Bratislava 18. septembra (TASR) - Patril k najdominantnejším hráčom svojej éry a legendárnym bol nielen jeho ťah na bránku, ale aj účes. Jeden z najlepších útočníkov futbalovej histórie Brazílčan Ronaldo Luis Nazario de Lima oslávi v piatok 18. septembra 50. narodeniny.

Už jeho príchod na svet naznačil, že ho nečaká jednoduchá cesta a jeho kariéra, hoci mimoriadne žiarivá, bude popretkávaná aj sklamaniami a nečakanými zvratmi. Narodil sa 18. septembra 1976, no v niektorých zdrojoch sa uvádza aj 22. september. Je to preto, lebo jeho rodičia nemali peniaze na vystavenie rodného listu. Nemohli si dovoliť ani zaplatiť pôrod, no lekár Ronaldo Valente napokon nepožadoval peniaze. Rodičia potom svojho syna ako prejav vďaky pomenovali práve po tomto lekárovi. Vyrastal v skromných pomeroch na predmestí Ria de Janeiro.

Futbalovú kariéru odštartoval v drese Cruzeira a už ako 17-ročný sa dostal do kádra Brazílie na MS 1994. Získal na nich svoj prvý titul majstra sveta, hoci do hry nezasiahol. Aby si splnil svoj sen o veľkom futbale, zamieril do Európy. Prvou zastávkou bol PSV Eindhoven, z ktorého zamieril do FC Barcelona za vtedajší prestupový rekord. V drese katalánskeho giganta strelil v 49 zápasoch 47 gólov, no pre nezhody s vedením klubu sa rozhodol odísť. Jeho novým pôsobiskom sa stal Inter Miláno, ktorý Barcelone zaplatil nový rekord - 32 miliónov dolárov. Ronaldo vynikal rýchlosťou, driblingom a streleckými inštinktami, ktoré z neho robili hráča absolútnej svetovej špičky. Potvrdzoval to nielen v Barcelone a Interi, ale aj na medzinárodnej scéne. Na MS 1998 už patril k najväčším hviezdam turnaja a mal byť tým, kto Brazíliu privedie k titulu majstra sveta.

Hoci sa prezentoval veľmi dobrou formou, v očiach mnohých Brazílčanov klesol po nevyjasnených udalostiach vo finálový deň. Jeho okolnosti dodnes vyvolávajú otázniky. Pred zápasom o titul proti Francúzsku absolvoval riadny obed s tímom, po ktorom si išiel oddýchnuť na izbu. Jeho spolubývajúci Roberto Carlos hovoril, že Ronaldo dostal silný záchvat, triasol sa, z úst mu išla pena a nakrátko stratil vedomie. Nasledovali vyšetrenia v nemocnici, ktoré však nič mimoriadne neodhalili. Ronaldo sa vrátil na štadión a hoci pôvodne nefiguroval na zápasovej súpiske, napokon nastúpil od začiatku. Na jeho výkone však bolo poznať, že niečo nie je v poriadku. Brazília prehrala s domácimi Francúzmi 0:3 a mnohí fanúšikovia „kanárikov“ za to vinili práve Ronalda. Slabou náplasťou boli jeho celkové štyri góly na turnaji a ocenenie pre najlepšieho hráča MS.

Od novembra 1999 ho začali sprevádzať zdravotné problémy. V zápase Talianskeho pohára proti Lecce si pretrhol šľachu v pravom kolene. Nasledovala operácia a pol roka bez futbalu. Jeho očakávaný návrat trval iba niekoľko minút, keď si opäť roztrhol šľachu. Pred sebou mal túžbu štartovať na MS 2002 a napraviť si chuť i renomé po finálovej prehre spred štyroch rokov. Intenzívne pracoval na návrate a čo najlepšej forme. Vtedajší tréner Brazílie Luiz Felipe Scolari sa pri záverečnej nominácii údajne rozhodoval medzi ním a Romariom, ktorý mal výbornú formu v brazílskej lige. Napokon si vybral o desať rokov mladšieho Ronalda. Ten skóroval v každom z troch zápasov základnej skupiny, čím umlčal kritikov.

V semifinálovom zápase proti Anglicku si privodil zranenie stehenného svalu. Oči fanúšikov a pozornosť médií sa sústredili hlavne na neho. Otázniky o jeho ďalšom štarte na MS nemali konca a tak sa rozhodol odpútať pozornosť. Podarilo sa mu to novým účesom, keď si dal dohola ostrihať takmer celú hlavu, no vpredu nad čelom si nechal tzv. polmesiac. Odrazu sa pozornosť sústredila na jeho zmenu imidžu a otázniky o zdravotnom stave išli do úzadia. V semifinále proti Turecku strelil jediný gól zápasu a v následnom finále proti Nemecku (2:0) sa postaral o oba presné zásahy svojho tímu. Tým dosiahol druhý titul majstra sveta a definitívne umlčal neprajníkov. Nasledoval prestup do Realu Madrid, v ktorom vytvoril legendárnu zostavu Galacticos so Zinedineom Zidaneom, Luisom Figom, Raulom, Davidom Beckhamom či Robertom Carlosom. V Reale pôsobil päť sezón a odohral 125 zápasov, v ktorých strelil 83 gólov.

Jeho ďalšie futbalové roky naďalej sprevádzali zranenia, ku ktorým sa pridal aj nárast hmotnosti. Ten bol očividný a pre bulvárne médiá sa Ronaldo stal ľahkým terčom. Až neskôr sa ukázalo, že trpel hypotyreózou (ochorenie štítnej žľazy, ktoré vedie k spomaleniu metabolizmu - pozn.). „Ak to chcete mať pod kontrolou, tak musíte užívať určité hormóny, ktoré sú však vo futbale na zozname zakázaných látok,“ vysvetlil v závere kariéry. Jeho vzťahy s trénerom Realu Fabiom Capellom sa postupne zhoršovali a vyvrcholili odchodom do AC Miláno. Medzitým absolvoval v roku 2006 svoj štvrtý svetový šampionát, na ktorom strelil svoj 15. gól na MS a vytvoril tým nový rekord. Neskôr ho prekonal Nemec Miroslav Klose.

Február 2008 mu priniesol ďalšie zranenie, tentoraz išlo o dovtedy zdravé ľavé koleno. Po návrate do Corinthians ešte potvrdzoval svoje ofenzívne inštinkty a povesť strelca, no vo februári 2011 prišlo zásadné rozhodnutie - koniec kariéry. „Prišiel ten čas, už nemôžem pokračovať. Chcel by som, ale nemôžem. V hlave síce mám to, ako chcem spraviť nejakú akciu, ale nedokážem to uskutočniť. Moje telo je proti,“ konštatoval vtedy 34-ročný útočník.

„Il Fenomeno“ ukončil kariéru ako dvojnásobný držiteľ Zlatej lopty, najlepším hráčom podľa FIFA bol trikrát (1996, 1997 a 2002). Štartoval na štyroch MS, dvakrát sa tešil z titulu majstra sveta. V reprezentačnom drese Brazílie odohral 98 zápasov, v ktorých strelil 62 gólov. V roku 2018 sa stal väčšinovým vlastníkom a prezidentom španielskeho klubu Real Valladolid.