Bratislava 28. apríla (TASR) – Nepočujúci a nedoslýchaví ľudia na Slovensku nemajú vytvorené vyhovujúce podmienky v komunikácii na úradoch či v školách. Je potrebné postupne riešiť veľa drobností, avšak najviac sa treba venovať legislatívnym úpravám, systému financovania a zabezpečovania služieb. Pre TASR to povedal predseda Slovenského zväzu nepočujúcich Jaroslav Cehlárik.

„Na Slovensku pôsobí približne 25 tlmočníkov slovenského posunkového jazyka, čo je v porovnaní s 5000 nepočujúcimi naozaj žalostne málo,“ uviedol Cehlárik. „V septembri 2020 Trnavská univerzita otvára odbor slovenský jazyk v komunikácii nepočujúcich pre budúcich tlmočníkov slovenského posunkového jazyka,“ hovorí. Okrem výchovy nových tlmočníkov podľa neho treba vyriešiť aj ich platové podmienky a urobiť novelu tlmočníckej služby v zákone o sociálnych službách.

Ako najväčší problém definuje vzdelávanie nepočujúcich. Mnohí majú napríklad problém porozumieť písanému textu. Na Slovensku neexistuje celoplošný kurz slovenského posunkového jazyka pre rodičov a príbuzných nepočujúcich a málo pedagógov ovláda posunkový jazyk plynule. Tiež neexistuje systém financovania, aby pedagógovia aj lektori slovenského posunkového jazyka mohli chodiť domov do rodín nepočujúcich detí, poradiť rodičom, ako majú postupovať, učiť ich slovenský posunkový jazyk a dodať im odborné materiály.

U nepočujúceho dieťaťa sa teda nevytvára jazykový kód. „Ak sa na nepočujúce dieťa len rozpráva, dieťa nie je schopné zvukovo uchopiť jazyk. Nemá potom osvojené myslenie v jazyku,“ vysvetlil Cehlárik.

„Neskôr v škole mať veľký problém dobehnúť rovesníkov a tieto deti sa nedajú vzdelávať rovnako ako počujúce deti, nedá sa vybudovať ich slovná zásoba. Ministerstvo školstva musí venovať veľkú pozornosť tejto téme, potrebné je urobiť zmeny v zákone aj financovať potrebné služby,“ hovorí o potrebe rozbiť začarovaný kruh.

Problematické sú tiež prístup ku sociálnym službám pre nepočujúcich a nekoncepčná podpora kultúry ich komunity. „Nepočujúci majú svoju kultúru, ale v súčasnosti sa nemá ako rozvíjať ani udržať naše kultúrne dedičstvo,“ tvrdí Cehlárik.

Nedoslýchaví ľudia majú problémy napríklad s tým, že neovládajú dobre slovenský posunkový jazyk, pretože sa zameriavajú na to, aby mohli vnímať komunikáciu cez zvyšky sluchu.

„Ak nie je na dostatočnej úrovni ani posunkový, ani zvukový príjem napríklad cez načúvací aparát, kochleárny implantát alebo zosilnenie indukčnou slučkou, človek nemá plnohodnotnú informáciu a môže sa ocitnúť vo veľkej sociálnej izolácii,“ hovorí. Niekedy tiež môžu mať problém zaradiť sa medzi nepočujúcich alebo počujúcich.

V komunikácii s nepočujúcimi je podľa Cehlárika najdôležitejšie rešpektovať, že každý nepočujúci má právo mať tlmočníka do posunkového jazyka.

„Veľakrát počujúci odhovoria nepočujúceho, že načo tlmočník, veď si rozumieme. Stáva sa to napríklad u starších lekárov. Nepočujúci nerozumejú a lekári potom aj skracujú informácie, znižujú ich na bazálnu úroveň a toto nepočujúcim nestačí,“ priblížil.

Každému človeku, ktorý komunikuje s nepočujúcim, odporúča hovoriť pomaly a zreteľne artikulovať. Netreba zvyšovať hlas ani kričať. „Pokiaľ nerozumie, môžete napísať na papier alebo na mobil, čo chcete povedať. Prípadne skúste zmeniť nejaké slovo, napríklad akútny nedostatok na veľmi málo, samozrejme, v závislosti od kontextu,“ radí.

Dodáva, že nepočujúci často nepíšu gramaticky správne, preto si u nich netreba všímať pravopis, ale obsah a to, čo nepočujúci chce vyjadriť.