Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Napísal scenáre k filmom ako Tisícročná včela, Pacho, hybský zbojník či Jánošík.
Autor TASR
,aktualizované Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Bratislava 8. novembra (TASR) - Vo veku 86 rokov zomrel v nedeľu spisovateľ, scenárista a dramaturg Peter Jaroš. Do povedomia slovenskej kultúry vošiel kultovým románom Tisícročná včela, nemenej sa rovnako preslávil aj scenárom k filmu Pacho, hybský zbojník. TASR o tom informovala jeho manželka Mária Zuzana Jarošová.
Jaroš sa narodil v Hybe. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v rokoch 1958 až 1962 študoval odbor slovenčina a ruština. Po ukončení vysokej školy a absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život. Odtiaľ prešiel do literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1972 až 1990 pracoval ako scenárista a ústredný dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe na bratislavskej Kolibe.
Po Nežnej revolúcii pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. V rokoch 1992 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady za Stranu demokratickej ľavice. V tomto období sa stal spoluautorom preambuly Ústavy SR.
Po odchode z parlamentu bol umeleckým riaditeľom v nezávislej produkčnej filmovej spoločnosti Trigon Production a pracoval v Národnom literárnom centre a v Národnom osvetovom centre.
Peter Jaroš debutoval v roku 1963 novelou Popoludnie na terase. Je autorom troch desiatok kníh, šiestich rozhlasových hier a ôsmich filmových scenárov. Jeho romány, novely a poviedky vyšli knižne vo viacerých jazykoch.
Napísal jeden z najlepších slovenských románov 20. storočia, národný epos Tisícročná včela. V roku 1983 napísal spoločne s Jurajom Jakubiskom scenár k rovnomennému filmu Tisícročná včela, pričom Jakubisko sa chopil aj réžie. Snímka sa stala divácky najúspešnejším slovenským filmom desaťročia. Film získal cenu Zlatý fénix na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach a bol kandidátom na filmového Oscara.
Voľným pokračovaním Tisícročnej včely bol román Nemé ucho, hluché oko. Podľa vlastnej predlohy napísal tiež scenár k filmu Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník, ktorý sa takisto stretol s mimoriadnym diváckym úspechom a stal sa najúspešnejšou komédiou v dejinách slovenskej kinematografie.
Spisovateľ Peter Jaroš, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov, získal za svoju tvorbu viaceré ocenenia - v roku 2000 sa stal nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2010 to bola Cena ministra kultúry SR. Cenu spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo si prevzal v roku 2014, v roku 2019 najstaršie národné ocenenie Mimoriadnu cenu Igric a v roku 2020 získal Cenu Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo.
Jaroš sa narodil v Hybe. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v rokoch 1958 až 1962 študoval odbor slovenčina a ruština. Po ukončení vysokej školy a absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život. Odtiaľ prešiel do literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1972 až 1990 pracoval ako scenárista a ústredný dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe na bratislavskej Kolibe.
Po Nežnej revolúcii pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. V rokoch 1992 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady za Stranu demokratickej ľavice. V tomto období sa stal spoluautorom preambuly Ústavy SR.
Po odchode z parlamentu bol umeleckým riaditeľom v nezávislej produkčnej filmovej spoločnosti Trigon Production a pracoval v Národnom literárnom centre a v Národnom osvetovom centre.
Peter Jaroš debutoval v roku 1963 novelou Popoludnie na terase. Je autorom troch desiatok kníh, šiestich rozhlasových hier a ôsmich filmových scenárov. Jeho romány, novely a poviedky vyšli knižne vo viacerých jazykoch.
Napísal jeden z najlepších slovenských románov 20. storočia, národný epos Tisícročná včela. V roku 1983 napísal spoločne s Jurajom Jakubiskom scenár k rovnomennému filmu Tisícročná včela, pričom Jakubisko sa chopil aj réžie. Snímka sa stala divácky najúspešnejším slovenským filmom desaťročia. Film získal cenu Zlatý fénix na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach a bol kandidátom na filmového Oscara.
Voľným pokračovaním Tisícročnej včely bol román Nemé ucho, hluché oko. Podľa vlastnej predlohy napísal tiež scenár k filmu Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník, ktorý sa takisto stretol s mimoriadnym diváckym úspechom a stal sa najúspešnejšou komédiou v dejinách slovenskej kinematografie.
Spisovateľ Peter Jaroš, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov, získal za svoju tvorbu viaceré ocenenia - v roku 2000 sa stal nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2010 to bola Cena ministra kultúry SR. Cenu spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo si prevzal v roku 2014, v roku 2019 najstaršie národné ocenenie Mimoriadnu cenu Igric a v roku 2020 získal Cenu Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo.
TASR v tejto súvislosti prináša profil spisovateľa, ktorého meno neodmysliteľne patrí nielen k slovenskej literatúre, ale aj k filmu. Napísal tri desiatky kníh, šesť rozhlasových hier a osem filmových scenárov. V januári 2025 pri príležitosti svojich 85. narodenín pre TASR poznamenal, že poznal rôzne literárne smery, a preto aj často experimentoval, ale napokon zistil, že najťažšie sa píše najjednoduchšie.
Peter Jaroš sa narodil 22. januára 1940 v liptovskej obci Hybe do rodiny murára. Základnú školu vychodil v rodnej obci, stredoškolské vzdelanie nadobudol v Liptovskom Hrádku. Odbor slovenčina a ruština vyštudoval v rokoch 1958 - 1962 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
„V Hybiach je tradícia, že z tadiaľ bolo viacero umelcov - napríklad Julo Lenko ako básnik, Dobroslav Chrobák ako výborný prozaik. Boli to moji, povedal by som, predchodcovia, ktorých som sa istým spôsobom držal. Tak som sa dostal k písaniu, ktoré sa potom stalo mojou profesiou,“ uviedol Jaroš pre TASR v januári 2025.
Po ukončení vysokej školy a absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život (1964 - 1965). Odtiaľ prešiel do literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1972 - 1990 pracoval ako scenárista a ústredný dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe na bratislavskej Kolibe. Po Nežnej revolúcii pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní.
Od júna 1992 do septembra 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (po zmene názvu 1. októbra 1992 Národnej rady SR) za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). V tomto období sa stal spoluautorom preambuly Ústavy SR. Po odchode z parlamentu pôsobil ako umelecký riaditeľ v nezávislej produkčnej filmovej spoločnosti Trigon Production a pracoval v Národnom literárnom centre a v Národnom osvetovom centre.
Knižne debutoval v roku 1963 novelou Popoludnie na terase. Medzi jeho dielami sa vyníma hlavne román Tisícročná včela (1979), ktorý mapuje ságu rodu Pichandovcov podobnú životu či práci včiel v úli. Ide o epickú metaforu slovenského života, tisícročného trvania slovenského národa v často nie žičlivom historickom priestore.
„Tisícročná včela je, povedal by som, obraz Slovákov, lebo tisíc rokov sme istým spôsobom boli zaznávaní a Tisícročná včela je to preto, lebo včely spolupracujú v úli. To znamená, že istým spôsobom tam bola snaha udržať sa pri živote, byť kultúrnym a napriek všetkému zachovať si jazyk i kultúru, čo sa nám Slovákom nakoniec podarilo,“ priblížil v januári 2025 Jaroš, ktorý nad románom pracoval takmer desať rokov.
V roku 1983 napísal spoločne s Jurajom Jakubiskom aj scenár k rovnomennému filmu Tisícročná včela, pričom Jakubisko sa chopil aj réžie. Film získal cenu Zlatý fénix na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach a bol tiež kandidátom na filmového Oscara.
Voľným románovým pokračovaním Tisícročnej včely bola próza s názvom Nemé ucho, hluché oko (1984). Jarošove romány, novely a poviedky vyšli knižne vo viacerých jazykoch, len Tisícročnú včelu preložili do desiatich svetových jazykov.
Podľa vlastnej predlohy napísal aj scenár k filmu Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník (1975), ktorý sa tiež stretol s mimoriadnym diváckym úspechom a stal sa najúspešnejšou komédiou v dejinách slovenskej kinematografie.
Jaroš, ktorý bol čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, získal za svoju tvorbu viaceré ocenenia. V roku 2000 sa stal nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2010 dostal Cenu ministra kultúry SR a v roku 2019 Mimoriadnu cenu Igric. O rok neskôr si prevzal aj Cenu Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo.
Jeho manželkou bola Zuzana Jarošová, publicistka, scenáristka, vydavateľka a generálna komisárka Bienále ilustrácií Bratislava, ktorá mu bola veľkou oporou potom, ako skončil na invalidnom vozíku.
Peter Jaroš sa narodil 22. januára 1940 v liptovskej obci Hybe do rodiny murára. Základnú školu vychodil v rodnej obci, stredoškolské vzdelanie nadobudol v Liptovskom Hrádku. Odbor slovenčina a ruština vyštudoval v rokoch 1958 - 1962 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
„V Hybiach je tradícia, že z tadiaľ bolo viacero umelcov - napríklad Julo Lenko ako básnik, Dobroslav Chrobák ako výborný prozaik. Boli to moji, povedal by som, predchodcovia, ktorých som sa istým spôsobom držal. Tak som sa dostal k písaniu, ktoré sa potom stalo mojou profesiou,“ uviedol Jaroš pre TASR v januári 2025.
Po ukončení vysokej školy a absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život (1964 - 1965). Odtiaľ prešiel do literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1972 - 1990 pracoval ako scenárista a ústredný dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe na bratislavskej Kolibe. Po Nežnej revolúcii pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní.
Od júna 1992 do septembra 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady (po zmene názvu 1. októbra 1992 Národnej rady SR) za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). V tomto období sa stal spoluautorom preambuly Ústavy SR. Po odchode z parlamentu pôsobil ako umelecký riaditeľ v nezávislej produkčnej filmovej spoločnosti Trigon Production a pracoval v Národnom literárnom centre a v Národnom osvetovom centre.
Knižne debutoval v roku 1963 novelou Popoludnie na terase. Medzi jeho dielami sa vyníma hlavne román Tisícročná včela (1979), ktorý mapuje ságu rodu Pichandovcov podobnú životu či práci včiel v úli. Ide o epickú metaforu slovenského života, tisícročného trvania slovenského národa v často nie žičlivom historickom priestore.
„Tisícročná včela je, povedal by som, obraz Slovákov, lebo tisíc rokov sme istým spôsobom boli zaznávaní a Tisícročná včela je to preto, lebo včely spolupracujú v úli. To znamená, že istým spôsobom tam bola snaha udržať sa pri živote, byť kultúrnym a napriek všetkému zachovať si jazyk i kultúru, čo sa nám Slovákom nakoniec podarilo,“ priblížil v januári 2025 Jaroš, ktorý nad románom pracoval takmer desať rokov.
V roku 1983 napísal spoločne s Jurajom Jakubiskom aj scenár k rovnomennému filmu Tisícročná včela, pričom Jakubisko sa chopil aj réžie. Film získal cenu Zlatý fénix na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach a bol tiež kandidátom na filmového Oscara.
Voľným románovým pokračovaním Tisícročnej včely bola próza s názvom Nemé ucho, hluché oko (1984). Jarošove romány, novely a poviedky vyšli knižne vo viacerých jazykoch, len Tisícročnú včelu preložili do desiatich svetových jazykov.
Podľa vlastnej predlohy napísal aj scenár k filmu Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník (1975), ktorý sa tiež stretol s mimoriadnym diváckym úspechom a stal sa najúspešnejšou komédiou v dejinách slovenskej kinematografie.
Jaroš, ktorý bol čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, získal za svoju tvorbu viaceré ocenenia. V roku 2000 sa stal nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2010 dostal Cenu ministra kultúry SR a v roku 2019 Mimoriadnu cenu Igric. O rok neskôr si prevzal aj Cenu Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo.
Jeho manželkou bola Zuzana Jarošová, publicistka, scenáristka, vydavateľka a generálna komisárka Bienále ilustrácií Bratislava, ktorá mu bola veľkou oporou potom, ako skončil na invalidnom vozíku.
