< sekcia UNESCO a veda

Vedci skúmali novú vakcínu, či možný liek na COVID-19

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

Čínskym vedcom podarilo vytvoriť vlákna zamrznutej vody, ktoré sa po ohnutí vrátia nepoškodené do svojho pôvodného tvaru.

Svet 16. júla (TASR) – Možný liek proti COVID-19, ale aj iným vírusovým ochoreniam, vakcína v nosnom spreji, ničivé následky klimatických zmien v oceáne aj Amazónii, ľad, ktorý sa po ohnutí vráti do pôvodného tvaru a bunky zodpovedné za neúspešné transplantácie kostnej drene. TASR prináša súhrn najzaujímavejších informácií z oblasti vedy v rámci tohto týždňa.

Austrálski vedci objavili podľa vlastných slov spôsob, ako zastaviť rozmnožovanie koronavírusu SARS-CoV-2 v napadnutých ľudských bunkách. Podľa profesora Mohameda Fareha z Onkologického centra Petra MacCalluma v Melbourne je možné, že túto technológiu bude možné účinne použiť napríklad aj proti chrípke, ebole či dokonca HIV.

Bádatelia použili preprogramovaný enzým CRISPR-Cas13b, ktorý sa pripojí na cieľové vlákno RNA a zničí časť genómu vírusu zodpovednú za jeho množenie v bunkách. Výskumníkom sa touto metódou podarilo potlačiť množenie RNA vírusu SARS-CoV-2 – vrátane jeho variantov – v laboratórnom prostredí.

Vedci z dvoch amerických univerzít medzitým informovali o úspešných testoch vakcíny proti chorobe COVID-19, ktorá sa podáva nosným sprejom.

Okrem ľahšieho spôsobu podania v porovnaní so súčasnými vakcínami má nosný sprej aj ďalšie výhody. Na dosiahnutie imunity je potrebná len jedna dávka a látku je možné skladovať v obyčajnej chladničke najmenej tri mesiace.

Táto experimentálna vakcína sa od súčasne dostupných očkovacích látok líši tým, že pôsobí na bunky v nosnej sliznici a dýchacích cestách. Práve tieto bunky sú vo väčšine prípadov hlavnou vstupnou bránou pre koronavírus SARS-CoV-2 a súčasne aj miestom, kde sa vírusové bunky premnožia natoľko, že sú následne schopné napadnúť telo.

Podľa výpočtov morského biológa Christophera Harleyho z Univerzity Britskej Kolumbie (UBC) a jeho kolegov zahynula pri západnom pobreží Kanady v dôsledku vlny bezprecedentných horúčav viac ako miliarda morských živočíchov. Podľa jeho kalkulácií sa v podstate „uvarila" viac než miliarda mušieľ, ulitníkov, hviezdoviek a iných živočíchov.

Tento hromadný úhyn mäkkýšov navyše môže dočasne ovplyvniť kvalitu vody, pretože tieto živočíchy ju čistia a filtrujú. Vďaka nim je morská hladina natoľko priezračná, že slnečné svetlo dosiahne na morské dno a tam prítomné rastliny, ktoré vytvárajú ekosystém pre ďalšie živočíchy, vysvetľuje Harley.

Vedci tento týždeň informovali aj o vplyve klimatických zmien na amazonský prales, časti ktorého začali v dôsledku otepľovania a odlesňovania vylučovať viac oxidu uhličitého, než dokážu absorbovať.

Od roku 1970 sa amazonský prales zmenšil o 17 percent, pričom ho väčšinou nahradila poľnohospodárska pôda. Lesy sa spravidla ničia ohňom, čo samo o sebe uvoľňuje obrovské množstvo CO2 a zároveň znižuje počet rastlín, ktoré ho absorbujú.

Autori štúdie dospeli k záveru, že častejší výskyt požiarov, fyziologický stres a rozklad stromov súvisia so zvyšujúcou sa mierou straty oxidu uhličitého z regionálnych ekosystémov.

Českí vedci medzitým objavili bunky, ktoré môžu znížiť úspešnosť transplantácie kostnej drene.

Tieto bunky, označované ako bunky NK (tzv. natural killers – prirodzení zabijaci) likvidujú infekcie alebo rakovinové bunky, pričom za normálnych okolností neútočia na vlastné zdravé bunky.

„Prítomnosť tohto typu buniek vo vzorke darcu má však negatívny vplyv na vzácne a citlivé krvotvorné kmeňové bunky. Bunky NK sa v priebehu transplantácie aktivujú a potom produkujú proteín (bielkovinu) interferón gama, ktorý negatívne ovplyvňuje schopnosť krvotvorných kmeňových buniek kolonizovať telo darcu a vedie k zhoršeniu ich kondície. Tieto pozorovania nás vedú k myšlienke, že odstránenie prirodzených zabijackých buniek zo vzorky darcu alebo inaktivácia interferónu gama v priebehu transplantácie kostnej drene by mohli zlepšiť úspešnosť tohto klinického postupu,“ konštatovala šéfka vedeckého tímu.

Čínskym vedcom sa zase podarilo vytvoriť vlákna zamrznutej vody, ktoré sa po ohnutí vrátia nepoškodené do svojho pôvodného tvaru.

Vedci najprv vpúšťali vodnú paru do malej komory, v ktorej bola teplota mínus 50 stupňov Celzia. Molekuly vody potom priťahovali elektrickým poľom k volfrámovej ihle, kde sa kryštalizovali a vytvorili vlákna, ktoré mali priemer niekoľko mikrometrov.

Bádatelia potom ľad vystavili ešte nižším teplotám, medzi mínus 70 až mínus 150 stupňov Celzia, a následne ich ohýbali. Zistili, že tieto vlákna boli elastickejšie než akákoľvek iná štruktúra vodného ľadu, ktorá bola dovtedy skúmaná. Niektoré vlákna dokázali vedci ohnúť do takmer kruhového tvaru a všetky sa po uvoľnení tlaku vrátili do svojho pôvodného, rovného tvaru.

Ich praktické využitie však momentálne sťažuje skutočnosť, že ohybnosť nadobúdajú až pri extrémne nízkych teplotách. V súčasnosti slúžia najmä na výskum fyzických vlastností ľadu.