Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Vyhrala ich francúzska dvojica Andre Lagache a Rene Leonard z tímu Chenard-Walcker, ktorá skompletizovala na domácom okruhu (17,26 km) 128 kôl.
Autor TASR
Le Mans 26. mája (TASR) - Pred 100 rokmi 26. mája 1923 sa uskutočnili prvé motoristické vytrvalostné preteky 24 hodín Le Mans. Vyhrala ich francúzska dvojica Andre Lagache a Rene Leonard z tímu Chenard-Walcker, ktorá skompletizovala na domácom okruhu (17,26 km) 128 kôl. Preteky sú momentálne najstaršie vytrvalostné motoristické podujatie na svete, tohtoročná edícia je na programe 10. a 11. júna.
Preteky organizuje Západný automobilový klub (ACO) a konajú sa na okruhu Circuit de la Sarthe. Ten pozostáva z časti z uzavretých verejných komunikácií a momentálne je dlhý 13,626 kilometra. Podujatie tvorí spolu s Veľkou cenou Monaka a Indy 500 tzv. Triple Crown, ktorej jediným držiteľom je doposiaľ Brit Graham Hill. Ten vyhral vytrvalostné preteky v roku 1972 spolu s Francúzom Henrim Pescarolom na Matre-Simca. "Dvadsaťštyrihodinovka" bola v rokoch 1952 až 1992 súčasťou majstrovstiev sveta športových áut. Od roku 2012 sa koná ako súčasť seriálu vytrvalostných pretekov WEC. Úradujúcimi víťazmi sú Švajčiar Sebastien Buemi, Brendon Hartley z Nového Zélandu a Japonec Rjó Hirakawa - trojica zvíťazila na Toyote.
Korene prvej edície siahajú ešte do roku 1903. Po tragických pretekoch z Paríža do Madridu, ktoré polícia zastavila v Bordeaux, prišiel nápad s usporiadaním uzavretého podujatia. Spomedzi sedemnástich návrhov dostal prednosť práve ten v Le Mans. Do roku 1906 síce kompetentní nestihli vybudovať okruh, no uzavreli vyše 100 kilometrov komunikácií. Pod hlavičkou Veľkej ceny Francúzska vtedy triumfoval uhorský jazdec Ferenc Szisz na Renaulte. Dvanásť kôl na 103,18 kilometrov dlhej trase v kolíske motošportu zvládol za 12:14:07,4 hodiny. Podujatie si vyžiadalo len jedno vážne zranenie a vyslalo signál o bezpečnosti uzavretých pretekov. Ďalšie tri edície sa uskutočnili v rokoch 1911-1913 a po vojne sa preteky obnovili v roku 1919.
Nápad usporiadať 24-hodinové vytrvalostné preteky prišiel v spolupráci Georgesa Duranda, generálneho sekretára ACO a Charlesa Farouxa, šéfredaktora La Vie Automobile. Jeho čitatelia žiadali súťaž medzi všetkými automobilkami a Durand navrhol vytrvalostné preteky, ktoré preveria spoľahlivosť. Zúčastnilo sa na nich 33 automobilov a preteky nedokončili len tri.
K prvému narušeniu kontinuity podujatia prišlo v roku 1936, keď vypukli v krajine deň pred štartom občianske nepokoje proti novozvolenej ľavicovej vláde Leona Bluma. "Dvadsaťštyrihodinovka" sa následne nekonala v roku 1940 v dôsledku druhej svetovej vojny a k obnoveniu prišlo až v roku 1949. Vtedy prejavili automobilky i verejnosť väčší záujem, čo viedlo k vybudovaniu lepšieho zázemia v dejisku. Zaujímavosťou je, že okolie okruhu nebolo od konca vojny ešte úplne odmínované. Edíciu v roku 1949 vyhrali Američan Luigi Chinetti s Petrom Mitchellom-Thomsonom, Lordom Selsdonu, na Ferrari. V tomto ročníku štartovalo na pretekoch prvýkrát auto s motorom vzadu. Konkrétne to bol súkromný voz Renault 4CV, ktorého dvojvalec so zdvihovým objemom 745cc skonštruovali v Československu. Preteky mali v tom čase šesť obetí na životoch počas svojej krátkej histórie a k najfatálnejšej udalosti podujatia a jednej z najtragickejších havárií v histórii motošportu malo ešte len prísť.
Stalo sa to v roku 1955, keď Francúza Pierra Levegha (Mercedes) vymrštilo po zrážke medzi divákov, vozidlo vybuchlo a zachvátil ho požiar. Incident si vyžiadal vyše 80 životov vrátane Leveghovho, okolo 200 ľudí bolo zranených. Preteky sledovalo naživo viac ako 250.000 divákov - išlo sa v rýchlom tempe, padali rekordy a po 30 kolách mal Brit Mike Hawthorn (Jaguar) priemernú rýchlosť 190,46 km/h. Hawthorn išiel do boxov, pribrzdil a prešiel k pravej strane cieľovej rovinky. Skrížil však dráhu krajanovi Lancovi Macklinovi na pomalšom Austin-Healey. Ten musel strhnúť voz doľava, dostal šmyk a v rýchlosti 300 km/h doňho vrazil Levegh. Opustil smer jazdy a narazil do násypu, ktorý oddeľoval dráhu od priestoru pre divákov. Predná náprava a motor Mercedes sa v dôsledku nárazu odtrhli a leteli na tribúnu nachádzajúcu sa oproti cieľovej rovinke a boxom. Samotný automobil dopadol tiež medzi divákov a explodoval. Medzi ľuďmi nastal chaos. Okrem desiatok divákov, ktorých usmrtil výbuch a následný požiar, niekoľko ďalších ušliapal v panike dav. Preteky však pokračovali ďalej. Organizátori ich nezastavili preto, aby diváci vo vzniknutom zmätku neznemožnili príchod sanitiek.
Vedúci tímu Mercedes-Benz po dohode s materskou firmou na prejav smútku odvolal po záchrannej akcii z pretekov zvyšné dva vozy, ktoré v tom čase jazdili na prvom a druhom mieste. V pretekoch nakoniec zvíťazil Hawthorn.
Po tragédii sa sprísnili bezpečnostné pravidlá, jednou z najväčších zmien bolo pridanie bariér a ďalších ochranných prvkov medzi okruhom a divákmi. Dovtedy mohli fanúšikovia na mnohých miestach stáť hneď pri vozovke. Mercedes-Benz po nešťastí odstúpil zo všetkých nasledujúcich pretekov a na okruhy sa vrátil až v roku 1987. Švajčiarsko zakázalo usporadúvať akékoľvek preteky automobilov na svojom území, zákaz bol zrušený v júni 2007.
Šesťdesiate roky priniesli jednu z najväčších rivalít v automobilovom športe. Do hry sa rozhodol vstúpiť Ford s takmer nulovými skúsenosťami s motošportom. V tom čase dominovalo pretekom Ferrari a malo na konte štyri triumfy za sebou s piatimi jazdcami. V troch víťazných dvojiciach bol Belgičan Olivier Gendebien, dvakrát s Američanom Philom Hillom. Významnými pilotmi "vzpínajúceho sa koníka" boli vtedy aj Talian Lorenzo Bandini a Rakúšan Jochen Rindt - jediný posmrtný majster formuly 1 (1970). Ford si stanovila veľmi ambiciózny cieľ - zosadiť Maranello z trónu. Premiéru si odbil v roku 1964 a prvé dve edície ani nedokončil. V tretej však opanoval pódium v poradí Bruce McLaren-Chris Amon, Ken Miles-Denny Hulme a Ronnie Bucknum-Dick Hutcherson. Ich dominancia sa skončila až v roku 1970, keď zvíťazilo Porsche v zložení Hans Herrmann a Richard Attwood.
V tomto roku prišlo aj k veľkej bezpečnostnej zmene ohľadom štartu pretekov. Piloti pôvodne stáli oproti svojim autám a preteky začali krátkym šprintom k svojmu vozu, ktorý mal vypnutý motor. Kompetentní zaviedli štart z pevných pozícii v dôsledku incidentu z roku 1968. Belgičan Willy Mairesse nezavrel v zhone dvere svojho Fordu GT40 dôkladne a utrhli sa počas prvého kola. Pilot vypadol z auta, utrpel množstvo zranení a upadol do dvojtýždňovej kómy. V roku 1972 prišiel priebežný štart, ktorý vydržal až do súčasnosti.
Trať prešla za polstoročie mnohými zmenami, významnejšie prišli v roku 1974. Modifikácia priniesla uzavreté, technickejšie sekcie v závere okruhu, ktorý viedol po verejných komunikáciách. V tomto období prišlo aj k štartu niekoľkých celebrít - najpozoruhodnejšia je účasť amerického herca Paula Newmana, ktorý vyhral v roku 1979 s Porsche vo svojej kategórii IMSA GTX a skončil celkovo druhý. Voz zdieľal s krajanom Dickom Barbourom a Rolfom Stommelenom z Nemecka. Na podujatí štartoval v priebehu 70-tych a 80-tych rokov päťkrát Nick Mason, bubeník a zakladajúci člen hudobnej skupiny Pink Floyd. Zhruba v rovnakom období zaznamenali účasť aj Mark Thatcher, syn niekdajšej britskej premiérky Margaret, či Eddie Jordan, zakladateľ "efjednotkového" tímu Jordan. Preteky si vyskúšal v roku 2014 aj Francúz Fabien Barthez, bývalý futbalový brankár, majster sveta (1998), Európy (2000) a víťaz Ligy majstrov s tímom Olympique Marseille (1992/93). Šesticu dopĺňa americký herec Patrick Dempsey (2009, 2013-14).
Na konci 80-tych rokov oživil preteky svojím príchodom Peugeot, ktorý sa zapojil s cieľom prekonať historický rýchlostný rekord. V roku 1988 to dokázal s vozom WM P87, s ktorým dosiahol rýchlosť 407 km/h Roger Dorchy. Podarilo sa mu to na päťkilometrovej rovinke Mulsanne Straight, na ktorú pribudli počas prestavby v 90-tych rokoch šikany. V tom čase prišiel na scénu najúspešnejší a najkonzistentnejší jazdec v histórii dvadsaťštyrihodinovky.
Dán Tom Kristensen vyhral preteky hneď na prvý pokus, v roku 1997 triumfoval na Porsche spolu s talianskym veteránom Michelem Alboretom a Švédom Stefanom Johanssonom. V priebehu nasledujúcich ôsmich rokov vyhral šesťkrát (5x s Audi, 1x s Bentley). Ďalší triumf pridal v roku 2008 a záverečný deviaty v roku 2013 ako 45-ročný. Bol tak súčasťou dominancie nemeckých motorárov - v rokoch 2006 až 2017 im ušiel len jeden triumf (Peugeot - 2009). Zvyšných jedenásť si rozdelili Audi (2006-2008, 2010-2014) a Porsche (2015-2017).
Predošlých päť pretekov vyhrala Toyota ako jediný továrenský tím v najvyššej kategórii LMP1/Hypercar. V priebehu predchádzajúcich šiestich ročníkov štartoval štyrikrát aj slovenský tím ARC Bratislava v druhej najvyššej kategórii LMP2. Najlepší výsledok dosiahol v roku 2021, keď obsadil vo svojej kategórii 15. miesto a 24. pozíciu celkovo. Trojicu pretekárov tvorili majiteľ tímu Miro Konôpka spolu so synom Matejom a britským pilotom Oliverom Webbom. Tohtoročné preteky sú 91. v poradí a odštartujú v sobotu 10. júna o 16.00 SELČ.
Preteky organizuje Západný automobilový klub (ACO) a konajú sa na okruhu Circuit de la Sarthe. Ten pozostáva z časti z uzavretých verejných komunikácií a momentálne je dlhý 13,626 kilometra. Podujatie tvorí spolu s Veľkou cenou Monaka a Indy 500 tzv. Triple Crown, ktorej jediným držiteľom je doposiaľ Brit Graham Hill. Ten vyhral vytrvalostné preteky v roku 1972 spolu s Francúzom Henrim Pescarolom na Matre-Simca. "Dvadsaťštyrihodinovka" bola v rokoch 1952 až 1992 súčasťou majstrovstiev sveta športových áut. Od roku 2012 sa koná ako súčasť seriálu vytrvalostných pretekov WEC. Úradujúcimi víťazmi sú Švajčiar Sebastien Buemi, Brendon Hartley z Nového Zélandu a Japonec Rjó Hirakawa - trojica zvíťazila na Toyote.
Korene prvej edície siahajú ešte do roku 1903. Po tragických pretekoch z Paríža do Madridu, ktoré polícia zastavila v Bordeaux, prišiel nápad s usporiadaním uzavretého podujatia. Spomedzi sedemnástich návrhov dostal prednosť práve ten v Le Mans. Do roku 1906 síce kompetentní nestihli vybudovať okruh, no uzavreli vyše 100 kilometrov komunikácií. Pod hlavičkou Veľkej ceny Francúzska vtedy triumfoval uhorský jazdec Ferenc Szisz na Renaulte. Dvanásť kôl na 103,18 kilometrov dlhej trase v kolíske motošportu zvládol za 12:14:07,4 hodiny. Podujatie si vyžiadalo len jedno vážne zranenie a vyslalo signál o bezpečnosti uzavretých pretekov. Ďalšie tri edície sa uskutočnili v rokoch 1911-1913 a po vojne sa preteky obnovili v roku 1919.
Nápad usporiadať 24-hodinové vytrvalostné preteky prišiel v spolupráci Georgesa Duranda, generálneho sekretára ACO a Charlesa Farouxa, šéfredaktora La Vie Automobile. Jeho čitatelia žiadali súťaž medzi všetkými automobilkami a Durand navrhol vytrvalostné preteky, ktoré preveria spoľahlivosť. Zúčastnilo sa na nich 33 automobilov a preteky nedokončili len tri.
K prvému narušeniu kontinuity podujatia prišlo v roku 1936, keď vypukli v krajine deň pred štartom občianske nepokoje proti novozvolenej ľavicovej vláde Leona Bluma. "Dvadsaťštyrihodinovka" sa následne nekonala v roku 1940 v dôsledku druhej svetovej vojny a k obnoveniu prišlo až v roku 1949. Vtedy prejavili automobilky i verejnosť väčší záujem, čo viedlo k vybudovaniu lepšieho zázemia v dejisku. Zaujímavosťou je, že okolie okruhu nebolo od konca vojny ešte úplne odmínované. Edíciu v roku 1949 vyhrali Američan Luigi Chinetti s Petrom Mitchellom-Thomsonom, Lordom Selsdonu, na Ferrari. V tomto ročníku štartovalo na pretekoch prvýkrát auto s motorom vzadu. Konkrétne to bol súkromný voz Renault 4CV, ktorého dvojvalec so zdvihovým objemom 745cc skonštruovali v Československu. Preteky mali v tom čase šesť obetí na životoch počas svojej krátkej histórie a k najfatálnejšej udalosti podujatia a jednej z najtragickejších havárií v histórii motošportu malo ešte len prísť.
Stalo sa to v roku 1955, keď Francúza Pierra Levegha (Mercedes) vymrštilo po zrážke medzi divákov, vozidlo vybuchlo a zachvátil ho požiar. Incident si vyžiadal vyše 80 životov vrátane Leveghovho, okolo 200 ľudí bolo zranených. Preteky sledovalo naživo viac ako 250.000 divákov - išlo sa v rýchlom tempe, padali rekordy a po 30 kolách mal Brit Mike Hawthorn (Jaguar) priemernú rýchlosť 190,46 km/h. Hawthorn išiel do boxov, pribrzdil a prešiel k pravej strane cieľovej rovinky. Skrížil však dráhu krajanovi Lancovi Macklinovi na pomalšom Austin-Healey. Ten musel strhnúť voz doľava, dostal šmyk a v rýchlosti 300 km/h doňho vrazil Levegh. Opustil smer jazdy a narazil do násypu, ktorý oddeľoval dráhu od priestoru pre divákov. Predná náprava a motor Mercedes sa v dôsledku nárazu odtrhli a leteli na tribúnu nachádzajúcu sa oproti cieľovej rovinke a boxom. Samotný automobil dopadol tiež medzi divákov a explodoval. Medzi ľuďmi nastal chaos. Okrem desiatok divákov, ktorých usmrtil výbuch a následný požiar, niekoľko ďalších ušliapal v panike dav. Preteky však pokračovali ďalej. Organizátori ich nezastavili preto, aby diváci vo vzniknutom zmätku neznemožnili príchod sanitiek.
Vedúci tímu Mercedes-Benz po dohode s materskou firmou na prejav smútku odvolal po záchrannej akcii z pretekov zvyšné dva vozy, ktoré v tom čase jazdili na prvom a druhom mieste. V pretekoch nakoniec zvíťazil Hawthorn.
Po tragédii sa sprísnili bezpečnostné pravidlá, jednou z najväčších zmien bolo pridanie bariér a ďalších ochranných prvkov medzi okruhom a divákmi. Dovtedy mohli fanúšikovia na mnohých miestach stáť hneď pri vozovke. Mercedes-Benz po nešťastí odstúpil zo všetkých nasledujúcich pretekov a na okruhy sa vrátil až v roku 1987. Švajčiarsko zakázalo usporadúvať akékoľvek preteky automobilov na svojom území, zákaz bol zrušený v júni 2007.
Šesťdesiate roky priniesli jednu z najväčších rivalít v automobilovom športe. Do hry sa rozhodol vstúpiť Ford s takmer nulovými skúsenosťami s motošportom. V tom čase dominovalo pretekom Ferrari a malo na konte štyri triumfy za sebou s piatimi jazdcami. V troch víťazných dvojiciach bol Belgičan Olivier Gendebien, dvakrát s Američanom Philom Hillom. Významnými pilotmi "vzpínajúceho sa koníka" boli vtedy aj Talian Lorenzo Bandini a Rakúšan Jochen Rindt - jediný posmrtný majster formuly 1 (1970). Ford si stanovila veľmi ambiciózny cieľ - zosadiť Maranello z trónu. Premiéru si odbil v roku 1964 a prvé dve edície ani nedokončil. V tretej však opanoval pódium v poradí Bruce McLaren-Chris Amon, Ken Miles-Denny Hulme a Ronnie Bucknum-Dick Hutcherson. Ich dominancia sa skončila až v roku 1970, keď zvíťazilo Porsche v zložení Hans Herrmann a Richard Attwood.
V tomto roku prišlo aj k veľkej bezpečnostnej zmene ohľadom štartu pretekov. Piloti pôvodne stáli oproti svojim autám a preteky začali krátkym šprintom k svojmu vozu, ktorý mal vypnutý motor. Kompetentní zaviedli štart z pevných pozícii v dôsledku incidentu z roku 1968. Belgičan Willy Mairesse nezavrel v zhone dvere svojho Fordu GT40 dôkladne a utrhli sa počas prvého kola. Pilot vypadol z auta, utrpel množstvo zranení a upadol do dvojtýždňovej kómy. V roku 1972 prišiel priebežný štart, ktorý vydržal až do súčasnosti.
Trať prešla za polstoročie mnohými zmenami, významnejšie prišli v roku 1974. Modifikácia priniesla uzavreté, technickejšie sekcie v závere okruhu, ktorý viedol po verejných komunikáciách. V tomto období prišlo aj k štartu niekoľkých celebrít - najpozoruhodnejšia je účasť amerického herca Paula Newmana, ktorý vyhral v roku 1979 s Porsche vo svojej kategórii IMSA GTX a skončil celkovo druhý. Voz zdieľal s krajanom Dickom Barbourom a Rolfom Stommelenom z Nemecka. Na podujatí štartoval v priebehu 70-tych a 80-tych rokov päťkrát Nick Mason, bubeník a zakladajúci člen hudobnej skupiny Pink Floyd. Zhruba v rovnakom období zaznamenali účasť aj Mark Thatcher, syn niekdajšej britskej premiérky Margaret, či Eddie Jordan, zakladateľ "efjednotkového" tímu Jordan. Preteky si vyskúšal v roku 2014 aj Francúz Fabien Barthez, bývalý futbalový brankár, majster sveta (1998), Európy (2000) a víťaz Ligy majstrov s tímom Olympique Marseille (1992/93). Šesticu dopĺňa americký herec Patrick Dempsey (2009, 2013-14).
Na konci 80-tych rokov oživil preteky svojím príchodom Peugeot, ktorý sa zapojil s cieľom prekonať historický rýchlostný rekord. V roku 1988 to dokázal s vozom WM P87, s ktorým dosiahol rýchlosť 407 km/h Roger Dorchy. Podarilo sa mu to na päťkilometrovej rovinke Mulsanne Straight, na ktorú pribudli počas prestavby v 90-tych rokoch šikany. V tom čase prišiel na scénu najúspešnejší a najkonzistentnejší jazdec v histórii dvadsaťštyrihodinovky.
Dán Tom Kristensen vyhral preteky hneď na prvý pokus, v roku 1997 triumfoval na Porsche spolu s talianskym veteránom Michelem Alboretom a Švédom Stefanom Johanssonom. V priebehu nasledujúcich ôsmich rokov vyhral šesťkrát (5x s Audi, 1x s Bentley). Ďalší triumf pridal v roku 2008 a záverečný deviaty v roku 2013 ako 45-ročný. Bol tak súčasťou dominancie nemeckých motorárov - v rokoch 2006 až 2017 im ušiel len jeden triumf (Peugeot - 2009). Zvyšných jedenásť si rozdelili Audi (2006-2008, 2010-2014) a Porsche (2015-2017).
Predošlých päť pretekov vyhrala Toyota ako jediný továrenský tím v najvyššej kategórii LMP1/Hypercar. V priebehu predchádzajúcich šiestich ročníkov štartoval štyrikrát aj slovenský tím ARC Bratislava v druhej najvyššej kategórii LMP2. Najlepší výsledok dosiahol v roku 2021, keď obsadil vo svojej kategórii 15. miesto a 24. pozíciu celkovo. Trojicu pretekárov tvorili majiteľ tímu Miro Konôpka spolu so synom Matejom a britským pilotom Oliverom Webbom. Tohtoročné preteky sú 91. v poradí a odštartujú v sobotu 10. júna o 16.00 SELČ.
