FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Pozemský Mesiac je v rámci slnečnej sústavy držiteľom jedného nevšedného prvenstva – je to najväčší mesiac v pomere k svojej materskej planéte.
Autor TASR
vesmír/Bratislava 31. januára (TASR) – Zimná nočná obloha prináša množstvo pútavých objektov na pozorovanie. Okrem jasného Marsu na nej možno od 17. do 18. januára sledovať voľným okom aj „vesmírny žúr“ Mesiaca, Venuše a Saturnu, teda tzv. konjunkciu. TASR prináša textový výber najzaujímavejších informácií o Mesiaci.
Mesiac, Luna, jediný prirodzený trvalý satelit Zeme. Vznikol približne v rovnakom čase ako Zem a pozemskej nočnej oblohe preto kraľuje už viac než štyri miliardy rokov. Presný spôsob vzniku Mesiaca však vedci zatiaľ neodhalili. Najširšie prijímaná teória vzniku hovorí, že vznikol po tom, ako do čerstvo sformovanej Zeme narazila planéta Theia veľká približne ako Mars. Náraz do vesmíru okolo Zeme vyvrhol množstvo materiálu, ktorý postupne chladol a sformoval sa do Mesiaca. Na definitínvny dôkaz, ktorý túto teóriu potvrdí alebo vyvráti, si však odborná i široká verejnosť zatiaľ musí počkať.
Pozemský Mesiac je v rámci slnečnej sústavy držiteľom jedného nevšedného prvenstva – je to najväčší mesiac v pomere k svojej materskej planéte. Jeho priemer 3474 kilometrov predstavuje až 27 percent priemeru Zeme (12.756 kilometrov). Ani v porovnaní s ostatnými mesiacmi slnečnej sústavy na tom nie je zle – podľa amerického Národného ústavu pre letectvo a vesmír (NASA) mu patrí piata priečka z 293. Titul kráľa mesiacov slnečnej sústavy patrí Jupiterovmu mesiacu Ganymedes (priemer 5268,2 kilometra), striebornú priečku obsadil Titan, najväčší mesiac Saturnu (5149,46 kilometra), bronz získava Callisto (4816,8 kilometra) a „zemiaková“ medaila patrí Io (3636,2 kilometra) – oba obiehajú okolo Jupitera.
Priemerná vzdialenosť Mesiaca od Zeme je 384.400 kilometrov – približne 30 zemských priemerov. Obežná dráha Mesiaca okolo Zeme nie je dokonale kruhová, ale mierne elipsovitá. Spôsobuje to, že jeho veľkosť na oblohe sa mení a ovplyvňuje to napríklad zatmenia Slnka – ak je Mesiac bližšie k Zemi, môže nastať úplné zatmenie, ak je príliš ďaleko, nastane „iba“ prstencové zatmenie. Mesiac sa ale postupne od Zeme vzďaľuje, každý rok sa posunie približne o dva centimetre ďalej.
Lunárny deň (jedna rotácia okolo osi) trvá rovnako ako jeden lunárny rok (jeden obeh okolo Zeme) – 27 dní, čo znamená, že jeho rotácia je viazaná. Zo Zeme je vždy viditeľná iba jedna (privrátená) strana, hoci príležitostne možno vďaka oscilácii a librácii pozorovať až 18 percent odvrátenej strany Mesiaca. Zvyšných 82 percent zostávalo skrytých až do roku 1959, keď ju fotograficky nasnímala sovietska sonda Luna 3.
Povrch Mesiaca je pustý, tvoria ho kamene, horniny a jemný prach. Atmosféra mesiaca je veľmi riedka a jeho magnetické pole je veľmi slabé, preto sa na jeho povrchu nenachádza tekutá voda a je vydaný napospas vesmírnemu žiareniu, slnečnému vetru a posiaty krátermi. Najväčší, najstarší a najhlbší kráter je panva South Pole-Aithen. Vznikol tesne po vzniku Mesiaca pred približne 4,2 až 4,3 miliardami rokov, má priemer približne 2500 kilometrov, hĺbku od 6,2 do 8,2 kilometra a rozprestiera sa od lunárneho južného pólu na jednej strane po kráter Aitken na strane druhej. Okrej krátera tvorí obrovské pohorie viditeľné aj zo Zeme neoficiálne nazývané Leibnitzove vrchy.
Krátery a pohoria ale nie sú jediné vizuálne zaujímavé prvky na Mesiaci. Rozsiahle časti privrátenej strany pokrývajú „moria“ – sú to impaktné panvy (rovnako ako panva South Pole-Aithen), ktoré však pred 4,2 až 1,2 miliardami rokov zaliala magma. Tá sa podľa v súčasnosti dostupných informácií už na Mesiaci nevyskytuje, no v polovici júla 2024 bola na lunárnom povrchu objavená jaskyňa, ktorá zrejme vznikla prepadom časti stropu magmatického tunela. Vedci o existencii jaskýň na Mesiaci polemizovali už v minulosti, ocenili preto potvrdenie svojich teórií.
Mesiac je najbližším vesmírnym telesom k Zemi, preto v minulosti bol a naďalej zostáva cieľom intenzívneho vedeckého výskumu. Vedci ho skúmali nielen mnohými teleskopmi, sondami a prístrojmi, ale aj prostredníctvom astronautov. Je jediným ďalším vesmírnym telesom, ktoré navštívil človek. Ako prvý na jeho povrch 20. júla 1969 o 22.17 h SELČ v rámci americkej misie Apollo 11 vstúpil Američan Neil Armstrong nasledovaný Edwinom „Buzzom“ Aldrinom. Celkovo po povrchu Mesiaca kráčalo 12 ľudí, všetci Američania. Dosiaľ posledným bol 7. decembra 1972 Eugene Andrew Cernan, ktorého starí rodičia pochádzali z obce Vysoká nad Kysucou.
Vedecký záujem o Mesiac neochabuje ani v súčasnosti. Významným úspechom bol júnový návrat čínskej sondy Čchang-e 6 na Zem so vzorkami hornín z odvrátenej strany Mesiaca. V súčasnosti k Mesiacu letí vôbec prvá súkromne financovaná sonda Blue Ghost americkej spoločnosti Firefly Aerospace, ktorá má pristáť na povrchu a skúmať ho. Ďalšie sondy plánuje v budúcnosti vyslať aj Japonská agentúra pre výskum vesmíru (JAXA), Európska vesmírna agentúra (ESA) aj NASA. Čína sa netají ani ambíciami vyslať na Mesiac opäť i človeka a v pláne je tiež vybudovanie trvalej základne pre ľudskú posádku.
Mesiac, Luna, jediný prirodzený trvalý satelit Zeme. Vznikol približne v rovnakom čase ako Zem a pozemskej nočnej oblohe preto kraľuje už viac než štyri miliardy rokov. Presný spôsob vzniku Mesiaca však vedci zatiaľ neodhalili. Najširšie prijímaná teória vzniku hovorí, že vznikol po tom, ako do čerstvo sformovanej Zeme narazila planéta Theia veľká približne ako Mars. Náraz do vesmíru okolo Zeme vyvrhol množstvo materiálu, ktorý postupne chladol a sformoval sa do Mesiaca. Na definitínvny dôkaz, ktorý túto teóriu potvrdí alebo vyvráti, si však odborná i široká verejnosť zatiaľ musí počkať.
Pozemský Mesiac je v rámci slnečnej sústavy držiteľom jedného nevšedného prvenstva – je to najväčší mesiac v pomere k svojej materskej planéte. Jeho priemer 3474 kilometrov predstavuje až 27 percent priemeru Zeme (12.756 kilometrov). Ani v porovnaní s ostatnými mesiacmi slnečnej sústavy na tom nie je zle – podľa amerického Národného ústavu pre letectvo a vesmír (NASA) mu patrí piata priečka z 293. Titul kráľa mesiacov slnečnej sústavy patrí Jupiterovmu mesiacu Ganymedes (priemer 5268,2 kilometra), striebornú priečku obsadil Titan, najväčší mesiac Saturnu (5149,46 kilometra), bronz získava Callisto (4816,8 kilometra) a „zemiaková“ medaila patrí Io (3636,2 kilometra) – oba obiehajú okolo Jupitera.
Priemerná vzdialenosť Mesiaca od Zeme je 384.400 kilometrov – približne 30 zemských priemerov. Obežná dráha Mesiaca okolo Zeme nie je dokonale kruhová, ale mierne elipsovitá. Spôsobuje to, že jeho veľkosť na oblohe sa mení a ovplyvňuje to napríklad zatmenia Slnka – ak je Mesiac bližšie k Zemi, môže nastať úplné zatmenie, ak je príliš ďaleko, nastane „iba“ prstencové zatmenie. Mesiac sa ale postupne od Zeme vzďaľuje, každý rok sa posunie približne o dva centimetre ďalej.
Lunárny deň (jedna rotácia okolo osi) trvá rovnako ako jeden lunárny rok (jeden obeh okolo Zeme) – 27 dní, čo znamená, že jeho rotácia je viazaná. Zo Zeme je vždy viditeľná iba jedna (privrátená) strana, hoci príležitostne možno vďaka oscilácii a librácii pozorovať až 18 percent odvrátenej strany Mesiaca. Zvyšných 82 percent zostávalo skrytých až do roku 1959, keď ju fotograficky nasnímala sovietska sonda Luna 3.
Povrch Mesiaca je pustý, tvoria ho kamene, horniny a jemný prach. Atmosféra mesiaca je veľmi riedka a jeho magnetické pole je veľmi slabé, preto sa na jeho povrchu nenachádza tekutá voda a je vydaný napospas vesmírnemu žiareniu, slnečnému vetru a posiaty krátermi. Najväčší, najstarší a najhlbší kráter je panva South Pole-Aithen. Vznikol tesne po vzniku Mesiaca pred približne 4,2 až 4,3 miliardami rokov, má priemer približne 2500 kilometrov, hĺbku od 6,2 do 8,2 kilometra a rozprestiera sa od lunárneho južného pólu na jednej strane po kráter Aitken na strane druhej. Okrej krátera tvorí obrovské pohorie viditeľné aj zo Zeme neoficiálne nazývané Leibnitzove vrchy.
Krátery a pohoria ale nie sú jediné vizuálne zaujímavé prvky na Mesiaci. Rozsiahle časti privrátenej strany pokrývajú „moria“ – sú to impaktné panvy (rovnako ako panva South Pole-Aithen), ktoré však pred 4,2 až 1,2 miliardami rokov zaliala magma. Tá sa podľa v súčasnosti dostupných informácií už na Mesiaci nevyskytuje, no v polovici júla 2024 bola na lunárnom povrchu objavená jaskyňa, ktorá zrejme vznikla prepadom časti stropu magmatického tunela. Vedci o existencii jaskýň na Mesiaci polemizovali už v minulosti, ocenili preto potvrdenie svojich teórií.
Mesiac je najbližším vesmírnym telesom k Zemi, preto v minulosti bol a naďalej zostáva cieľom intenzívneho vedeckého výskumu. Vedci ho skúmali nielen mnohými teleskopmi, sondami a prístrojmi, ale aj prostredníctvom astronautov. Je jediným ďalším vesmírnym telesom, ktoré navštívil človek. Ako prvý na jeho povrch 20. júla 1969 o 22.17 h SELČ v rámci americkej misie Apollo 11 vstúpil Američan Neil Armstrong nasledovaný Edwinom „Buzzom“ Aldrinom. Celkovo po povrchu Mesiaca kráčalo 12 ľudí, všetci Američania. Dosiaľ posledným bol 7. decembra 1972 Eugene Andrew Cernan, ktorého starí rodičia pochádzali z obce Vysoká nad Kysucou.
Vedecký záujem o Mesiac neochabuje ani v súčasnosti. Významným úspechom bol júnový návrat čínskej sondy Čchang-e 6 na Zem so vzorkami hornín z odvrátenej strany Mesiaca. V súčasnosti k Mesiacu letí vôbec prvá súkromne financovaná sonda Blue Ghost americkej spoločnosti Firefly Aerospace, ktorá má pristáť na povrchu a skúmať ho. Ďalšie sondy plánuje v budúcnosti vyslať aj Japonská agentúra pre výskum vesmíru (JAXA), Európska vesmírna agentúra (ESA) aj NASA. Čína sa netají ani ambíciami vyslať na Mesiac opäť i človeka a v pláne je tiež vybudovanie trvalej základne pre ľudskú posádku.
