< sekcia UNESCO a veda

Kon Tiki neplávala nadarmo, DNA čiastočne potvrdila Heyerdahlovu ideu

Kombo snímka, Kont - Tiki a sochy na Veľkonočnom ostrove. Foto: Natalia Solar a internet

Bájna 6800 km dlhá plavba na plti mala dokázať možnosť osídlenia Polynézie juhoamerickými indiánmi. DNA obyvateľov Veľkonočného ostrova dokazuje, že sa pred 20 generáciami s Juhoameričanmi stretli.

Bratislava 6. decembra (Teraz.sk) – Veľkonočný ostrov, známy aj tajomnými gigantickými sochami, je de facto najizolovanejší trvale obývaný kus súše. Najbližšie k nemu je legendárny ostrov Pitcairn, na ktorom sa v roku 1790 vylodili vzbúrenci z lode Bounty, aj ten je však vzdialený 2000 kilometrov.

Dosiaľ sa predpokladalo, že polynézski obyvatelia Veľkonočného ostrova žili po prvotnom osídlení až do príchodu Európanov prakticky osamotení. Azda okrem občasného obchodu s ostrovmi západným smerom.

Genetické analýzy však doložili kontakty Polynézanov z Veľkonočného ostrova s pôvodnými obyvateľmi Južnej Ameriky pred 19 až 23 generáciami. O stáročia skôr, ako prišli Európania.

Konštatovali to odborníci z dvoch medzinárodných tímov, ktoré viedli Anna-Sapfo Malaspinasová a Eske Willerslev z Natural History of Denmark v Kodani (Dánsko).

Prvý tím, 12-členný, tvorili popri dánskych vedci z USA a Nórska. Na čele autorov bol kolega dvojice vedúcich J. Victor Moreno-Mayar. Druhý tím, 40-členný, sčasti sa prekrývajúci s prvým, zahŕňal okrem členov zo spomenutých krajín ešte vedcov z Veľkej Británie, Kanady, Nemecka, Brazílie a Švajčiarska. Obidva články vyšli v časopise Current Biology.

Výskumy vedcov tak čiastočne potvrdili hypotézu Thora Heyerdahla, podľa ktorej v dávnej minulosti existovali kontakty medzi Polynéziou a Južnou Amerikou. Výskumy však naznačujú, že iniciatíva išla z opačnej strany – nie od Juhoameričanov, ale polynézskych moreplavcov.


Pupok a oči

Veľkonočný ostrov objavila výprava holandského admirála Jakoba Roggeveena. Bolo to cez sviatky jari v roku 1722, čo ostrovu dalo meno. Nie je však vylúčené, že na ostrov už skôr narazili cestou z Južnej Ameriky na Filipíny španielski moreplavci. A možno aj iní.

Rad moai na ahu Akivi
Foto: Terry L. Hunt


Ostrov vyniká vyše 900 obrovskými kamennými sochami moai, premiestnenými z miesta ich vytesania na veľké vzdialenosti. Najhmotnejšie majú až 82 ton.Veľká časť z nich pôvodne stála na ceremoniálnych a pohrebných plošinách ahu pozdĺž pobrežia. Údajne obrátená do vnútrozemia. Začiatkom 19. storočia však už boli všetky pováľané.

Záhadné je tiež zvláštne písmo ostrovanov, rongo rongo, jediné známe polynézske. Ostrovu preto venovali pozornosť mnohí známi viac či menej renomovaní cestovatelia, výskumníci a autori. Od Thora Heyerdahla po Ericha von Däniken. Domáci ho volajú Rapa Nui (Veľký Rapa, na rozdiel od Rapa Iti, Malého Rapa, ostrova, ktorý sa nachádza južne od Tahiti). No používajú preň aj viaceré ďalšie zvučné názvy, nech už to má hocakú príčinu. Napríklad Te Pito o Te Henua, Pupok sveta, a Mata Ki Te Rangi, Oči, ktoré hľadia do neba.

Nie až taká izolovanosť

Ostrov je de facto najizolovanejší trvale obývaný kus súše. Dosiaľ sa predpokladalo, že jeho polynézski obyvatelia žili po prvotnom osídlení prakticky osamotení. Azda okrem občasného obchodu s ostrovmi západným smerom. Až do príchodu Európanov.

Nové genetické analýzy ukázali, že už stáročia predtým mali intenzívny kontakt s juhoamerickými domorodcami. Ide o prvý genetický dôkaz vyše 4000-kilometrového transpacifického cestovania medzi Polynéziou a Novým svetom. (Skoršie genetické údaje o výskyte polynézskych plemien sliepok v Čile, sa ukázali ako nejednoznačné.)

Len hlava kamennej sochy moai neraz meria metre
Foto: Natalia Solar


Odvážni dávni prieskumníci

„Tieto zistenia pripomínajú, že už skoré ľudské populácie rozsiahle skúmali svoju domovskú planétu. Učebnicové verzie kolonizačných udalostí, napríklad priebeh zaľudnenia Nového sveta, bude treba naozaj dôkladne prehodnotiť, s plným zohľadnením genetických údajov,“ povedala Anna-Sapfo Malaspinasová.

S Eskeom Willerslevom a početnejším tímom skúmali dve ľudské lebky, ktoré sa našli v brazílskom federálnom štáte Minas Gerais. Patrili domorodcom z etnika Botocudos. Vedci urobili morfologické, izotopové, datovacie a genetické merania oboch lebiek. Predmetní jedinci určite zomreli pred začiatkom 19. storočia. Ukázalo sa, že geneticky to boli čistí Polynézania. V ich DNA sa nepodarilo rozpoznať nijakú juhoamerickú zložku.

Maľba zachytáva náčelníka Botocudov z juhovýchodnej Brazílie s manželkou a deťmi
Foto: Public Domain


Ich prítomnosť v juhovýchodnej Brazílii, neďaleko pobrežia Atlantiku, poukazuje na plavbu cez Tichý oceán pri expanzii Polynézanov, alebo na dopravu európskymi kolonizátormi.


Späť k Veľkonočnému ostrovu

Archeologické vykopávky naznačujú, že Veľkonočný ostrov pôvodne osídlilo 30 až 100 Polynézanov, mužov, žien i detí. Bolo to okolo roku 1200. Predpokladá sa, že na ostrov priplávali od západu v dvoch či viacerých dvojtrupých kanoe. Dovŕšilo to „trojuholník“ polynézskej expanzie v Tichomorí. Ďalšími vrcholmi boli Havaj a Nový Zéland.

Dosiahnutie aj najbližších ostrovov trvalo z Veľkonočného ostrova týždne. Pitcairn leží vyše 2000 kilometrov západne, prvý zaľudnenejší, Mangareva, vyše 2600 kilometrov západne. Nuž a najbližšie kontinentálne územie (stredné Čile) vyše 3500 kilometrov východne.

Na druhej strane tu už boli isté dôkazy. Najmä v podobe predeurópskej prítomnosti plodín z Nového sveta v Polynézii. Napríklad andských sladkých zemiakov čiže batátov.

Prekvapivá DNA Rapanuičanov

Vedci teraz analyzovali celé genómy – genetický základ v jadre bunky – 27 domorodých obyvateľov Veľkonočného ostrova. Potvrdili významný kontakt ostrovanov s domorodými obyvateľmi Nového sveta pred 19 až 23 generáciami. Teda v rokoch 1300 až 1500.

Rapanuičania sa začali miešať s Európanmi až oveľa neskôr, okolo roku 1850. To isté platí o Juhoameričanoch v známej histórii. Časť ostrovanov uniesli v rokoch 1862-1863 na nútené práce peruánski otrokári. Čoskoro boli repatriovaní, avšak na ostrov sa s navrátilcami dostali ďalšie smrtonosné infekcie (iné tam už skôr zavliekli európski námorníci). Polynézania voči nim nemali imunitu, takže tieto choroby ešte viac spustošili populáciu ostrova.

Tak či onak, genetický základ Rapanuičanov je dnes zo 76 percent polynézsky, zo 16 percent európsky a z 8 percent odráža prímes domorodých Američanov.

Moai na mieste vzniku, v lome vnútri krátera sopky Rano Raraku.
Foto: Terry L. Hunt


Dve možnosti

Tak ako pri lebkách Botocudos, sú dve možnosti. Buď domorodí Američania priplávali na Veľkonočný ostrov, alebo Polynézania doplávali do Nového sveta a späť. Podľa názoru Anny-Sapfo Malaspinasovej a Eskea Willersleva s kolegami je pravdepodobnejšia druhá.

Vychádza to aj zo simulácií takých plavieb, ktoré uskutočnili iní vedci. Tým vyšlo, že všetky zámerné plavby z Veľkonočného ostrova na východ dorazia do Nového sveta, najčastejšie do Južnej Ameriky. Plavba by trvala od dvoch týždňov po zhruba dva mesiace.

Plavba opačným smerom je však oveľa náročnejšia. Veľkonočný ostrov by juhoamertickí moreplavci ľahko minuli. Prinajmenšom by na ceste k nemu dlho blúdili. Je to naozaj malá škvrnka súše. Napokon aj Európanom zrejme práve preto trvalo tak dlho, kým ho našli.

Moai pôvodne stáli na plošinách ahu a mnohé mali aj klobúky z iného typu kameňa.
Foto: Natalia Solar


Čiastočná satisfakcia plavbe Kon-Tiki?

Problémy, sprevádzajúce takú plavbu, názorne dokladá aj – hoci v konečnom dôsledku úspešná – výprava Thora Heyerdahla a jeho štyroch nórskych a jedného švédskeho druha plus jedného papagája na balzovej plti Kon-Tiki z Peru na tuamotský ostrov Raroiu. Odohrala sa v roku 1947. Plť Kon-Tiki a veľa iného možno vidieť v špecializovanom múzeu na brehu poloostrova Bygdøy v západnej časti nórskej metropoly Oslo.

Cieľom plavby bolo doložiť kontakty predkolumbovských peruánskych kultúr s ostrovmi v Polynézii. Kon-Tiki je staršie meno inkského boha slnka Virakoču. Konkrétne, že práve domorodí Juhoameričania z Peru osídlili Tichomorie. To sa nepotvrdilo. Archeologické, genetické i lingvistické dôkazy ukazujú na pôvod Polynézanov v juhovýchodnej Ázii.

Thor Heyerdahl o plavbe napísal knižný bestseller Kon-Tiki a preslávil ho aj rovnomenný filmový dokument, odmenený Oscarom. V roku 2012 bol o nej nakrútený takisto rovnomenný celovečerný hraný film, nominovaný na Oscara za najlepšiu cudzojazyčnú snímku.