Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Úsmev ako dar či DeDo po vlastnej línii alebo na odporúčanie úradov práce, sociálnych vecí a rodiny zachytia nejakú rodinu v problémoch, s ktorou sociálny pracovník vytvorí plán, aby jej pomohol.
Autor TASR
Bratislava 10. decembra (TASR) – Každé dieťa túži mať trvalé väzby a svoju rodinu, preto by detský domov, ktorý sa po zmene zákona nazýva Centrum pre deti a rodiny (CDR), nemal byť trvalým riešením pre žiadne dieťa. Pre TASR to povedal predseda Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Jozef Mikloško. „Predovšetkým treba zvážiť, kde inde má dieťa perspektívu žiť,“ hovorí. „Ak je šanca návratu do jeho vlastnej rodiny, treba v prvom rade pracovať s vlastnou rodinou. Ak môže ísť k príbuzným, tak s príbuznými. Ak máme dieťa trvalo ukotviť v náhradnej starostlivosti, tak s pestúnmi alebo osvojiteľmi,“ priblížil. V prípade, že napriek všetkým snahám je šanca návratu do rodiny malá, podľa Mikloška dieťa potrebuje, aby sa mu venovali a o jeho všestranný rozvoj sa snažili pracovníci CDR a ďalší.
V súčasnosti deti v CDR podľa neho žijú v samostatných skupinách. „Ľudovo ich možno nazvať rodinné bunky. Sú to skupiny piatich alebo šiestich dospelých a približne desiatich detí všetkých vekových kategórií, teda od nula do 25 rokov,“ hovorí Mikloško. Pre každé dieťa vytvoria plán sociálnej práce a plán osobnostného rozvoja, ktorý má zabezpečiť, aby sa dieťa mohlo plnohodnotne rozvíjať, aj keď nie je v rodine.
„Je to taká imitácia rodiny. Spolu fungujú, učia sa, pracujú, upratujú, varia,“ povedal. „Okolo týchto skupín je odborný personál, teda psychológ, sociálny pracovník, špeciálny pedagóg a podobne,“ dodal predseda spoločnosti Úsmev ako dar.
Deti z týchto zariadení podľa neho v spoločnosti bojujú s predsudkami. „Ľudia si často myslia, že sú to zlé deti, ktoré niečo vykonali. Nevedia rozlíšiť medzi CDR a polepšovňou,“ tvrdí Mikloško. Keďže v CDR sú často rómske deti, stretávajú sa aj s rasovými predsudkami. „Celkovo spoločnosť chce týmto deťom pomôcť, ale je voči nim ostražitá,“ konštatuje.
Mnohé deti z CDR podľa neho študujú na stredných a vysokých školách. V náročnej situácii sú deti, ktoré dospejú, doštudujú a musia z CDR odísť. Podľa Márie Hrehovej z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny takto v roku 2018 ukončilo pobyt v CDR 378 ľudí, v roku 2017 ich bolo 431. Centrum vyplatí mladému dospelému pri odchode jednorazový príspevok na uľahčenie osamostatnenia, ktorý je podľa zákona 959,60 eura a o ďalšie peniaze môže požiadať obec.
„Časť mladých dospelých z CDR sa do spoločnosti zaradí vynikajúco a majú svoje rodiny. Časť je v centrách pomoci pre ľudí odchádzajúcich z detských domovov,“ priblížil Mikloško. Úsmev ako dar v spolupráci s nadáciou DeDo, podľa neho prevádzkuje štyri takéto centrá v Dunajskej Lužnej, Ružomberku, Košiciach a Prešove. „Časť z nich sa vracia do vlastných rodín, avšak ak na to nie sú obe strany pripravené, nie je to veľmi dobré,“ hovorí. Asi desať percent „odchovancov“ detských domovov má podľa neho naozaj problém zaradiť sa do života a niekedy končia na šikmej ploche. Mnohí mladí dospelí z CDR pracujú ako vychovávatelia, alebo inak pomáhajú mladším deťom v podobnej situácii. V rámci Úsmevu ako dar si založili iniciatívu Domováci domovákom, ktorú vedie bývalý „domovák“ a dnes riaditeľ CDR v Necpaloch Ladislav Adamovič.
Úsmev ako dar spolu s nadáciou DeDo podľa Mikloška tiež prevádzkuje sieť centier pomoci rodinám v kríze v Bratislave, Zvolene, Košiciach, Prešove a v Jasove. Jeden malý projekt je aj na Ukrajine. „Slúžia na pomoc rodinám v kríze, ktoré napríklad nemajú bývanie, aby deti nemuseli byť vyňaté do detského domova, alebo aby sa čím skôr vrátili naspäť,“ povedal Mikloško. Podľa neho často ide o rodiny „odchovancov“ detských domovov.
Úsmev ako dar či DeDo po vlastnej línii alebo na odporúčanie úradov práce, sociálnych vecí a rodiny zachytia nejakú rodinu v problémoch, s ktorou sociálny pracovník vytvorí plán, aby jej pomohol. Plán má identifikovať zručnosti, silné a slabé stránky jednotlivých členov a posilňovať ich v rôznych oblastiach. Jedným zo spôsobov práce s rodinou je model stretnutí rodinného kruhu, ktorého cieľom je mobilizovať a aktivizovať širokú rodinu a prirodzenú podpornú sieť okolo dieťaťa a zapojiť ich do hľadania najlepšieho riešenia pre dieťa v ohrození. „V minulom roku sme cez naše siete pomohli viac ako 1000 rodinám,“ priblížil Mikloško.
V súčasnosti deti v CDR podľa neho žijú v samostatných skupinách. „Ľudovo ich možno nazvať rodinné bunky. Sú to skupiny piatich alebo šiestich dospelých a približne desiatich detí všetkých vekových kategórií, teda od nula do 25 rokov,“ hovorí Mikloško. Pre každé dieťa vytvoria plán sociálnej práce a plán osobnostného rozvoja, ktorý má zabezpečiť, aby sa dieťa mohlo plnohodnotne rozvíjať, aj keď nie je v rodine.
„Je to taká imitácia rodiny. Spolu fungujú, učia sa, pracujú, upratujú, varia,“ povedal. „Okolo týchto skupín je odborný personál, teda psychológ, sociálny pracovník, špeciálny pedagóg a podobne,“ dodal predseda spoločnosti Úsmev ako dar.
Deti z týchto zariadení podľa neho v spoločnosti bojujú s predsudkami. „Ľudia si často myslia, že sú to zlé deti, ktoré niečo vykonali. Nevedia rozlíšiť medzi CDR a polepšovňou,“ tvrdí Mikloško. Keďže v CDR sú často rómske deti, stretávajú sa aj s rasovými predsudkami. „Celkovo spoločnosť chce týmto deťom pomôcť, ale je voči nim ostražitá,“ konštatuje.
Mnohé deti z CDR podľa neho študujú na stredných a vysokých školách. V náročnej situácii sú deti, ktoré dospejú, doštudujú a musia z CDR odísť. Podľa Márie Hrehovej z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny takto v roku 2018 ukončilo pobyt v CDR 378 ľudí, v roku 2017 ich bolo 431. Centrum vyplatí mladému dospelému pri odchode jednorazový príspevok na uľahčenie osamostatnenia, ktorý je podľa zákona 959,60 eura a o ďalšie peniaze môže požiadať obec.
„Časť mladých dospelých z CDR sa do spoločnosti zaradí vynikajúco a majú svoje rodiny. Časť je v centrách pomoci pre ľudí odchádzajúcich z detských domovov,“ priblížil Mikloško. Úsmev ako dar v spolupráci s nadáciou DeDo, podľa neho prevádzkuje štyri takéto centrá v Dunajskej Lužnej, Ružomberku, Košiciach a Prešove. „Časť z nich sa vracia do vlastných rodín, avšak ak na to nie sú obe strany pripravené, nie je to veľmi dobré,“ hovorí. Asi desať percent „odchovancov“ detských domovov má podľa neho naozaj problém zaradiť sa do života a niekedy končia na šikmej ploche. Mnohí mladí dospelí z CDR pracujú ako vychovávatelia, alebo inak pomáhajú mladším deťom v podobnej situácii. V rámci Úsmevu ako dar si založili iniciatívu Domováci domovákom, ktorú vedie bývalý „domovák“ a dnes riaditeľ CDR v Necpaloch Ladislav Adamovič.
Úsmev ako dar spolu s nadáciou DeDo podľa Mikloška tiež prevádzkuje sieť centier pomoci rodinám v kríze v Bratislave, Zvolene, Košiciach, Prešove a v Jasove. Jeden malý projekt je aj na Ukrajine. „Slúžia na pomoc rodinám v kríze, ktoré napríklad nemajú bývanie, aby deti nemuseli byť vyňaté do detského domova, alebo aby sa čím skôr vrátili naspäť,“ povedal Mikloško. Podľa neho často ide o rodiny „odchovancov“ detských domovov.
Úsmev ako dar či DeDo po vlastnej línii alebo na odporúčanie úradov práce, sociálnych vecí a rodiny zachytia nejakú rodinu v problémoch, s ktorou sociálny pracovník vytvorí plán, aby jej pomohol. Plán má identifikovať zručnosti, silné a slabé stránky jednotlivých členov a posilňovať ich v rôznych oblastiach. Jedným zo spôsobov práce s rodinou je model stretnutí rodinného kruhu, ktorého cieľom je mobilizovať a aktivizovať širokú rodinu a prirodzenú podpornú sieť okolo dieťaťa a zapojiť ich do hľadania najlepšieho riešenia pre dieťa v ohrození. „V minulom roku sme cez naše siete pomohli viac ako 1000 rodinám,“ priblížil Mikloško.
