< sekcia Slovensko

Študenti vyšli 16. novembra do ulíc, netušili, čo príde na druhý deň

Rado Števčík pred budovou Filozofickej fakulty UK. Na jej priečelí odhalili pamätnú tabuľu pripomínajúcu prvé vyhlásenie VPN z 20. novembra 1989. Logo VPN a Študentského hnutia vytvoril Karol Rosmány, iniciátorom nápadu je učiteľ FiF UK Valér Mikula Foto: TASR - Jakub Kotian

Jedným z impulzov pre zrod študentskej akcie boli represie komunistickej moci voči predstaviteľom Bratislavskej päťky, ktorí si chceli dôstojne uctiť pamiatku obetí sovietskej invázie v auguste 1968.

Bratislava 19. novembra (TASR) - Bratislavskí študenti vyšli 16. novembra 1989 do ulíc a hoci ich manifestácia nebola ohlásená a teda ani povolená, skončila sa bez incidentov s políciou. Naopak, povolená demonštrácia na druhý deň v Prahe skončila brutálnym zásahom polície a dala do pohybu udalosti, ktoré vyústili do pádu komunistického režimu.

„Nás vlastne 16. november pripravil na to, čo sa dialo potom,“ povedal v rozhovore pre TASR Radoslav Števčík, vtedajší študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FiF UK).

Jedným z impulzov pre zrod študentskej akcie boli represie komunistickej moci voči predstaviteľom tzv. Bratislavskej päťky, ktorí si chceli dôstojne uctiť pamiatku obetí sovietskej invázie v auguste 1968. Miroslav Kusý a Ján Čarnogurský boli uväznení, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák boli stíhaní na slobode.

Študenti chodievali už počas procesu protestovať pred budovu Justičného paláca. Samotná myšlienka na protestný pochod potom vzišla z redakčného kruhu študentského časopisu Proglas – ako uvádza v publikácii Študentský prológ k Nežnej revolúcii vtedajší študent Dionýz Hochel, dnes poverený vedením Kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku.

Voľba na štvrtok 16. novembra nebola náhodná – na druhý deň mali mať študenti voľno a mnohí opustili hlavné mesto.

„Vždy keď bolo historické výročie nejakej udalosti, ktorá nebola celkom konformná s režimom a mohla by rezonovať, študenti dostali voľno a v televízii išla Angelika. Snaha bola, aby mimobratislavskí študenti odcestovali domov k rodičom, urobili si voľný víkend a pozerali telku. Preto padla voľba na 16. novembra,“ povedal Rado Števčík.

Vo štvrtok 16. novembra 1989 o 17. hodine sa na bratislavskom Mierovom (dnešnom Hodžovom) námestí zišlo viac ako 200 študentov prevažne z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorých prišli podporiť aj poslucháči Prírodovedeckej, Matematicko-fyzikálnej a Lekárskej fakulty UK, ako aj niekoľko stredoškolákov z vtedajšieho bratislavského Gymnázia Alexandra Markuša.

„Celý pochod bol vymyslený tak, aby nik nevytŕčal z davu, aby sme boli masa bez štruktúry. No v realite sa ukázali hrdinovia, ktorí sa nebáli upozorniť na seba. Takým bol aj Marcel Samuhel, ktorý na Mierku začal vytvárať živú reťaz a viedol ju po plánovanej trase,“ spomína v knihe ďalšia účastníčka pochodu Magda Biznárová (Hlaváčová).

Študenti kráčali cez podchod smerom na Námestie SNP. Držiac sa za ruky kráčali a skandovali heslá:
„Chceme školy pre všetkých!“, „Dialóg!“, „Chceme školské reformy!“ alebo „Poďte s nami!“. Na Hviezdoslavovom námestí si pripomenuli sviečkovú manifestáciu, ktorá sa tu konala 25. marca 1988 a skandovali heslo: „My chceme slobodu.“



Potom pokračovali pred budovu FiF UK, aby si uctili pamiatku Danky Košanovej a ďalších obetí invázie v auguste 1968.

Vysokoškolákom poradil aj redaktor Československej televíze Pavol Jacz, ktorý akciu nakrúca so svojim štábom. Podľa svedectva Dagmar Füleovej (Bombíkovej) im povedal: „Choďte po priechodoch, dodržujte pravidlá premávky, nebudú vás mať za čo zatknúť.“

Pred budovou Ministerstva školstva SSR redaktor oslovil viacerých študentov, aby vyslovili svoje názory a požiadavky. „Zajtra je medzinárodný deň študentstva, chceli sme si ho takto pripomenúť,“ povedala študentka 4. ročníka žurnalistky na FiF UK Henrieta Hrinková a viaceré požiadavky aj kritické pripomienky vyslovila otvorene na kameru televízie. Pridali sa aj ďalší. Popri výhradách ku kvalite výučby či ubytovania na internátoch zazneli aj politické námety – pluralita mládežníckych organizácií, pravdivý výklad dejín, alebo učebnice bez vplyvu marxisticko-leninskej filozofie.

Z budovy ministerstva školstva nečakane vyšiel ideologický tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) Gejza Šlapka. V žoviálnej nálade nadviazal so študentmi rozhovor a spoločne s riaditeľom odboru vysokých škôl MŠ SSR Jánom Porvazníkom im prisľúbili, že budú o ich požiadavkách viesť dialóg na pravidelných stretnutiach.

Večer v spravodajskej relácii Aktuality odvysielala televízia o celej udalosti reportáž. „Dosť nás šokovalo, že sa v nej objavili naše vyjadrenia a naše tváre. Vedeli sme, že už sme asi narazili na mantinel a že nejaká sankcia musí prísť. Nakoniec však prišiel 17. november v Prahe,“ povedal pre TASR Radoslav Števčík.

Pätica študentov – Andrea Červená, Adriana Hosťovecká, Milan Novotný, Rastislav Rigo a Rado Števčík – ako prvá vystúpila 20. novembra 1989 s vyhlásením odsudzujúcim policajný zásah v Prahe a začal sa tým štrajk vysokoškolákov i všetky ďalšie zmeny vedúce k pádu totalitného režimu.

Vysokoškolský učiteľ Valér Mikula v publikácii Študentský prológ k Nežnej revolúcii o 16. novembri 1989 uviedol: „Pravdaže išlo o protest, ktorý nemal a nemohol mať vedomie o lavíne udalostí, ktorá sa spustí o niekoľko dní. No keď sa ´lavína´ spustila, práve účastníci študentskej manifestácie sa ukázali ako najlepšie pripravení udalosti iniciovať, organizovať a usmerňovať.“