< sekcia Slovensko

V začiatkoch SND bola slovenčina na javisku vzácnosťou

Ilustračné foto. Foto: TASR - František Iván

Slovenčina totiž ešte vždy znela v podaní českých hercov z Východočeskej divadelnej spoločnosti, ktorá tvorila základ súboru. A nebol medzi nimi ani jeden Slovák.

Bratislava 28. februára (TASR) - Prvým činoherným predstavením na doskách Slovenského národného divadla bola 2. marca 1920 hra bratov Mrštíkovcov Maryša v českom jazyku. Iba deň predtým, 1. marca 1920, mala v Bratislave premiéru opera Hubička skladateľa Bedřicha Smetanu, čo sa oficálne považuje za dátum vzniku SND. Obe reprízy svojho staršieho repertoáru pred sto rokmi priniesla bratislavským divákom Východočeská divadelná spoločnosť pod vedením Bedřicha Jeřábka, ktorá pôsobila pod hlavičkou SND.

Slovenčina zaznela z javiska prvý raz až 21. mája 1920. "A to v inscenácii Tajovského jednoaktoviek Hriech a V službe. Diváci mali záujem o novú slovenskú hru Hriech, s ktorou cestovali aj po vidieku, zahrali ju až 17-krát. Tlač sa o začiatkoch divadla vyjadrovala pozitívne, slovenské noviny si neodpustili kritické poznámky k nedobrému zvládnutiu domáceho jazyka," uviedla pre TASR Dagmar Podmaková z Ústav divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied (SAV).

Slovenčina totiž ešte vždy znela v podaní českých hercov z Východočeskej divadelnej spoločnosti, ktorá tvorila základ súboru. A nebol medzi nimi ani jeden Slovák.

"Nasledujúcu sezónu z tridsiatich piatich titulov uviedli len tri v slovenskom jazyku," dodala Podmaková.

V multikulturálnej Bratislave tvorili na začiatku 20. rokov 20. storočia Slováci a Česi spolu len jednu tretinu obyvateľstva. Budova divadla (dnes historická budova SND) patrila mestu, preto bol názov na jej priečení v troch jazykoch: Mestské divadlo, Stadttheater a Városi színház.

"Dovtedy tu hrávali významné nemecké a maďarské spoločnosti a mestská rada nie veľmi rada vyčleňovala hracie dni iným súborom. Príchod českých úradníkov po vzniku republiky Bratislave prospel. Pod istým tlakom na radnici museli od marca 1920 rozdeliť sezónu na tri časti: nemeckú, maďarskú a slovenskú. Bol to úspech, lebo krátko predtým chceli vyčleniť divadlo len pre nemecké a maďarské súbory," objasnila ďalej Podmaková.

Ako dodala Dagmar Podmaková, na družstevnej báze vzniklo Družstvo Slovenského národného divadla a plnilo si administratívnu úlohu. Tým, že od Ministerstva školstva a národnej osvety získalo divadelnú koncesiu pre celé Slovensko vrátane Košíc, sa čiastočne eliminovali inonárodné divadelné spoločnosti. Veľmi dôležité však bolo, kto v období začiatkov SND prinášal vo vysokej miere do jeho pokladnice zisky. A slovenská časť obyvateľstva to určite nebola. Potrebné zisky do pokladnice prinášalo hosťovanie kvalitných súborov so známymi nemeckými a maďarskými sólistami.

Na predstavenia prichádzali Viedenskou električkou aj diváci z neďalekého rakúskeho územia, ale z mesta a okolia aj vzdelanejší Slováci, hoci sa do roku 1918 v škole učili len maďarský jazyk.

"Slovenská časť obyvateľstva Bratislavy, ktorej väčšina prišla z malých miest a dedín, nemala kde získať vzťah k divadlu. Prvú dekádu sa divadlo na súkromnej báze borilo s veľkými finančnými ťažkosťami. Príjmy z nízkej návštevnosti, ani tzv. košická sezóna na konci československej sezóny, ako ohlasovali plagáty, v Bratislave nepokryli prevádzkové náklady. Vavrovi Šrobárovi sa neraz aj s pomocou poslancov za Slovensko podarilo zohnať subvencie od štátu cez ministerstvo školstva a národnej osvety," spresnila Podmaková.

K celkovému dokresleniu situácie tiež pripomenula, že v tom čase bolo málo pôvodných textov a chýbali aj preklady z iných jazykov. V súbore nepôsobil ani jeden slovenský herec, ale už vo Vidieckej činohernej spoločnosti (SND II, známa aj ako Marška), ktorá existovala len v sezóne 1921/1922 sa môžeme stretnúť so zakladateľskou slovenskou hereckou generáciou, do ktorej patria Janko Borodáč, Oľga Borodáčová (vyd. Országhová), Andrej Bagar, Jozef Kello a Gašpar Arbét. Nárast vplyvu slovenskej dramaturgie a výraznejšie umelecké výsledky možno zaznamenať až v polovici dekády, keď vedenie súboru prevzal český režisér Václav Jiřikovský (1925 – 1929).

SND malo vtedy spolu 234 pracovníkov, z toho 20 operných, 30 činoherných sólistov, 30-členný operný zbor, štyroch členov baletu, 49-členný orchester, ostatní boli úradníci, technickí a pomocní pracovníci.



Zdroj: Dagmar Podmaková, Ústav divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV



js kam