Bratislava 22. septembra (TASR) - Slovenský vodný slalomár Michal Martikán pokračuje aj vo veku 47 rokov v pretekárskej kariére. Tento rok sa mu nepodarilo prebojovať do reprezentačného výberu, no končiť sa ešte nechystá a najbližšie sa predstaví na sústredení a miestnych majstrovstvách v ďalekej Číne. Okrem toho však svojmu milovanému športu pomáha aj z pozície funkcionára, keďže sa minulý rok stal členom komisie športovcov Medzinárodnej kanoistickej federácie (ICF) i komisie športovcov Európskej kanoistickej asociácie (ECA).

Martikán sa nezmazateľne zapísal do dejín slovenského športu ako prvý zlatý medailista z olympijských hier v ére samostatnosti. Podarilo sa mu to vo veku 17 rokov v Atlante 1996, kde sa stal najmladším víťazom individuálnej disciplíny na celých hrách. Slalomárske súťaže sa vtedy konali v kanáli v susednom štáte Tennessee, asi 200 km od hlavného dejiska hier. Martikán tam prišiel ako jeden z najmladších, no nie bez skúseností, keďže už v roku 1995 získal na MS v Nottinghame bronz a v apríli vyhral Svetový pohár práve na rieke Ocoee, kde sa konala aj olympiáda. „Keď som prichádzal na svoju prvú olympiádu, v podstate som ani nevedel, čo ma čaká. Keďže sme mali vlastnú olympijskú dedinu, tak sme boli úplne oddelení od ostatného diania na hrách. Takže to pravé, také naozaj olympijské, prišlo až počas pretekov, keď sme zrazu prišli na kanál a na brehu boli tisíce ľudí, čo sme dovtedy nezažili. Našťastie ma to povzbudilo a nezviazalo mi to ruky a sú to skvelé spomienky,“ povedal pre TASR.

Na dianie z Atlanty si zaspomínal na nedávnom stretnutí, ktoré po 30 rokoch pripravil Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) pre účastníkov tohto športového sviatku. Martikán si na videu opäť pozrel svoju zlatú jazdu, v ktorej za sebou nechal Čecha Lukáša Pollerta i Francúza Patricea Estangueta, staršieho brata jeho dlhoročného rivala Tonyho. „Sú to skvelé spomienky. Ale škoda, že odvtedy sme na tej vode nejazdili. Raz sme tam mali mať majstrovstvá sveta, no bolo to akurát pár dní predtým, ako spadli dvojičky, takže sa to celé zrušilo. Odvtedy sme sa nedostali na takúto peknú vodu. Takže je škoda, že takéto niečo, takéto typy vôd a takéto preteky sa už odvtedy nezopakovali,“ uviedol. Ocoee Whitewater Center už dávno nefunguje ako centrum vodného slalomu, neskôr sa používalo na raftovanie, ale pred pár rokmi ho zničil požiar.

Pre Martikána to bol v Atlante vstup medzi legendy tohto športu. Práve sedemnásťročný mladík zažiaril najviac z celej slovenskej výpravy. A i keď počas svojej dlhej kariéry, ktorá stále trvá, zažil množstvo ďalších úspechov i olympijské zlato, tak to z Atlanty je preňho stále najcennejšie. „Určite to je najemotívnejší zážitok. Boli to vynikajúce preteky, ktoré si budem pamätať do konca života. Olympiádu som vyhral potom aj v Pekingu, ale predsa len, tým, že to bolo prvýkrát v Atlante, bolo tam krásne prostredie a všetko to do seba zapadlo, tak sú to najhodnotnejšie spomienky,“ opísal.

Foto: TASR - Jaroslav Novák

O 30 rokov neskôr stále preteká. Posledné pódium vo Svetovom pohári dosiahol pred dvoma rokmi, keď skončil tretí v La Seu d'Urgell. V seriáli pretekal aj vlani a v hliadkach si pripísal aj bronz na ME vo Vaires-sur-Marne, no tento rok sa do reprezentačného výberu nedostal, keď ho v nominačných pretekoch predbehli Matej Beňuš, Marko Mirgorodský a Dominik Egyházy. Pádlo však na stenu ešte nevešia a stále má chuť pokračovať. „Ale tých rokov už určite veľa nebude,“ priznal pre TASR. „No tak vnútorne cítim, že ešte neprišiel ten čas na koniec a neviem, koľko to bude trvať, ale mám veľmi rád vodný slalom a som rád, že ešte stále môžem pádlovať,“ uviedol s tým, že sezónu si ešte predĺži v Číne: „Idem tam na sústredenie a dostal som pozvanie aj na preteky na majstrovstvá Číny. Vďaka tomu si môžem predĺžiť sezónu, pretože u nás doma je tej vody žiaľ veľmi málo. I napriek tomu, že už máme skoro dobudovanú infraštruktúru, ale stále nefunguje, tak som rád za to, že môžem vycestovať na dobrú vodu ešte aj v týchto mesiacoch.“

Počas už viac ako tridsaťročnej kariéry zažil množstvo zmien v organizácii európskej i svetovej asociácie, úpravy pravidiel, rušenie a vytváranie nových disciplín a aj zmien v prístupe k propagácii kanoistiky ako športu i jednotlivých disciplín. Aj preto sa podujal na prácu v komisiách medzinárodnej i európskej federácie, kde sa snaží presadiť zmeny a svoje nápady. „Všetko, čo som mal na mysli, keď som tam vstupoval, plus ešte omnoho viac, sme s kolegami spísali a podali sme to na Medzinárodnú kanoistickú federáciu. Postupne sa také menšie veci dostávajú do organizačného chodu pretekov a všetkého, ale pri tých základných nás proste ignorujú. Žiaľ, musím to takto povedať a neviem si s tým rady. Či je to tým, že nie sme z nejakej veľkej federácie, alebo jednoducho oni majú svoju hlavu, ale žiaľ, zatiaľ sa nám nedarilo nejak tie zásadné veci pretaviť v nejaký úspech, ktorý by si ten šport zaslúžil,“ priznal.

Zmeniť sa snaží kalendár pretekov najmä v letných mesiacoch či kvalifikačné procesy na vrcholové podujatia. „Tento rok je konečne zmena v kalendári, aj keď je stále chudobný, ale majstrovstvá sveta už boli uprostred leta, majstrovstvá Európy sú na konci sezóny, keď majú všetci naozaj dobrú formu a nie na začiatku. Ani preteky už nebývajú striktne na obed, keď na niektorých miestach nedokázali urobiť ani obyčajnú divácku kulisu, pretože to ľuďom žiaľ nevyhovovalo. No niektoré preteky sú stále ešte v pracovnom týždni. Je tam množstvo vecí, ktoré stále nefungujú. Zmenil sa kvalifikačný proces na olympiádu, preteky už nie sú len jedny, ale je tam celá séria, čo je omnoho zaujímavejšie. Toto aspoň pochopili. No stále sa nezmenili počty, ktoré sú katastrofálne a nie v prospech pretekárov. Pretože slalomár, ktorý je druhý na svete, ale zároveň aj druhý zo svojej krajiny, tak sa na olympiádu nedostane,“ dodal.