Bratislava 10. októbra (TASR) - Neriešením environmentálnych záťaží si koledujeme o veľký problém. Niekedy aj dočasné riešenie vie istým spôsobom zabrániť problému a ochrániť vodné zdroje, kým sa nájdu financie na lepšie riešenia. Platí to napríklad aj v prípade bývalej skládky Chemických závodov Juraja Dimitrova (CHZJD) v bratislavskej Vrakuni. V rozhovore pre TASR to uviedla Alena Trančíková, vedúca odboru kvality vôd a životného prostredia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS).

„Z tohto pohľadu bolo uzatvorenie skládky do kapsule riešenie, ktoré bolo už naprojektované a bolo k dispozícii. Nebolo ideálne, ale rozhodne by aspoň ochránilo Žitný ostrov pred ďalším šírením kontaminácie. Lebo to znečistenie v Žitnom ostrove už je. Je v hĺbke päť, sedem kilometrov,“ skonštatovala Trančíková.

Dobré podľa odborníčky je, že v rámci tzv. vrakunskej skládky sa vie, ako to vo vnútri skládky vyzerá. V roku 2015 tam bol realizovaný podrobný hydrogeologický prieskum, ktorý zmapoval rozsah i obsah skládky. Na základe vrtov, ktoré sa tam robili, sa vie, kde sa čo nachádza. Výrobný program „Dimitrovky“ sa totiž menil a podľa toho, aký bol, také odpady sa tam ukladali. Ďalšie vrty sa následne robili aj v rámci projektovania tzv. kapsule, keďže dlhé roky sa pripravoval plán, ktorý počítal s tzv. enkapsuláciou, teda uzavretím skládky do nepriepustnej kapsuly.

„Takže čo sa týka skládky CHZJD, máme veľmi presnú predstavu, čo sa vo vnútri nachádza. Horšie je to s tým, čo preteká von, pretože tam je monitoring veľmi nedostatočný. Vieme len odhadovať, aké látky a koncentrácie sa tam nachádzajú,“ zdôraznila Trančíková.

Podotkla pritom, že napríklad pesticídy sú látky, ktoré sú zo všetkých najhoršie a najjedovatejšie, pričom majú aj najväčšiu schopnosť difúzie, teda rozpúšťania sa vo vode a šírenia do prostredia. Za „zúfalstvo“ považuje, že hoci sa vie, čo sa v skládke nachádza, akým spôsobom sa to šíri, nie je to dostatočne monitorované a kompetentní nerobia prakticky nič.

„Je to trestuhodné. Ja by som to kategorizovala ako všeobecné ohrozenie zdravia obyvateľstva,“ poznamenala Trančíková. Upozornila, že v zasiahnutej časti vo Vrakuni a Podunajských Biskupíc je síce zákaz používania vody zo studní, avšak nikto nesleduje, či to ľudia dodržiavajú a či to naozaj aj všetci vedia, keďže obyvatelia sa tam môžu meniť.

Podľa vlastných slov sa snažila zistiť, či sa dá vysledovať dosah na zdravie obyvateľov, ktorí tam bývajú, keďže ide o desiatky rokov. Pôvodné záhradkárske osady sa zmenili na trvalo obývané domy a nie všetky majú pripojenie na vodovod, studne však mal každý. Domy sa zároveň predávajú a nie každý upozorní nového vlastníka na „jedovatú vodu.“