< sekcia Slovensko

Kedysi sa lovil aj drozd, recepty prináša v prvej kuchárke T. Vansová

Na snímke drozd čierny. Foto: TASR - Branislav Račko

O tom, že sa tento druh drozda na našom území dlhodobo lovil a spracovával, píše v prvej polovici 18. storočia v knihe Zvolenská stolica polyhistor Matej Bel.

Zvolen 26. decembra (TASR) - Aj pochúťky z takého spevavca, akým je drozd čvíkotavý, tvorili ešte pred 100 rokmi jedálniček slovenských domácností. Vtáka pôvodom zo Sibíri, ktorý sa u nás usadil pred stovkami rokov, pripravovali gazdinky plneného, praženého alebo s "puddingom". Píše sa o tom v prvej slovenskej kuchárke od Terézie Vansovej, ktorá vyšla začiatkom minulého storočia.

"V tejto kuchárke Vansová popisuje aj recept drozda alebo aj "čvíkoty na pečienku", ktorý dal zrejme niekdajším kuchárkam riadne zabrať," hovorí Jozef Poliak, vydavateľ reprintu pôvodného vydania knihy. "Čvíkoty, niekde ich volali tiež kvíčaly, boli totiž vtáky menšie od holuba a bolo už umenie ich vôbec očistiť a vypitvať," priblížil.

Ako udáva Vansovej recept, takto pripravený vták sa uložil na širší plátok slaniny, ešte pred tým sa ale museli "nožičky cez hlavu prepchať". "Medzi drozda a slaninu sa môžu klásť i kúsky žemličky. Tak pečú sa v rúre, kým sú nie mäkké," udáva ďalej recept.

Toto však platilo len pre mladé čvíkoty, staré sa mali ešte pred tým pariť ("dynstovať") ako jarabice. Spracovať ako príloha sa mali dokonca aj vnútornosti drozda. Napriek všetkým mínusom bolo vraj mäso tohto vtáka vyhľadávané, pretože drozd sa vo voľnej prírode kŕmil plodmi borievky, vďaka čomu malo jeho mäso výraznú chuť.

O tom, že sa tento druh drozda na našom území dlhodobo lovil a spracovával, píše v prvej polovici 18. storočia v knihe Zvolenská stolica polyhistor Matej Bel.

Drozd čvíkotavý sa podľa neho lovil v tom čase na celom území stolice, ale najviac asi v obci Lukové pri Zvolene. Do dedinky prilietali celé húfy v čase, "keď sa už jeseň chýlila k zime". Lákal ich tam zrejme hojný výskyt kríkov borievky.

"Počas mimoriadne tuhej zimy v roku 1709 sme videli také veľké množstvo vypasených drozdov, že ten, kto to nevidel, si to ani nedokáže predstaviť," píše Bel. "Celé sudy plné drozdov, ktoré vďaka zime ostali zamrazené, sa vtedy posielali do Viedne," konštatuje.

Enormný výskyt čvíkot v Lukovom sa zrejme podpísal aj na tamojšom jedálničku, navyše ich odchyt a obchodovanie s nimi prinášali miestnym živobytie. Táto skutočnosť sa podpísala aj na prezývke obyvateľov dedinky, ktorých ešte aj v 20. storočí volali čvíkotari.