Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Jedným z impulzov pre zrod študentskej akcie boli represie komunistickej moci voči predstaviteľom Bratislavskej päťky, ktorí si chceli dôstojne uctiť pamiatku obetí sovietskej invázie v auguste 1968.
Autor TASR
Bratislava 19. novembra (TASR) - Bratislavskí študenti vyšli 16. novembra 1989 do ulíc a hoci ich manifestácia nebola ohlásená a teda ani povolená, skončila sa bez incidentov s políciou. Naopak, povolená demonštrácia na druhý deň v Prahe skončila brutálnym zásahom polície a dala do pohybu udalosti, ktoré vyústili do pádu komunistického režimu.
„Nás vlastne 16. november pripravil na to, čo sa dialo potom,“ povedal v rozhovore pre TASR Radoslav Števčík, vtedajší študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FiF UK).
Jedným z impulzov pre zrod študentskej akcie boli represie komunistickej moci voči predstaviteľom tzv. Bratislavskej päťky, ktorí si chceli dôstojne uctiť pamiatku obetí sovietskej invázie v auguste 1968. Miroslav Kusý a Ján Čarnogurský boli uväznení, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák boli stíhaní na slobode.
Študenti chodievali už počas procesu protestovať pred budovu Justičného paláca. Samotná myšlienka na protestný pochod potom vzišla z redakčného kruhu študentského časopisu Proglas – ako uvádza v publikácii Študentský prológ k Nežnej revolúcii vtedajší študent Dionýz Hochel, dnes poverený vedením Kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku.
Voľba na štvrtok 16. novembra nebola náhodná – na druhý deň mali mať študenti voľno a mnohí opustili hlavné mesto.
„Vždy keď bolo historické výročie nejakej udalosti, ktorá nebola celkom konformná s režimom a mohla by rezonovať, študenti dostali voľno a v televízii išla Angelika. Snaha bola, aby mimobratislavskí študenti odcestovali domov k rodičom, urobili si voľný víkend a pozerali telku. Preto padla voľba na 16. novembra,“ povedal Rado Števčík.
Vo štvrtok 16. novembra 1989 o 17. hodine sa na bratislavskom Mierovom (dnešnom Hodžovom) námestí zišlo viac ako 200 študentov prevažne z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorých prišli podporiť aj poslucháči Prírodovedeckej, Matematicko-fyzikálnej a Lekárskej fakulty UK, ako aj niekoľko stredoškolákov z vtedajšieho bratislavského Gymnázia Alexandra Markuša.
„Celý pochod bol vymyslený tak, aby nik nevytŕčal z davu, aby sme boli masa bez štruktúry. No v realite sa ukázali hrdinovia, ktorí sa nebáli upozorniť na seba. Takým bol aj Marcel Samuhel, ktorý na Mierku začal vytvárať živú reťaz a viedol ju po plánovanej trase,“ spomína v knihe ďalšia účastníčka pochodu Magda Biznárová (Hlaváčová).
Študenti kráčali cez podchod smerom na Námestie SNP. Držiac sa za ruky kráčali a skandovali heslá:
„Chceme školy pre všetkých!“, „Dialóg!“, „Chceme školské reformy!“ alebo „Poďte s nami!“. Na Hviezdoslavovom námestí si pripomenuli sviečkovú manifestáciu, ktorá sa tu konala 25. marca 1988 a skandovali heslo: „My chceme slobodu.“
Potom pokračovali pred budovu FiF UK, aby si uctili pamiatku Danky Košanovej a ďalších obetí invázie v auguste 1968.
Vysokoškolákom poradil aj redaktor Československej televíze Pavol Jacz, ktorý akciu nakrúca so svojim štábom. Podľa svedectva Dagmar Füleovej (Bombíkovej) im povedal: „Choďte po priechodoch, dodržujte pravidlá premávky, nebudú vás mať za čo zatknúť.“
Pred budovou Ministerstva školstva SSR redaktor oslovil viacerých študentov, aby vyslovili svoje názory a požiadavky. „Zajtra je medzinárodný deň študentstva, chceli sme si ho takto pripomenúť,“ povedala študentka 4. ročníka žurnalistky na FiF UK Henrieta Hrinková a viaceré požiadavky aj kritické pripomienky vyslovila otvorene na kameru televízie. Pridali sa aj ďalší. Popri výhradách ku kvalite výučby či ubytovania na internátoch zazneli aj politické námety – pluralita mládežníckych organizácií, pravdivý výklad dejín, alebo učebnice bez vplyvu marxisticko-leninskej filozofie.
Z budovy ministerstva školstva nečakane vyšiel ideologický tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) Gejza Šlapka. V žoviálnej nálade nadviazal so študentmi rozhovor a spoločne s riaditeľom odboru vysokých škôl MŠ SSR Jánom Porvazníkom im prisľúbili, že budú o ich požiadavkách viesť dialóg na pravidelných stretnutiach.
Večer v spravodajskej relácii Aktuality odvysielala televízia o celej udalosti reportáž. „Dosť nás šokovalo, že sa v nej objavili naše vyjadrenia a naše tváre. Vedeli sme, že už sme asi narazili na mantinel a že nejaká sankcia musí prísť. Nakoniec však prišiel 17. november v Prahe,“ povedal pre TASR Radoslav Števčík.
Pätica študentov – Andrea Červená, Adriana Hosťovecká, Milan Novotný, Rastislav Rigo a Rado Števčík – ako prvá vystúpila 20. novembra 1989 s vyhlásením odsudzujúcim policajný zásah v Prahe a začal sa tým štrajk vysokoškolákov i všetky ďalšie zmeny vedúce k pádu totalitného režimu.
Vysokoškolský učiteľ Valér Mikula v publikácii Študentský prológ k Nežnej revolúcii o 16. novembri 1989 uviedol: „Pravdaže išlo o protest, ktorý nemal a nemohol mať vedomie o lavíne udalostí, ktorá sa spustí o niekoľko dní. No keď sa ´lavína´ spustila, práve účastníci študentskej manifestácie sa ukázali ako najlepšie pripravení udalosti iniciovať, organizovať a usmerňovať.“
„Nás vlastne 16. november pripravil na to, čo sa dialo potom,“ povedal v rozhovore pre TASR Radoslav Števčík, vtedajší študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FiF UK).
Jedným z impulzov pre zrod študentskej akcie boli represie komunistickej moci voči predstaviteľom tzv. Bratislavskej päťky, ktorí si chceli dôstojne uctiť pamiatku obetí sovietskej invázie v auguste 1968. Miroslav Kusý a Ján Čarnogurský boli uväznení, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák boli stíhaní na slobode.
Študenti chodievali už počas procesu protestovať pred budovu Justičného paláca. Samotná myšlienka na protestný pochod potom vzišla z redakčného kruhu študentského časopisu Proglas – ako uvádza v publikácii Študentský prológ k Nežnej revolúcii vtedajší študent Dionýz Hochel, dnes poverený vedením Kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku.
Voľba na štvrtok 16. novembra nebola náhodná – na druhý deň mali mať študenti voľno a mnohí opustili hlavné mesto.
„Vždy keď bolo historické výročie nejakej udalosti, ktorá nebola celkom konformná s režimom a mohla by rezonovať, študenti dostali voľno a v televízii išla Angelika. Snaha bola, aby mimobratislavskí študenti odcestovali domov k rodičom, urobili si voľný víkend a pozerali telku. Preto padla voľba na 16. novembra,“ povedal Rado Števčík.
Vo štvrtok 16. novembra 1989 o 17. hodine sa na bratislavskom Mierovom (dnešnom Hodžovom) námestí zišlo viac ako 200 študentov prevažne z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorých prišli podporiť aj poslucháči Prírodovedeckej, Matematicko-fyzikálnej a Lekárskej fakulty UK, ako aj niekoľko stredoškolákov z vtedajšieho bratislavského Gymnázia Alexandra Markuša.
„Celý pochod bol vymyslený tak, aby nik nevytŕčal z davu, aby sme boli masa bez štruktúry. No v realite sa ukázali hrdinovia, ktorí sa nebáli upozorniť na seba. Takým bol aj Marcel Samuhel, ktorý na Mierku začal vytvárať živú reťaz a viedol ju po plánovanej trase,“ spomína v knihe ďalšia účastníčka pochodu Magda Biznárová (Hlaváčová).
Študenti kráčali cez podchod smerom na Námestie SNP. Držiac sa za ruky kráčali a skandovali heslá:
„Chceme školy pre všetkých!“, „Dialóg!“, „Chceme školské reformy!“ alebo „Poďte s nami!“. Na Hviezdoslavovom námestí si pripomenuli sviečkovú manifestáciu, ktorá sa tu konala 25. marca 1988 a skandovali heslo: „My chceme slobodu.“
Potom pokračovali pred budovu FiF UK, aby si uctili pamiatku Danky Košanovej a ďalších obetí invázie v auguste 1968.
Vysokoškolákom poradil aj redaktor Československej televíze Pavol Jacz, ktorý akciu nakrúca so svojim štábom. Podľa svedectva Dagmar Füleovej (Bombíkovej) im povedal: „Choďte po priechodoch, dodržujte pravidlá premávky, nebudú vás mať za čo zatknúť.“
Pred budovou Ministerstva školstva SSR redaktor oslovil viacerých študentov, aby vyslovili svoje názory a požiadavky. „Zajtra je medzinárodný deň študentstva, chceli sme si ho takto pripomenúť,“ povedala študentka 4. ročníka žurnalistky na FiF UK Henrieta Hrinková a viaceré požiadavky aj kritické pripomienky vyslovila otvorene na kameru televízie. Pridali sa aj ďalší. Popri výhradách ku kvalite výučby či ubytovania na internátoch zazneli aj politické námety – pluralita mládežníckych organizácií, pravdivý výklad dejín, alebo učebnice bez vplyvu marxisticko-leninskej filozofie.
Z budovy ministerstva školstva nečakane vyšiel ideologický tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) Gejza Šlapka. V žoviálnej nálade nadviazal so študentmi rozhovor a spoločne s riaditeľom odboru vysokých škôl MŠ SSR Jánom Porvazníkom im prisľúbili, že budú o ich požiadavkách viesť dialóg na pravidelných stretnutiach.
Večer v spravodajskej relácii Aktuality odvysielala televízia o celej udalosti reportáž. „Dosť nás šokovalo, že sa v nej objavili naše vyjadrenia a naše tváre. Vedeli sme, že už sme asi narazili na mantinel a že nejaká sankcia musí prísť. Nakoniec však prišiel 17. november v Prahe,“ povedal pre TASR Radoslav Števčík.
Pätica študentov – Andrea Červená, Adriana Hosťovecká, Milan Novotný, Rastislav Rigo a Rado Števčík – ako prvá vystúpila 20. novembra 1989 s vyhlásením odsudzujúcim policajný zásah v Prahe a začal sa tým štrajk vysokoškolákov i všetky ďalšie zmeny vedúce k pádu totalitného režimu.
Vysokoškolský učiteľ Valér Mikula v publikácii Študentský prológ k Nežnej revolúcii o 16. novembri 1989 uviedol: „Pravdaže išlo o protest, ktorý nemal a nemohol mať vedomie o lavíne udalostí, ktorá sa spustí o niekoľko dní. No keď sa ´lavína´ spustila, práve účastníci študentskej manifestácie sa ukázali ako najlepšie pripravení udalosti iniciovať, organizovať a usmerňovať.“
