Quantcast
< sekcia Slovensko

Vo veku 74 rokov zomrel bývalý minister kultúry, spisovateľ Ivan Hudec

Portrét bývalého ministra kultúry SR Ivana Hudeca. 28. februára 1996 Foto: TASR - Archív
Minister kultúry SR Ivan Hudec prijal 25. mája v Bratislave popredného kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova, ktorý je na návšteve SR na pozvanie Národného literárneho centra (NLC). Na snímke je I. Hudec (vľavo) a Č. Ajtmatov počas rozhovoru. Foto: TASR - Pavol Funtál

Hudec písal najmä romány a poviedky. Ťažisko jeho literárnych aktivít spočívalo v oblasti prózy.

Bratislava 7. februára (TASR) - Vo veku 74 rokov zomrel v pondelok bývalý minister kultúry, slovenský spisovateľ Ivan Hudec. Pre TASR to potvrdila hovorkyňa Matice slovenskej (MS) Veronika Grznárová.

Ivan Hudec vyštudoval medicínu a počas štúdia bol spoluzakladateľom študentského divadielka malých javiskových foriem Divadla u Rolanda, kde pôsobil ako autor, režisér, herec a organizátor. Po ukončení štúdia pracoval ako lekár v Žiline, Bratislave a Čadci. Po roku 1989 sa začal venovať politike, v rokoch 1990 - 1994 bol poslancom SNR, v rokoch 1994 až 1998 ministrom kultúry SR.

Na archívnej snímke bývalý minister kultúry Ivan Hudec pred podpisovaním prezenčnej listiny. 25. augusta 1998, Bratislava
Foto: TASR - Ivan Majerský


Písal najmä romány a poviedky. Spoločne s Petrom Valom napísal trilógiu z veľkomoravského obdobia Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990). Ťažisko jeho literárnych aktivít spočívalo v oblasti prózy. Napísal tiež román Hriešne lásky osamotených mužov (1979), zbierku poviedok Bozk uličníka (1981), román Ako chutí zakázané ovocie (1981), historický román Pangharty (1985) či románové novely Čierne diery (1985), Experiment "láska" 1989. Jeho prozaické diela vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom a ukrajinskom preklade.


Profil spisovateľa a bývalého ministra kultúry Ivana Hudeca


Ivan Hudec sa narodil 10. júla 1947 v Nitre. V rokoch 1962 až 1966 študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Po maturite pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LF UK), úspešne ho ukončil v roku 1972.

Pôsobil na viacerých pracoviskách ako praktický lekár, pedagóg, vedecký i riadiaci pracovník. V rokoch 1972 – 1973 bol lekárom v Žiline, v období rokov 1973 – 1975 pracoval v Nemocnici L. Dérera v Bratislave na Kramároch. Stal sa odborným asistentom na Katedre radiodiagnostiky LF UK (1975 – 1978), bol pracovníkom Výskumného ústavu humánnej bioklimatológie v Bratislave (1978 – 1982).

V rokoch 1982 – 1985 bol primárom Okresného ústavu národného zdravia v Čadci, napokon vykonával funkciu námestníka riaditeľa v Diagnosticko-liečebnom ústave (1985 – 1990). Publikoval viac ako 50 odborných prác doma i v zahraničí, okrem iného vypracoval metodiku počítačového zberu dát pre rádiodiagnostiku, organizačné postupy na určenie výkonov praktického lekára.

Už počas štúdia na LF UK bol spoluzakladateľom študentského divadielka malých javiskových foriem – bratislavského Divadla u Rolanda, kde pôsobil ako autor, režisér, herec a organizátor. Spoločne s Petrom Belanom spoluautorsky pripravil 11 hier, z nich bola najúspešnejšia hra Ostrovy (1974, knižne vyšla až v roku 1992 spolu s ďalšími dvoma hrami pod názvom Triptych o Ďzure, Ostrovoch a Dravcovi). Neskôr sa dramatickej tvorbe venoval iba príležitostne.



Ako prozaik knižne debutoval románom Hriešne lásky osamotených mužov (1979), nasledovali zbierky poviedok Bozk uličníka (1981), román Ako chutí zakázané ovocie (1981), historický román Pangharty (1985), románová novela Čierne diery (1985), ďalšia zbierka poviedok Záhadný úsmev štrbavého anjela (1987) a tiež novela Experiment "láska" (1989).

Spoločne s Petrom Valom napísali dramatickú trilógiu z veľkomoravského obdobia Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990).

Je autorom historizujúcej grotesky Praotec Samo (1990), kníh Biela pani, mŕtvy pán… (s Petrom Jarošom, 1992) či Báje a mýty starých Slovanov (1994). Jeho prozaické diela vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom či ukrajinskom preklade. Ako kultúrny a politický publicista popri príspevkoch v periodikách napísal knižku politických komentárov Slovensko vlasť moja (1994).

V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady, kandidoval za Komunistickú stranu Slovenska, ktorá sa pretransformovala na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Za SDĽ sa uchádzal o hlasy voličov aj v roku 1992, v Národnej rade (NR) SR však pôsobil ako nezávislý poslanec a podporoval vládne Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara.

V predčasných voľbách v roku 1994 už kandidoval za HZDS. V tretej vláde premiéra Mečiara sa stal ministrom kultúry, funkciu vykonával počas celého volebného obdobia – od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998. Zároveň pôsobil na postoch predsedu Rady vlády SR pre masmédiá, člena Rady vlády pre národnosti a člena Výboru ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog.

Poslancom za v tom čase už opozičné HZDS bol aj v ďalšom volebnom období (1998 – 2002). Pôsobil ako externý kultúrny radca vyššieho územného celku Trenčianskeho samosprávneho kraja. Vykonával aj súkromnú lekársku prax a bol majiteľom vydavateľstva Print-Servis (1992 – 2012).

Ivan Hudec bol nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy (1998), laureátom viacerých literárnych cien, získal ocenenie Osobnosť Kysúc – za celoživotné dielo (2011). Bol členom Spolku slovenských spisovateľov. Žil v Bratislave, bol ženatý, má tri deti: dcéry Alexandru, Barbaru a syna Gregora (1975).