Bratislava 29. júla (TASR) - Štefan Kopčík zanechal z pohľadu paralympijského športu na Slovensku významnú stopu. V paraalpskom lyžovaní vybojoval päť medailí pri štyroch účastiach na zimných paralympijských hrách a najvyššie méty dosiahol aj v parastrelectve. Čoskoro 75-ročný reprezentant Slovenska je stále aktívny a pripravený opäť zbierať úspechy.

Život Kopčíka sa v podstate po celý čas točil okolo športu, nič na tom nezmenila ani udalosť, ktorá ho zaradila medzi paralympionikov. „Od detstva som športoval a venoval sa rôznym športom. Potom ma zrazil autobus, prišiel teda zrazu iný svet. Ani som nepočítal s návratom do športu, tobôž lekári. Mysleli si, že to nezvládnem. Bez rodiny sa to nedá, manželka mi veľmi pomohla. Dosť dlho som sa dával do poriadku, ale začalo sa mi dariť aj ako paralympionikovi. Podarilo sa mi zohnať navádzača a ako 40-ročný som začal lyžovať,“ uviedol Kopčík pre TASR.

Najviac zarezonovali jeho úspechy práve v paraalpskom lyžovaní, zo štyroch účastí na zimných paralympijských hrách (1994 - 2006) má päť medailí. V Nagane 1998 striebro z obrovského slalomu a slalomu, bronz zo zjazdu a super-G. O štyri roky neskôr pridal ďalší bronz v slalome. Len v troch pretekoch na ZPH skončil počas tohto obdobia mimo najlepšej päťky. „Kvalifikoval som sa na hry do Lillehammeru, tam nás postihla z rôznych dôvodov aj smola. Potom prišlo šťastie, keď sa podarilo nájsť Renátu Karamanovú ako moju navádzačku. V Nagane nám ušlo zlato v zjazde a slalome tesne v samotnom závere. Mal som ďalší úraz, veľmi nepekne roztrhané stehno, ale podarilo sa mi vďaka cvičeniu pilatesu vrátiť. Hneď som sa dokázal kvalifikovať na hry v Salt Lake City a v roku 2002 získať bronz v slalome s titánovou tyčkou. Do Turína som musel ísť s náhradným navádzačom, keďže môj pôvodný si roztrhol väz na podujatí Svetového pohára v rámci prípravy na podujatie. Nemal toľko skúseností, podarilo sa mu zničiť navádzacie zariadenie. Bola to smola, videl som našťastie na pár metrov,“ zaspomínal Kopčík na 12-ročnú etapu na ZPH.

Počas tohto obdobia sa paralympijský šport postupne snažil o profesionalizáciu, na každom väčšom podujatí sa musel zoznamovať s odlišnými pravidlami a kategorizáciou. „Vnímal som to, znižoval sa napríklad počet kategórií. Postupne sa aj miešali kategórie, pridával sa koeficient. Je to rozdiel, keď niekto potrebuje palicu a vidí iba na pár metrov, ako keď niekto rozozná veci. Prišlo teda k zjednocovaniu aj medzi telesne postihnutými športovcami,“ zamyslel sa reprezentant Slovenska.

Výraznú športovú etapu nezanechal len na svahoch, ale paralelne s paraalpským lyžovaním sa presadzoval aj v parastrelectve. Na konte má viac ako desiatku medailí z majstrovstiev Európy alebo sveta. Adaptovať sa dokázal aj na zmeny v tomto športe. „Tomuto športu som sa venoval od roku 1995. Hneď na majstrovstvách Európy som získal bronz, čo bolo prekvapenie. Išiel som sa tam len učiť. V každej súťaži sa mi potom z podujatí podarilo doniesť zlato, dokonca v niektorých disciplínach som dosiahol na svetový rekord. Vďaka Jánovi Riapošovi som sa dokázal vrátiť späť po zmene pravidiel. Pištolový terč sa zmenil na puškový, aj navádzacie zariadenie. Zatiaľ sa mi nepodarilo dosiahnuť na medailu, ale mám v pláne ju získať. Mojim cieľom je vrátiť sa, v ľahu ešte zvládnem preteky. Chcel by som vydržať do roku 2028,“ vyhlásil Kopčík.

Okrem športovca je aktívnym funkcionárom, jeho snahou je priniesť nevidiacim športovcom čo najviac športových možností. Tento prípad sa týkal kolkov: „Bavilo ma sledovať, ako to hádžu. Všetky športy, ktoré som robil, tak som sa snažil, aby mali pravidlá aj pre nevidiacich. V roku 1995 sa nám podarilo v Casablance zaradiť tento šport do Medzinárodnej federácie športov pre nevidiacich (IBSA). Slovensku sa v tomto športe darí, hneď na prvých majstrovstvách Európy v roku 1997 v Košiciach sme získali zlato. Je to zatiaľ moje jediné športové zlato v kariére.“

Výpočet jeho športových a funkcionárskych úspechov docenili viaceré inštitúcie. Prednedávnom si od Slovenského paralympijského výboru prevzal Zlatý Agitos, čo je najvyššie vyznamenanie pre reprezentantov Slovenska. „Príjemne ma to prekvapilo, keďže väčšinou oceňujú športovcov, ktorí už skončili. Viac sa nedá od Slovenského paralympijského výboru dostať, preto je to krásne vyznamenanie. Asi to bolo k môjmu blížiacemu sa výročiu. Je to také zavŕšenie. Dúfam, že sa odvďačím a ešte sa dostanem na majstrovstvách sveta minimálne na stupne víťazov,“ dodal na záver Kopčík.