< sekcia UNESCO a veda

Pred 30.000 rokmi ľudstvo takmer vyhynulo, dobre sa držali len Krováci

KOMBO snímka Foto: Stephan C. Schuster, internet

Náš druh Homo sapiens ešte pred pár desaťtisícami rokov zdieľal evolučnú scénu s aspoň štyrmi ľudskými druhmi. Najpočetnejšími a najúspešnejšími ľuďmi boli dnes nenápadní lovci z buša - Krováci.

Bratislava 31. januára (Teraz.sk) - Šesť sedmín histórie nášho druhu predstavovali zďaleka najpočetnejšiu skupinu ľudstva juhoafrickí Krováci - Sanovia. Na základe genetiky sa zistilo, že táto dnes pomerne malá skupina lovcov-zberačov z polopúští a saván južnej a juhozápadnej Afriky tvorila po prevažnú časť vyše 150.000-ročnej histórie sapientov väčšinu ľudstva.

Iné africké a mimoafrické etniká ich početne prevýšili až v posledných 22.000 rokoch. Kritickým momentom bol Veľký pokles ľudskej populácie v období pred 120 000 - 30.000 rokmi, kedy sa ľudstvo postupne dostalo na pokraj vyhynutia. Jadrom ľudskej populácie sa tak stali juhoafrickí bušmeni, ktorých sa ľadová ruka klimatickej zmeny dotkla najmenej.

„Ľudia sa najviac zaujímajú zasa o ľudí,“ povedal slávny americký režisér Frank Capra (1897-1991). Z vlastnej skúsenosti, veď vytvoril sériu hollywoodských kasových trhákov v zlatej ére filmu, ešte pred nástupom televízie. A najširšia taká zvedavosť sa týka vzniku a osudov všetkých, ktorí tvorili a tvoria biologický druh, nazývajúci samého seba – azda nadnesene – človek rozumný, Homo sapiens. Teda ľudstva, ako ho dnes poznáme.

Krováci
Foto: Stephan C. Schuster


Nebývali sme sami

Dnes je to jednodruhové. Napriek anatomickým, fyziologickým a kultúrnym rozdielom sme všetci jeden druh. Nebývalo to tak vždy. Prvá časť nášho vedeckého mena, Homo, označuje rod, jednotku nad úrovňou druhu. Skladá sa z najmenej jedného, zväčša z viacerých druhov. Prví Homo sa vyvinuli pred vyše dvoma miliónmi rokov.

Na základe fosílnych kostí a najnovšie aj DNA vyťaženej z kostí bolo dosiaľ zadefinovaných 12 druhov rodu Homo. Z toho desať s menami v tvare Homo čosi, a dva s predbežnými podľa nálezísk (Denisovania z južnej Sibíri a Ľudia z Jelenej jaskyne z juhozápadnej Číny). Takmer po celé spomenuté dva milióny rokov žili vedľa seba viaceré druhy. Aj náš vlastný ešte pred zopár desaťtisícami rokov zdieľal evolučnú scénu s aspoň štyrmi inými ľudskými druhmi.

Meter vysokí hobiti, pravdepodobne príbuzní australopitekov, žili na ostrove Flores ešte pred 18 000 rokmi.
Foto: S.Plailly/E.Dainés


Von z Afriky i do jej vnútra

Niekoľké anatomické znaky Homo sapiens, sapientov, badať na iných príslušníkoch rodu Homo už pred vyše jedným miliónom rokov. No najstaršie fosílie, kde sú pokope, majú „iba“ asi 200.000 rokov. Našli sa pri rieke Omo v juhozápadnej Etiópii. Mladšie, asi 160.000-ročné, sú fosílie vymretého poddruhu Homo sapiens nazvaného idaltu (v reči miestnych domorodcov „prvorodený“). Pochádzajú od rieky Haváš v severovýchodnej Etiópii.

Podľa anatómie i genetiky sapienti z Etiópie migrovali do zvyšku sveta. Tamojší ľudia sú si dodnes príbuznejší s Mimoafričanmi, ako s inými Afričanmi. Migrácie sapientov „von z Afriky“ sa začali pred vyše 100.000 rokmi, hojnejšie pred 50.000 rokmi. (Sapienti z Afriky nemigrovali ako prví Homo; už pred vyše 1,8 milióna rokov to bol človek vzpriamený, Homo erectus.) Skoršie migračné vlny zaiste smerovali najprv inde do Afriky. Ako to dovolila, alebo ako si to vynútila premenlivosť klímy. Aj za vznikom rodu Homo pred vyše dvoma miliónmi rokov pravdepodobne bolo veľké ochladenie zhruba od doby pred 2,8 milióna rokov.

Požehnanie modernej genetiky

Úplné dekódovanie ľudskej DNA otvorilo éru porovnávacej genetickej antropológie a paleoantropológie. Dnes už možno určovať, ako sa ktoré skupiny ľudstva vyvíjali, ktorá sa odštiepila od ktorej, ako sa miešali, a kedy. Stále to sprevádzajú neurčitosti, ale obraz sa črtá čoraz jasnejšie. Podarilo sa dokonca porovnať DNA dnešných sapientov s DNA pravekých, až vyše 40.000-ročných, a s DNA iných druhov. Predovšetkým človeka neandertálskeho, Homo neanderthalensis, a Denisovanov. Dnešní sapienti v sebe stále nosia niekoľko percent DNA iných ľudí. Európania najmä neandertálcov, Ázijčania najmä Denisovanov.

Neandertálci - Bojnické múzeum.
Foto: TASR


Je suis l´humanité

Takto sa teraz zistilo, že dnes pomerne malá skupina lovcov-zberačov z polopúští a saván južnej a juhozápadnej Afriky tvorila po prevažnú časť vyše 150.000-ročnej histórie sapientov väčšinu ľudstva. Iné africké a mimoafrické etniká ich početne prevýšili až v posledných 22.000 rokoch. Ide o Khoisáncov čiže Sanov, v minulosti známych ako Krováci (Bušmeni). Na Slovensku sú zrejme najlepšie známi z hranej filmovej komédie Bohovia sa museli zblázniť! a jej voľného pokračovania. V súčasnosti žije okolo 100.000 Sanov, najmä v Namíbii, JAR a Botswane. To nie je veľa, voči sedemaštvrťmiliardovému ľudstvu.

DNA piatich Sanov z rôznych namíbijských kmeňov zanalyzovali šiesti vedci, ktorých viedol Stephan Schuster z Pennsylvania State University v University Park (USA) a Nanyang Technological University (Singapur). Porovnali ju so 420.000 variánt v DNA 1462 ľudí zo 48 rôznych etník celého sveta. Zistili, že prítok nových génov do genofondu Sanov bol počas posledných 150.000 rokov silne obmedzený. Sanovia sa líšia od Mimoafričanov i ostatných Afričanov. Po väčšinu ich histórie boli fyzicky izolovaní. A sanskí muži si nebrali manželky z iných etník. „Sanovia vždy samých seba vnímali ako najstarších ľudí na svete,“ povedal Stephan Schuster. „Naozaj fascinuje, odhaľovať populačnú históriu ľudstva,“ povedal jeho kolega Hie Lim Kim, prvý autor výsledného článku v časopise Nature Communications.

Dva genetické ostrovy

Pri dvoch z piatich Sanov s úplne dekódovanou DNA sa nenašli stopy zdedenia génov od iných etník. Išlo o najstarších ľudí z kmeňa Ju/´hoansi zo severnej Namíbie. Z tohto kmeňa bol aj N!xau, hlavný hrdina filmu Bohovia sa museli zblázniť! „Náš výskum potvrdil, že Sanovia a zvyšok moderného ľudstva mali posledného spoločného predka pred 150.000 rokmi. Nečakali sme ale, že sa toľko tisícročí nemiešali s nesanskými susedmi. Podľa tradície sa ženia a vydávajú v rámci Sanov. Ak sa ženy vydajú za Nesanov, opustia kmeň. Táto ich tradícia je naozaj dlhodobá,“ povedal člen tímu Webb Miller z Pennsylvania State University.

Krováci - Sanovia všeobecne a Ju/´hoansiovia konkrétne sú majstri prežívania v obťažných podmienkach
Foto: Stephan C. Schuster


Genetická a kultúrna stálosť Ju/´hoansiov skutočne vyniká na pozadí DNA neandertálcov a Denisovanov v DNA dnešných Mimoafričanov. Inde sa sapienti v posledných 150.000 rokoch miesili. Medzi sebou i s ostatnými ľudskými druhmi. „Pozorovali sme génový tok iných skupín Sanov, no kľúčovým zistením je, že ešte dnes možno v populácii Ju/´hoansiov – a zrejme to tak bude aj v iných sanských skupinách – nájsť jednotlivcov, ktorí nemajú nijaké gény, pochádzajúce z odlišných etnických spoločenstiev,“ zdôraznil Stephan Schuster.

Sanovia a ľudstvo

„Vďaka odhaleniu sanských osôb bez genetických prímesí sme mohli porovnať takzvanú efektívnu veľkosť populácie Sanov a ostatného ľudstva v priebehu vyše 100.000 rokov. Zistili sme, že početnosť dnešných hlavných etnických skupín v Afrike, Ázii a Európe sa zvýšila až po prekonaní veľkého poklesu, čo sa šťastným zvratom osudu podarilo pred približne 20.000 rokmi,“ povedal člen tímu Aakrosh Ratan z University of Virginia v Charlottesville (USA).

„V našom výskume sme ako prví doložili tento populačný pokles na základe úplného dekódovania genetických základov ľudí z rôznych etník. Príslušný pokles nezasiahol sanskú populáciu rovnako ťažko ako zvyšok ľudstva, keďže Sanovia žili v odlišných biotopoch a celkove v inom prostredí,“ pripomenul Web Miller.

Pokles početnosti nesanských populácií nastal pred 120.000 až 30.000 rokmi. Určite nie je náhoda, že do tohto rozpätia spadajú spomenuté migrácie sapientov z Afriky do zvyšku Starého sveta. „Výsledkom exodu z Afriky bol, samozrejme, sám osebe populačný pokles, no úbytok obyvateľstva na západe a v iných oblastiach Afriky mal podľa všetkého environmentálne príčiny,“ povedal Stephan Schuster.

Stephan Schuster s austrálskou kolegyňou v teréne spracovávajú vzorky DNA odobraté Sanom
Foto: Stephan Schuster


Dlhá ruka severného zaľadnenia

S kolegami preveril existujúce poznatky o dobovej klíme. Sústredili sa na zhoršenie životných podmienok v západnej Afrike a zvyšku strednej subsaharskej Afriky. „Na základe paleoklimatických údajov a počítačového modelu sme preukázali, že výsledkom zaľadnenia na severnej pologuli boli suchšie podmienky v západnej a strednej Afrike. V južnej Afrike pretrvali vlhkejšie,“ povedal člen tímu Alvaro Montenegro z Ohio State University v Columbuse (USA) a Universidade Estadual Paulista v São Paule (Brazília). Zdôraznil, že podobná situácia sa opakovala niekoľko posledných stotisíc rokov a ovplyvnila ekosystémy celosvetovo. (Asi 100.000 rokov trvá cyklus striedania dôb ľadových a medziľadových.)

„Pri predkoch Sanov v južnej Afrike bol pokles populácie oveľa menší. Z nášho výskumu vyplýva, že vlhkejšia klíma v sanskej časti južnej Afriky poskytovala priaznivejšie životné podmienky,“ povedal člen tímu George Perry z Pennsylvania State University. Jadro ľudstva sa tak zachovávalo tam. Názorne to ukazuje, aké povážlivé vlastne bolo prežívanie pravekých sapientov, našich predkov. Veľa nechýbalo a mohli zmiznúť z evolučnej scény tak ako ostatné druhy z rodu Homo. Nezabúdajme, sme sami, jediní z 12 známych ľudských druhov.

Studené memento

Klíma, zvlášť ochladenie, je vážny faktor aj v ére civilizácie vybavenej najmodernejšími technológiami. Výrazné ochladenie by odstavilo produkciu potravín, základ civilizácie, a značne skomplikovalo veľkoobjemovú ťažbu surovín pre energetiku a priemysel. Skutočný problém nie je aktuálne otepľovanie. Aspoň nie najvážnejší. Tým je je reálna možnosť, že rast teplôt vyvolá, pôsobením na oceánske prúdy, sklz do ľadovej doby. Môžu k tomu prispieť ľudské skleníkové emisie. Môže to byť výsledok súhry prírodných síl – pohybov a orientácie Zeme na obežnej dráhe okolo Slnka, premennosti samého Slnka, a najmä kolobehu kľúčových chemických prvkov, ako sú uhlík, dusík a zopár ďalších, v pozemskom prostredí.

Napokon žijeme na konci typickej zhruba 10.000-ročnej dĺžky medziľadovej doby. Na jej začiatku sa zrodila civilizácia. Vďaka zmierneniu a ustáleniu klímy voči ľadovej dobe. Čo nás čaká na jej konci? To závisi aj na našej dômyselnosti, nadhľadu a predvídavosti. Treba popri bezprostredných potrebách zohľadňovať dlhodobejšie reálne riziká. Spomenuté ochladenie by sprevádzal pokles slnečného osvitu, zmenili by sa vzdušné cirkulácie, zrážkové režimy a tým prietoky, čo by obmedzilo využiteľnosť alternatívnych energetických zdrojov. A ak by boli problémy s ťažbou fosílnych palív, čo by nám zostalo v rukách? Tu sa nemôžeme vyhnúť takpovediac environmentálnemu tabu: Zostala by nám štiepna jadrová energetika, aj na báze prepracovaného paliva z vyradených jadrových zbraní. Hoci len ako preklenovacie riešenie na ceste k jadrovej fúzii. Lenže u jadrovej fúzie stále nie je jasné, či je možná „v malom“.