Bratislava 10. novembra (TASR) - Do Innsbrucku cestovala autobusom s československými hokejistami a v olympijskej dedine ju ubytovali v nezariadenej kuchyni. Krasokorčuliarka Eva Križková-Ďurišinová mala iba 14 rokov, keď v roku 1976 štartovala na zimných olympijských hrách. V relácii TASR TV Šport Tu a Teraz zaspomínala na účasť pod piatimi kruhmi, svoju trénerku Hildu Múdru, hovorila aj o trénovaní detí a o tom, čo vedie k prvému skoku.

Vzhľadom na dejiská hier bol rakúsky Innsbruck kúsok od domova, ale pre Križkovú-Ďurišinovú šlo v tom čase o úplne iný svet. "Išli sme autobusom a boli to úžasné zážitky, pretože nás vítali na hraniciach. Bola to éra, kedy sa rozdávali vlajky, odznaky, podpisy. Okrem športovej výkonnosti to prinášalo aj kultúrnu alebo spoločenskú atmosféru," uviedla. Štart na olympijskom ľade jej priniesol niečo, čo dovtedy nepoznala: "Bolo to úžasné, pretože som prvýkrát v živote jazdila pred vypredaným štadiónom. To bol pre mňa veľký zážitok. Samozrejme, aj zodpovednosť, aj strach a všetko, čo k tomu patrí."

Križková-Ďurišinová bola najmladšou členkou celej výpravy a podľa toho k nej pristúpili pri rozdeľovaní izieb v olympijskej dedine. "Bývali sme v paneláku v uzavretom areáli. Ja som bývala v budúcej kuchyni, šupli ma tam ako najmladšiu a v obývačke sedeli sánkarky, lyžiarky, tieto všetky," povedala s úsmevom. Pred dverami provizórnej izby si po zobudení našla žuvačky, topánky a ďalšie darčeky: "Bolo to veľmi zaujímavé, lebo vtedy bolo socialistické Československo a my sme o sponzoringu nemali šajnu. Ako dieťa som si to užívala."

Pozrite si rozhovor s Evou Križkovou-Ďurišinovou v televíznom formáte.


Na prvých tréningoch v Innsbrucku jej chýbala Múdra, ktorá nebola v nominácii ako jej trénerka. "Vtedy to nebolo tak, že každý mal svojho osobného trénera na každých pretekoch. Aspoň u mňa to tak nebolo. Československým zväzom krasokorčuľovania tam bol nominovaný Karol Divín. Aj keď sme sa poznali a bol veľmi milý, veľký odborník, ale predsa len to bol hendikep," priznala bývalá reprezentantka. Múdra dorazila dodatočne, bývala mimo olympijskej dediny a svoju zverenkyňu sprevádzala až na samotnej súťaži.

Križková-Ďurišinová pod jej vedením získala titul majsterky Československa a spoznala aj Ondreja Nepelu, ktorý vtedy končil kariéru. "Pani Múdrej vďačím za veľmi veľa. Že som bola majsterka Československa, účastníčka majstrovstiev Európy aj sveta. Mala obrovské skúsenosti, bola rešpektovaná trénerka, nielen u nás, ale aj vo svete, pretože vychovala Ondreja Nepelu," pokračovala. Pripustila však, že niekedy si voči nej neodpustila mierne podpichovanie: "V puberte som trošku pani Múdru aj napomínala, lebo ona nevedela dobre po slovensky, bola Rakúšanka. Už nám to išlo niekedy na nervy. Tým, čo sme spolu trénovali v skupine. Ale ona to vydržala všetko, bola profík."

Krasokorčuľovanie nebrala ako svoju hlavnú životnú cestu a neskôr uprednostnila vzdelanie a rodinu. K trénovaniu ju po súťažnej kariére priviedli kolegyne z brandže: "Ja som ani veľmi nechcela byť trénerka. No stále ma niekto volal, aby som išla trénovať, tak som nevedela odmietnuť. Bavilo ma to, lebo je to práca s deťmi, s ľuďmi, a to mám rada. Keď pracujete s tým dieťaťom odmalička, tak sa vytvárajú krásne vzťahy. Dieťa sa vám aj častokrát zdôverí. Musí tam byť aj spätná väzba, ja dbám na tom, aby som vedela, že ma ten pretekár vníma. Je to náročná práca. Tréner potrebuje byť aj odborník, musí sa veľa učiť, pretože ten šport veľmi napreduje, veľmi sa zmenil."

Vypočujte si rozhovor s Evou Križkovou-Ďurišinovou vo forme podcastu.


Dnes odporúča začínať okolo piatich rokov a tréning viesť hravou formou. Deti sa najprv učia jazdiť v oblúkoch vpred a vzad a keď zvládnu ovládať korčule, prichádza prvý skok. "Jednoduchý skok, základný skok je kadet. To je takzvaný trojkový skok. Čiže iba oblúk vpred von, vyskočíš a má pol rotácie, oblúk vzad von je výjazd," vysvetlila Križková-Ďurišinová. Deti ho skúšajú aj z miesta, potom postupne zvyšujú rýchlosť a náročnosť.

Pre rodiny je podľa nej náročné platiť za ľad, výstroj a kostýmy, ale aj prispôsobiť sa voľným hodinám v hokejových halách. Za roky pri ľade si všimla aj zmenu v náboroch. Kedysi si tréneri pri veľkom záujme mohli deti vyberať: "Teraz sme radi, keď niekto vydrží a chce vôbec chodiť." Pozitívne však podľa nej je, že sa otvára viac možností aj pre tých, ktorí chcú korčuľovať rekreačne vrátane dospelých.

Pri trénovaní detí sa jej nepáčil hlad rodičov po výsledkoch. "Teraz sú trendy, že úspech je len stupeň víťazov alebo medaila. Ja už sa s tým nestotožňujem. Myslím si, že úspech je vôbec, že tie deti chodia a že trénujú pre radosť," dodala Križková-Ďurišinová. Na otázku, čo by dnes odkázala sebe samej pred olympijským debutom, povedala, že by na svojom prístupe nič nemenila. Jej odkaz znel: "Aby som jazdila s radosťou."