Bratislava 22. februára (TASR) - Bol popredný spisovateľ, autor populárnych kníh pre deti i redaktor. Jozef Cíger-Hronský pôsobil tiež ako riadiaci pracovník Matice slovenskej a organizátor krajanského kultúrneho a duchovného života v Argentíne. Od narodenia predstaviteľa a tvorcu národnej kultúrnej politiky uplynie v pondelok 23. februára 130 rokov.

Hronského prozaické dielo, najmä jeho vrcholné romány Chlieb, Jozef Mak, Pisár Gráč a Andreas Búr Majster tvoria jednu z najvýznamnejších línií modernej slovenskej prózy. Prostredníctvom nestarnúcich rozprávkových knižiek, ku ktorým patria napríklad Smelý zajko, Budkáčik a Dubkáčik alebo Tri múdre kozliatka, vychovával detského čitateľa k estetickému vkusu a láske k literatúre.

Jozef Cíger Hronský, vlastným menom Jozef Cíger, sa narodil 23. februára 1896 vo Zvolene v rodine tesára. Základné vzdelanie nadobudol na meštianskej škole v Krupine a ďalšie štúdium absolvoval na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach. V rokoch 1917-1918 sa ako vojak pešieho pluku zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte. Po návrate pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach.

V roku 1932 sa stal tajomníkom a v roku 1940 správcom Matice slovenskej v Martine. Založil tam novú tlačiareň, ktorá bola v tom čase najvýkonnejšou a najmodernejšou tlačiarňou na Slovensku. Zaslúžil sa tak o nebývalý rozvoj vydavateľskej činnosti.

V zložitej situácii pre slovenskú kultúru sa aktívne zúčastňoval na tvorbe hodnôt, najmä zakladaním matičných časopisov a edícií lacného, ale umelecky hodnotného čítania pre slovenskú dedinu. Bol niekoľkoročným redaktorom detského časopisu Slniečko a snažil sa o jeho vysokú úroveň. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto národnú inštitúciu na platformu rozvoja a prosperity, pričom naplno rozvinul jej vydavateľskú aj vedeckovýskumnú činnosť v rámci jej vedeckých odborov.

Cíger-Hronský svojou tvorbou zaujal význačné miesto v slovenskej literatúre. V popredí jeho diel stál obyčajný človek so svojimi každodennými radosťami i starosťami. Medzi spisovateľove literárne prvotiny patria zbierky poviedok U nás (1924), Domov (1925) či Medové srdce (1929). Usiluje sa v nich vystihnúť sociálne a psychologické črty dedinského života. Už tu je zrejmé, že nad príbehom dominuje hlas rozprávača, príbehová irónia a zobrazovanie postavy v stave jej duševnej trýzne.

K vrcholným dielam uznávaného literáta sa zaraďujú sociálne romány Chlieb (1931) a Jozef Mak (1933). Sú napísané sugestívnym jazykom, s bohatstvom vnútornej expresie a psychologickou hĺbkou postáv. Začiatkom vojnových rokov vyšiel román Pisár Gráč (1940) a až v emigrácii uzrel svetlo sveta jeden z Hronského kľúčových románov Andreas Búr Majster (1948).

Jozef Mak, „človek-milión“, vystupuje v autorovej koncepcii ako symbol odovzdanosti osudu, istej trpnosti, nie však rezignovanosti, aj keď je jeho základný duševný stav utrpenie. Štylistickým špecifikom tohto i ďalších Hronského románov je oslovovanie postáv, aby sa vymanili z pasivity.

Kým v Jozefovi Makovi prevažuje pátos autora, v Pisárovi Gráčovi sa k autorskému prejavu pridáva ironický podtón. Nad fabulou začína dominovať pozícia rozprávača, čomu zodpovedá aj autorské hodnotenie situácií, výjavov a postáv, pričom celý román sa napokon vníma ako rozprávačský monológ.

Téma osamelosti ľudského indivídua a straty základných istôt dosahuje myšlienkový i umelecký vrchol v románe Andreas Búr Majster, ktorý je zároveň štylizovaným odrazom dramatickej zmeny Hronského ľudskej situácie, ako aj pokusom nájsť samého seba - nájsť oporu v stvárnení nadčasovej témy umenia.

Do medzivojnového obdobia spadajú jeho poviedkové súbory Podpolianske rozprávky (1932), Tomčíkovci (1933) či Sedem sŕdc (1934). O rozvoj detskej literatúry sa významne zaslúžil svojimi nestarnúcimi rozprávkovými knižkami Smelý zajko (1930), Smelý zajko v Afrike (1931), Budkáčik a Dubkáčik (1932), Sokoliar Tomáš (1932) alebo Traja bratia (1941).

Tragický pocit života nachádza u Hronského zavŕšenie v románe Svet na trasovisku (1960), kde sa vracia k vojnovým udalostiam na Slovensku. Dominuje tu téma násilia a utrpenia spočívajúceho v neschopnosti komunikovať, čo je jedna z podstatných tém literatúry 20. storočia. Slovenská problematika tak v Hronského rozprávačskom umení nadobúda univerzálnu platnosť a celé jeho dielo, spolu s novelami a poviedkami, je v súčasnosti vnímané ako organická súčasť európskeho románového dedičstva.

Po skončení druhej svetovej vojny, z oprávnených obáv pred politickou perzekúciou, emigroval Cíger-Hronský do cudziny. Cez Rakúsko a Taliansko odišiel do Argentíny. Spočiatku sa mu tam žilo veľmi ťažko, na živobytie si zarábal ako kreslič pre textilnú továreň. Naďalej však publikoval, najmä v časopisoch. V roku 1956 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a bol vymenovaný za čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú.

Cíger Hronský až do smrti obhajoval ľudácky vojnový režim na Slovensku. Zomrel 13. júla 1960 v argentínskom meste Luján vo veku 64 rokov. Po páde komunizmu v bývalej ČSSR bola jeho osobnosť občiansky, politicky i umelecky plne rehabilitovaná. Jeho telesné pozostatky v roku 1993 previezli na Národný cintorín v Martine.