Bratislava 26. mája (TASR) - Druhá svetová vojna sa skončila v roku 1945 a o rok neskôr sa v obnovenej Československej republike (ČSR) konali parlamentné voľby. Išlo o posledné pluralitné voľby pred nástupom 40 rokov trvajúcej totality reprezentovanej Komunistickou stranou Československa (KSČ), ktorá úplnú moc prevzala vo februári 1948.

Od volieb, ktoré predznamenali ďalší vývoj v Československu, uplynie dnes (26. mája) 80 rokov. Na Slovensku vyhrala Demokratická strana (DS) pred druhou Komunistickou stranou Slovenska (KSS). V Čechách a na Morave však KSČ, čo na celoštátnej úrovni znamenalo, že najviac poslaneckých mandátov dosiahli práve komunisti.

„Od začiatku bolo zjavné, že pôjde o voľby, ktoré rozhodnú o tom, akým dlhodobým smerom sa republika vydá, či cestou komunizácie a sovietizácie, alebo si zachová svoj dovtedajší prevažne pluralitný a demokratický charakter, najmä vnútropoliticky. Vzhľadom k vtedajším komunikačným možnostiam, bola kampaň ostrá v tlači a vo verejnom priestore. Nielen v podobe plagátov, letákov a nápisov, ale tiež predvolebnými straníckymi zhromaždeniami, na ktorých sa vyskytli aj konflikty medzi stúpencami komunistov a demokratov,“ uviedol pre TASR historik Marek Syrný z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Foto: TASR - Radislav Roller

Do kampane zasahoval aj Sovietsky zväz prostredníctvom svojej tlačovej propagandy, z ktorej často podľa historika citovala domáca komunistická tlač, pričom zdôrazňovala, že v prípade víťazstva nekomunistov bude mať Československo problémy v zahraničnej politike, keďže v stredoeurópskom priestore dominovala Moskva.

Na zdôraznenie tejto dominancie mal slúžiť aj presun sovietskych vojsk medzi jeho okupačnými zónami v okolitých štátoch cez územie Československa v období konania volieb. Presun sa nakoniec pre odpor československej strany odložil až na povolebné obdobie.

V nedeľu 26. mája 1946 pristúpili obyvatelia Československa po 11 rokoch opäť k volebným urnám. Voľby priniesli v porovnaní s tými, ktoré sa konali pred druhou svetovou vojnou, viacero zmien. Znížil sa vek aktívneho volebného práva z 21 na 18 rokov, volilo sa nie do dvoch komôr, teda do snemovne a senátu, ale do 300-členného jednokomorového Ústavodarného národného zhromaždenia. Volebný zákon rozdelil štát na tri časti, ktoré mali presne stanovený počet zástupcov. Za Česko mohlo byť zvolených 150 poslancov, za Moravu a Sliezsko 81 a za Slovensko 69 zákonodarcov.

Foto: TASR - Radislav Roller

Kandidovali len strany združené v Národnom fronte (NF). V Čechách a na Morave Komunistická strana Československa (KSČ), Československá strana ľudová (ČSL), Československá strana národne-socialistická (ČSNS) a Československá sociálna demokracia (ČSSD). Na Slovensku Demokratická strana (DS), Komunistická strana Slovenska (KSS), Strana Slobody a Strana práce.

Novým prvkom boli aj tzv. biele (prázdne) volebné lístky, ktorými voliči mohli vyjadriť nesúhlas so žiadnou stranou či kandidátom. Na voľbách sa nemohli na základe retribučných dekrétov zúčastniť obyvatelia nemeckej a maďarskej národnosti a tiež ľudia obvinení z kolaborácie s fašistami. Po novom však mohli voliť príslušníci ozbrojených zložiek. Podobne ako v prvej ČSR platila pre voličov povinná účasť. Oslobodení boli občania starší ako 70 rokov, chorí alebo s telesným postihnutím.

Celkovo odvolilo 7.099.411 (93,5 percenta) voličov. V Čechách a na Morave zvíťazila KSČ s viac ako 40 percentami hlasov. Národní socialisti a ľudovci dostali o niečo viac ako 20 percent a sociálni demokrati okolo 16 percent hlasov. Biele volebné lístky odovzdalo 0,8 percenta voličov. Na Slovensko zvíťazila DS zo ziskom 62 percent hlasov. KSS dosiahla 30,37 percenta, Strana slobody a Strana práce mierne presiahli tri percentá. Biele lístky odovzdalo 0,79 percenta voličov.

V Ústavodarnom národnom zhromaždení obsadila KSČ 93 a KSS 21 kresiel, dokopy mali komunisti 114 poslancov. Za ČSNS sa do parlamentu dostalo 55 poslancov. ČSL obsadila 46 a ČSSD 37 kresiel. DS obsadila 43 kresiel, Strana slobody získala tri mandáty a Strana práce dvoch poslancov.

Rozdielny volebný výsledok volieb na Slovensku a v Česku spôsobila hlavne odlišná sociálna štruktúra voličov v oboch častiach republiky. Pod výsledkom sa podpísala aj miera náboženského presvedčenia a veľkú úlohu zohral tiež odlišný vojnový a povojnový vývoj. Komunistov podľa neho volili najmä robotníci, zatiaľ čo demokratov, predovšetkým na Slovensku, roľníci.

„V českých krajinách, kde bolo robotníctvo dominantné a dvojnásobne početnejšie ako na Slovensku, prirodzene zvíťazili komunisti ako najvýraznejšia ľavicová strana, veľmi početná a aktívna ako v odboji, tak aj v povojnovom spoločenskom usporiadaní, vrátane podpory nacionalizmu zameraného voči Nemcom,“ vysvetlil Syrný.

Na Slovensku, kde dominovalo roľníctvo spojené s konzervatívnym konfesionálnym prostredím, najmä katolíckym, apriórne negatívnym voči komunistickej „revolúcii“, bol oveľa hlbší odpor voči komunistickej vízii novej povojnovej spoločnosti. Úlohu zohrala aj rozdielna vojnová či frontová skúsenosť, kedy príchod Červenej armády znamenal pre Čechov vytúžené oslobodenie od nacistickej okupácie, zatiaľ čo na Slovensku sa spájal aj s odplatou voči početným „domácim“ kolaborantom s nacistami.

Prezident Edvard Beneš poveril zostavením vlády lídra komunistov Klementa Gottwalda. V jeho vláde mali komunisti deväť ministrov, národní socialisti, ľudovci a slovenskí demokrati po štyroch. Českých sociálnych demokratov zastupovali v Gottwaldovej vláde traja ministri a dvaja ministri boli bez straníckej príslušnosti.

Na čelo Slovenskej národnej rady sa postavil predseda DS Jozef Letrich a šéfom Zboru povereníkov komunista Gustáv Husák, hoci aj tento post mal patriť DS, ale tá ustúpila komunistom. Tí si postupne posilňovali moc, čo 25. februára 1948 vyústilo do podania demisie nekomunistických členov vlády, čím sa začala 40-ročná totalita.

Voľby z roku 1946 boli podľa Syrného v sovietskej sfére vplyvu fakticky jediné, ktoré sa odohrali bez výraznejšieho sovietskeho zasahovania. Československo si podľa neho svoju cestu k socializmu vo veľkej miere vybralo samo a nebola mu bezohľadne nanútená ako v Poľsku, Maďarsku či na Balkáne.

To ovplyvňovalo aj vzťah veľkej časti obyvateľstva k nástupu komunizmu. Aj keď väčšina obyvateľstva nikdy komunizmus nevolila a pravdepodobne v nijakom období ani väčšinovo nepodporovala, minimálne v českom prostredí mali socialistické myšlienky silnú tradíciu a podporu. To vedeli komunisti náležite využiť aj tým, že spočiatku nepôsobili radikálne, ale skôr sociálno-demokraticky. Zlom v ich správaní nastal začiatkom Studenej vojny.

„Od leta 1947 bolo zrejmé, že Západ, na rozdiel od Moskvy, nie je ochotný do vývoja v Československu nijako veľmocensky zasiahnuť. To oslabovalo odhodlanie demokratov a Beneša vzdorovať radikalizujúcim sa komunistom na ceste k moci, pričom si na rozdiel od komunistov nevedeli predstaviť použitie ozbrojenej sily na presadenie svojej politiky. Opustení Západom a nepripravení na prípadné bojové strety s komunistami, demokrati kapitulovali,“ uviedol pre TASR Syrný.