Bratislava 27. február (Teraz.sk) – Uhorsko patrilo k jednej z mála európskych krajín, kde sa prostredníctvom volieb o politickú moc zápasilo už pred vlnou buržoáznych revolúcii 1848-1849. Zvyčajne každé tri roky zvolali uhorský snem, do ktorého dolnej tabule každá stolica vysielala dvoch vyslancov – ablegátov. Uhorsko, do ktorého z hľadiska dejín patrilo aj súčasné územie Slovenska tak bolo v tomto zmysle rozhodne popredu. No aj právo voliť a byť volený však malo v tejto krajine svoj zaujímavý a dramatický vývoj.

„Do marcových zákonov 1848 mali právo voliť a byť volení v Uhorsku len šľachtici. Rovnako i zastávať stoličné úrady mohli iba oni. K šľachte patrilo i katolícke, v niektorých stoliciach i evanjelické duchovenstvo, ktoré malo právo zúčastniť sa stoličných zasadnutí a snemu, ak boli zvolení alebo vyslaní inštitúciou, kapitulou,“ povedal pre TASR historik Peter Šoltés z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý sa špecializuje na kultúrne dejiny Uhorska/Slovenska v 19. storočí.

Od roku 1819 bolo panovníkom nariadené všetky šľachtické hlasy pri voľbách do stoličných úradov a zástupcov na snem považovať za rovnocenné. Dovtedajšia prax totiž hlasy nepočítala ale hlasy sa "vážili". Čím váženejší muž, tým váženejší hlas. Ešte pred revolúciou niektoré stolice, prvá z nich bola Peštianska, udelila právo voliť i honorácii, nešľachtickým vzdelancom, pánskym úradníkom, lekárom, učiteľom. „Marcové zákony 1848 rozšírili politické práva i na niektoré skupiny nešľachtických obyvateľov, ktorí spĺňali majetkový alebo vzdelanostný cenzus, na vidieku vlastnili aspoň 1/4 usadlosti, v meste mali dielňu aspoň s jedným tovarišom, vlastnili stanovenú nehnuteľnosť. Základnou podmienkou bolo, aby neboli v závislom postavení, zamestnanec u majiteľa podniku, sluha u pána domu. Tí, ktorí mali volebné právo i predtým, šľachta, im bolo ponechané, i keď majetkovo požiadavky nespĺňali,“ uviedol ďalej historik Peter Šoltés.

V roku 1867 po vyrovnaní platil volebný zákon z takzvaných marcových zákonov. V roku 1874 schválili nový volebný zákon, ktorý namiesto majetkového cenzu zavádzal daňový cenzus. Skrátka, voliť mohol ten, kto platil predpísanú výšku dane, ktorá bola vyrátaná rozdielne pre jednotlivé kategórie zamestnaní a pre veľkosť sídel. Na to aby mal pekár v Sabinove právo voliť musel platiť inú, nižšiu daň ako pekár v Košiciach a inú a ako pekár v Pešti. „Až do rozpadu monarchie platil v Uhorsku tento zákon, ktorý dával právo voliť asi 6 percentám obyvateľov, teda asi 25 dospelej mužskej populácie. V Rakúsku platili iné zákony ohľadne volieb. V roku 1907 tam bolo zavedené všeobecné volebné právo, ale len pre mužov,“ dokreslil historické súvislosti Peter Šoltés.

Foto: TASR/Ladislav Vallach