menšinovom elektoráte. Možno, že ho vybudí väčšinová tzv. konzervatívna národno-kresťanská politika, ak sa vráti k svojim obľúbeným, v minulosti, žiaľ, neraz osvedčeným témam, ale to by bol iba návrat k tomu horšiemu. Samotné príčiny existencie národnostnej karty sme však iba zamietli pod koberec. Možno sú len tým "kostlivcom v skrini" starého dobrého nacionalizmu.

-- Komplikované dejiny sú však príznačné pre celú Európu, či strednú Európu. Teda tento "kostlivec" nie je len v maďarských či slovenských skriniach.
Skrivodlivostí dejín nájdeme v tomto priestore plno. Rád citujem poľského aforistu Stanislawa Jerzyho Leca, podľa ktorého inak vonia seno milencom a inak koňovi. Tak je to aj s prežívaním histórie a jej pamäťou. Ale pamäť nie sú dejiny. A už vôbec nie sú dejinami účelové interpretácie politikov, nech sú hoci aj schválené ústavnou väčšinou. Všetci by sme v tomto priestore mohli hovoriť o skrivodlivostiach, bolestiach menších i obrovských, aj ich dôsledkoch. Nemci, Poliaci, Maďari, Česi, Slováci, o židoch, Rómoch a ďalších nevraviac. Ale naprávať ich "politickým naprávaním" dejín nemožno.