Attack on Prime Minister
News in English
Československý prezident Antonín Novotný vyhlásil 9. mája 1960 rozsiahlu amnestiu, ktorá sa prvý raz výrazným spôsobom dotýkala aj ľudí odsúdených za tzv. protištátne trestné činy.
Autor TASR
Bratislava 8. mája (TASR) – Pre 5601 politických väzňov z celkového počtu 8708 svitla v máji roku 1960 nádej na slobodu. Československý prezident Antonín Novotný vyhlásil 9. mája 1960 rozsiahlu amnestiu, ktorá sa prvý raz výrazným spôsobom dotýkala aj ľudí odsúdených za tzv. protištátne trestné činy.
"Inštitút amnestie nebol pre komunistický režim niečím neznámym a použil ho niekoľkokrát. Klement Gottwald vyhlásil jednu amnestiu, Antonín Zápotocký dve a Antonín Novotný dokonca štyri. Výnimočnosť amnestie z roku 1960 spočíva v tom, že dovtedy sa ani jedna amnestia výraznejšie netýkala politických väzňov, ktorých od roku 1948 väznil komunistický režim. Až táto ako prvá rozsiahlym spôsobom riešila aj trestné činy protištátnej povahy. Preto považujem výročie tejto amnestie za významné a je nepochopiteľné, že sa naň veľmi často zabúda. Veď v máji 1960 bolo na slobodu prepustených takmer 65 percent politických väzňov," povedal pre TASR historik Branislav Kinčok z Ústavu pamäti národa.
Brány väzníc sa potom otvorili od 10. do 12. mája 1960. V sobotu 9. mája uplynie 60 rokov od vyhlásenia amnestie.
Prvý "robotnícky prezident" Klement Gottwald vyhlásil amnestiu 10. júna 1948 po nástupe do funkcie. Tá sa však vzťahovala na menej závažné tresty. Zločiny podľa Zákona na ochranu republiky č. 50/1923 Zb. z nej boli vylúčené. Keď po Gottwaldovej smrti nastúpil Antonín Zápotocký, vyhlásil amnestiu 4. mája 1953. Tá sa na politických väzňov vzťahovala len výnimočne – ak boli prestarnutí, alebo nevyliečiteľne chorí. Ďalšia amnestia, ktorú udelil Zápotocký 9. mája 1955, pri 10. výročí oslobodenia Československa, zmierňovala napríklad doživotné tresty. Zmenu nepriniesla ani prvá amnestia prezidenta Antonína Novotného z 1. decembra 1957.
"Od roku 1956, teda od slávneho prejavu N. S. Chruščova na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, kde nový komunistický vodca odhalil pred úzkym straníckym vedením Stalinove zločiny, prebiehali v sovietskom bloku politické zmeny, ktoré viedli k istému uvoľňovaniu. Tie vplývali aj na situáciu v Československu, kde sa však proces uvoľňovania spomalil najmä kvôli udalostiam v Maďarsku a v Poľsku v roku 1956. Československí komunisti sa obávali že by sa aj u nás mohlo opakovať niečo podobné. Ale vzhľadom na politiku Chruščova muselo aj československé vedenie niečo urobiť s dedičstvom politických procesov," vysvetlil pre TASR Kinčok.
Podľa jeho slov sa o amnestii začalo uvažovať už koncom roka 1959 a určite to súviselo aj s prípravou novej Ústavy, ktorou sa menil názov štátu na Československá socialistická republika. "V novej ústave sa konštatovalo víťazstvo socializmu. Režim sa cítil stabilizovaný a rozhodol sa pristúpiť k určitému gestu. Komunisti chceli dať najavo, že sú silní a môžu si dovoliť prepustiť hoci aj dve tretiny väznených politických odporcov," doplnil Kinčok.
Mnohí politickí väzni takéto gesto nechceli prijať – napríklad slovenský lekár a disident Silvester Krčméry bol presvedčený, že by tým legitimizoval trest, ktorý považoval za nespravodlivý. Zložito sa posudzovala otázka tzv. prominentných väzňov – bývalých funkcionárov demokratických strán, ministrov, ekonómov, cirkevných predstaviteľov a hlavne odsúdených komunistických funkcionárov. Zachoval sa dokument v ktorom niekto – pravdepodobne sám prezident Novotný – robil červenou ceruzkou poznámky, na koho sa amnestia má vzťahovať a na koho nie. Najznámejším komunistom prepusteným v rámci tejto amnestie bol budúci prvý muž komunistickej strany a československý prezident Gustáv Husák.
Vo vyhlásenej amnestii sa tiež zachovala podmienka, podľa ktorej sa prepustení väzni nesmeli ďalších desať rokov dopustiť úmyselného trestného činu, inak by putovali znovu do väzenia.
"Z tohto dôvodu je na mieste otázka, či to vôbec bola amnestia. Pochybnosti vyvoláva najmä fakt, že odsúdené osoby boli z väzby prepustené s desaťročnou podmienkou. Bola to teda amnestia, alebo len podmienečné prepustenie? Prikláňam sa skôr k druhej možnosti. A už vôbec to nebolo priznanie, že by sa režim v predchádzajúcom období dopustil na osobách odsúdených v politických procesoch nespravodlivosti," vysvetlil Branislav Kinčok.
Celkovo sa amnestia týkala 212 845 osôb (išlo aj o drobné priestupky), z väzníc bolo prepustených 7092 ľudí, pričom 5601 bolo politických väzňov – na Slovensku 1315, z toho 730 bolo odsúdených za protištátnu činnosť. Podľa historika sa však ani po tomto akte nedá hovoriť o výraznejšom uvoľnení režimu či o "zlatých" 60. rokoch. Prepustení politickí väzni sa zaradili medzi občanov druhej kategórie – podmienečne prepustených zločincov, ktorí boli pod neustálym policajným dohľadom. "Politické procesy prebiehali aj po roku 1960, síce s menšou intenzitou, brutalitou a rozsahom, no zostali súčasťou komunistického režimu až do jeho pádu v roku 1989," doplnil Branislav Kinčok.
"Inštitút amnestie nebol pre komunistický režim niečím neznámym a použil ho niekoľkokrát. Klement Gottwald vyhlásil jednu amnestiu, Antonín Zápotocký dve a Antonín Novotný dokonca štyri. Výnimočnosť amnestie z roku 1960 spočíva v tom, že dovtedy sa ani jedna amnestia výraznejšie netýkala politických väzňov, ktorých od roku 1948 väznil komunistický režim. Až táto ako prvá rozsiahlym spôsobom riešila aj trestné činy protištátnej povahy. Preto považujem výročie tejto amnestie za významné a je nepochopiteľné, že sa naň veľmi často zabúda. Veď v máji 1960 bolo na slobodu prepustených takmer 65 percent politických väzňov," povedal pre TASR historik Branislav Kinčok z Ústavu pamäti národa.
Brány väzníc sa potom otvorili od 10. do 12. mája 1960. V sobotu 9. mája uplynie 60 rokov od vyhlásenia amnestie.
Prvý "robotnícky prezident" Klement Gottwald vyhlásil amnestiu 10. júna 1948 po nástupe do funkcie. Tá sa však vzťahovala na menej závažné tresty. Zločiny podľa Zákona na ochranu republiky č. 50/1923 Zb. z nej boli vylúčené. Keď po Gottwaldovej smrti nastúpil Antonín Zápotocký, vyhlásil amnestiu 4. mája 1953. Tá sa na politických väzňov vzťahovala len výnimočne – ak boli prestarnutí, alebo nevyliečiteľne chorí. Ďalšia amnestia, ktorú udelil Zápotocký 9. mája 1955, pri 10. výročí oslobodenia Československa, zmierňovala napríklad doživotné tresty. Zmenu nepriniesla ani prvá amnestia prezidenta Antonína Novotného z 1. decembra 1957.
"Od roku 1956, teda od slávneho prejavu N. S. Chruščova na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, kde nový komunistický vodca odhalil pred úzkym straníckym vedením Stalinove zločiny, prebiehali v sovietskom bloku politické zmeny, ktoré viedli k istému uvoľňovaniu. Tie vplývali aj na situáciu v Československu, kde sa však proces uvoľňovania spomalil najmä kvôli udalostiam v Maďarsku a v Poľsku v roku 1956. Československí komunisti sa obávali že by sa aj u nás mohlo opakovať niečo podobné. Ale vzhľadom na politiku Chruščova muselo aj československé vedenie niečo urobiť s dedičstvom politických procesov," vysvetlil pre TASR Kinčok.
Podľa jeho slov sa o amnestii začalo uvažovať už koncom roka 1959 a určite to súviselo aj s prípravou novej Ústavy, ktorou sa menil názov štátu na Československá socialistická republika. "V novej ústave sa konštatovalo víťazstvo socializmu. Režim sa cítil stabilizovaný a rozhodol sa pristúpiť k určitému gestu. Komunisti chceli dať najavo, že sú silní a môžu si dovoliť prepustiť hoci aj dve tretiny väznených politických odporcov," doplnil Kinčok.
Mnohí politickí väzni takéto gesto nechceli prijať – napríklad slovenský lekár a disident Silvester Krčméry bol presvedčený, že by tým legitimizoval trest, ktorý považoval za nespravodlivý. Zložito sa posudzovala otázka tzv. prominentných väzňov – bývalých funkcionárov demokratických strán, ministrov, ekonómov, cirkevných predstaviteľov a hlavne odsúdených komunistických funkcionárov. Zachoval sa dokument v ktorom niekto – pravdepodobne sám prezident Novotný – robil červenou ceruzkou poznámky, na koho sa amnestia má vzťahovať a na koho nie. Najznámejším komunistom prepusteným v rámci tejto amnestie bol budúci prvý muž komunistickej strany a československý prezident Gustáv Husák.
Vo vyhlásenej amnestii sa tiež zachovala podmienka, podľa ktorej sa prepustení väzni nesmeli ďalších desať rokov dopustiť úmyselného trestného činu, inak by putovali znovu do väzenia.
"Z tohto dôvodu je na mieste otázka, či to vôbec bola amnestia. Pochybnosti vyvoláva najmä fakt, že odsúdené osoby boli z väzby prepustené s desaťročnou podmienkou. Bola to teda amnestia, alebo len podmienečné prepustenie? Prikláňam sa skôr k druhej možnosti. A už vôbec to nebolo priznanie, že by sa režim v predchádzajúcom období dopustil na osobách odsúdených v politických procesoch nespravodlivosti," vysvetlil Branislav Kinčok.
Celkovo sa amnestia týkala 212 845 osôb (išlo aj o drobné priestupky), z väzníc bolo prepustených 7092 ľudí, pričom 5601 bolo politických väzňov – na Slovensku 1315, z toho 730 bolo odsúdených za protištátnu činnosť. Podľa historika sa však ani po tomto akte nedá hovoriť o výraznejšom uvoľnení režimu či o "zlatých" 60. rokoch. Prepustení politickí väzni sa zaradili medzi občanov druhej kategórie – podmienečne prepustených zločincov, ktorí boli pod neustálym policajným dohľadom. "Politické procesy prebiehali aj po roku 1960, síce s menšou intenzitou, brutalitou a rozsahom, no zostali súčasťou komunistického režimu až do jeho pádu v roku 1989," doplnil Branislav Kinčok.
