< sekcia Slovensko

Saša Salmela: Netvárim sa, že mi nechýba jar

Na snímke Alexandra Salmela. Foto: Erik Ďuriš

Saša, Slovenka žijúca vo Fínsku, sa v tejto severskej krajine preslávila románom 27, čiže smrť robí umelca.

Tampere/Bratislava 17. marca (TASR) - Nečakaný úspech ju prekvapil. Bolo to ako kométa, ktorá vysoko vzlietne, ale rýchlo padá. Takto v rozhovore pre TASR opísala svoje pocity zo získania prestížnej literárnej ceny vo Fínsku autorka románov, poviedok i rozprávok Alexandra (Saša) Salmela.

Saša, Slovenka žijúca vo Fínsku, sa v tejto severskej krajine preslávila románom 27, čiže smrť robí umelca. Napísala ho vo fínčine a ako prvá Nefínka získala zaň cenu za najlepší debut, ktorú udeľujú noviny Helsingin Sanomat. Román bol preložený do viacerých jazykov.

Rodáčka z Bratislavy je taktiež autorkou diel ako To pravé imigrantské blues v antológii Čo je to za novofína?, Mimi a Líza I. a II., Žirafia mama a iné príšery. Jej román Antihrdina je medzi desiatimi kandidátmi na slovenskú literárnu cenu Anasoft litera 2018.

Saša, súhlasíš s tvrdením, že doma nie je nikto prorokom?

Neviem. Možno čiastočne. Možno sa treba presadiť mimo, aby si to vo vnútri ktosi všimol, ale to iste neplatí vo všetkých prípadoch. Tí, čo sú domovskou krajinou vnímaní ako exiloví proroci, môžu byť v novej krajine neviditeľní. Vždy si pri tom spomeniem na básnika Ka zo Snehu Orhana Pamuka.

Ako sa zmenil tvoj život po ocenení v novinách Helsingin Sanomat? Nakoplo ťa to v tvorbe?

Prekvapenie z nečakaného úspechu, neschopnosť využiť situáciu, kuť to povestné železo za horúca. Taká kométa, vysoko vzlietne, rýchlo padá. Ale iste to pomohlo, i keď možno prehnané očakávania a tlak okolia umelecký vzlet skôr pribrzdili.

Máš momentálne rozrobené nejaké dielo, alebo plánuješ nejaké?

Samozrejme, v hlave sa stále niečo melie. Finišujem na detskom príbehu (vo fínčine), mám rozpracovaný dvojdielny román či dvojnovelu, hovorím tomu inopárový príbeh, takto narýchlo poslovenčené to znie akosi čudne, vo fínčine to má cveng - eriparitarina. Je to celok, čo sa uprostred zlomí, všetko sa odrazu zmení: spôsob rozprávania, hlavné postavy, jazyk... A vidím veci svetlejšie, s väčšou dôverou v zmysel života ako pri Antihrdinovi. Okrem toho píšem kratšie útvary, i mimo prozaického žánru. Popri tom akosi nebadane rastú mierne autoterapeutické texty, snáď i tie budú raz nejako zužitkované.

Koľko rokov už vlastne žiješ vo Fínsku?

Jedenásť, tuším.

Ako s odstupom času zvládaš tamojšie "depresívne počasie"?

Čo je depresívne počasie? To, že je na zimný slnovrat rovnaké počasie ako na letný? Dosť zle. Zima v zime mi nevadí, tak ako mi nevadí leto v lete. Všetko má svoj čas a miesto. Ale netvárim sa, že mi nechýba jar.

Chodíš často na Slovensko? Neláka ťa návrat?

Iste sa s tou myšlienkou občas pohrávam, najmä teraz, keď sa veci dali do pohybu.

Ako by si porovnala štátnu podporu literárnej tvorby vo Fínsku a na Slovensku?

Neviem to porovnať, okrem príspevku na cestovné som o slovenské granty nikdy nežiadala a zatiaľ to ani nemám v pláne - nechcem oberať o možnosť podpory tých, čo nemajú možnosť uchádzať sa o ňu inde. Fínska štátna podpora je približne 1700 eur mesačne. Na slovenské pomery to je iste neuveriteľne štedré, ale úroveň štátnej podpory prudko zaostáva za súkromnými nadáciami na podporu kultúry a umenia, nadovšetko treba zohľadniť vysoké životné náklady. V každom prípade je na tom Fínsko s podporou umenia ešte stále veľmi dobre, i keď je čoraz ťažšie získať dlhodobejší grant. Spisovatelia si obživu skladajú z čriepkov a v horších prípadoch obetujú viac času písaniu žiadostí a správ než samotnej tvorbe - čo je smutné a absurdné. V porovnaní so stredoeurópskym priestorom je fínsky grantový systém luxus, v porovnaní so zvyškom Škandinávie nie.

Vo svojom poslednom románe Antihrdina píšeš o cynizme i nádeji. Čo ťa k tomu inšpirovalo?

Svet, ktorý ma obklopuje. Antihrdina reflektuje situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzame, tak stav sveta vnímam, resp. vnímala som pri písaní knihy. Iste, je to špekulatívna fikcia na pozadí geopolitického palimpsestu, ale temné tóny vychádzajú z reality – exploatácia životného prostredia, prevrátené hodnoty, klimatické zmeny, šiesta vlna masového vymierania druhov... to nie je sci-fi, to je realita, tu a teraz. Kniha kladie otázku, čo s tým - a či s tým má vôbec zmysel niečo robiť, o niečo sa pokúšať alebo prepadnúť cynizmu a porazeneckým náladám. Pri tom ma zaujíma otázka hrdinstva: či je vôbec v čistej forme dosiahnuteľné, alebo sa pod tlakmi reality cesta a charakter spasiteľa sveta nevyhnutne pokriví. Či prostriedky na dosiahnutie cieľa totálne nezhovädia i ten najušľachtilejší cieľ. Ale nádej asi vždy ostane tlieť, aspoň v niekom.

Bola si už za polárnym kruhom? Ak áno, ovplyvnilo ťa to nejako?

Bola. Prvýkrát v lete, to ma prekvapilo svetlo. Koncom júla sa dalo čítať počas celej noci, ale iste som vtedy mala lepší zrak než teraz. Neskutočný zážitok bola ale polárna noc, uprostred najhlbšej zimy, keď slnko nevychádza nad obzor. Všetko je ako vo sne, modré a šeré. Postupom času si na to oči zvyknú, neviem, ako myseľ – najmä z dlhodobého hľadiska. Je to zvláštne, neskutočné. Jeden z najbizarnejších zážitkov je pre mňa Santa Claus Center či Village na polárnom kruhu. Enormná komercia, autobusy plné ázijských turistov bažiacich po exotike. Vo vchode Santa Claus Outletu ťa víta ľadový medveď z LED svetielok, až ti ide oči vypáliť. Chatová osada sa rozkladá na škvarovom parkovisku, ale každá ubikácia má na terase rozsvietený vianočný stromček – uprostred leta. Taký zážitok nechá na každom ťažkú stopu.

Ako by sa zachovala Saša Salmela, ak by stretla medveďa bieleho?

Keď si kamarátka objednávala sadenicu stromu z Anglicka, prišla jej zabalená do niekoľkých diek a piatich vrstiev bublinkovej fólie s tým, že odosielateľ neručí za poškodenie mrazom či útokom ľadového medveďa. Saša Salmela by bola prekvapenejšia než ten strom, ak by vo Fínsku na nejakého natrafila.