Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Sencov si v ruskom väzení odpykáva dvadsaťročný trest za údajné plánovanie teroristických útokov.
Autor TASR
,aktualizované Brusel/Štrasburg 25. októbra (TASR) - Sacharovovu cena za slobodu myslenia v roku 2018 získal ukrajinský režisér a odporca ruskej anexie Krymu Oleh Sencov, ktorého ruské súdy odsúdili na 20 rokov väzenia za údajné plánovanie teroristických útokov. Rozhodla o tom vo štvrtok Konferencia predsedov Európskeho parlamentu.
Politické vedenie europarlamentu malo na výber z troch kandidátov, ktorých nominácie schválili jednotlivé politické skupiny EP. Nomináciu 42-ročného Oleha Sencova predložil v septembri v mene frakcie Európskej ľudovej strany slovenský europoslanec Eduard Kukan.
Sencov si v ruskom väzení odpykáva dvadsaťročný trest za údajné plánovanie teroristických útokov. Proti jeho väzneniu protestujú viaceré mimovládne organizácie, kritika Kremľa zaznela aj z EÚ a v júni na jeho prepustenie vyzval Európsky parlament.
Sencov na protest proti nespravodlivému rozsudku a pobytu v ruskom väzení držal od 14. mája hladovku. Domáhal sa oslobodenia "všetkých ukrajinských politických väzňov" z ruských väzníc. Hladovku ukončil 6. októbra, pretože mu podľa jeho advokáta hrozila nútená výživa.
Ďalšími finalistami na získanie Sacharovovej ceny boli skupina 11 organizácii, ktoré zachraňujú migrantov v Stredozemnom mori, a marocký ľudskoprávny aktivista a bojovník proti korupcii, represiám a zneužívaniu moci Násir Zifzáfí, ktorého marocké úrady odsúdili na 20 rokov pobytu za mrežami.
Sacharovovu cenu za slobodu myslenia každoročne - od roku 1988 - udeľuje Európsky parlament tým jednotlivcom a organizáciám, ktorí bojujú za ľudské práva a slobody. Víťazi alebo ich príbuzní si svetoznámu cenu preberajú v Štrasburgu počas decembrového plenárneho zasadnutia zákonodarného zboru EÚ. Tento rok odovzdanie ceny padne na 10. decembra.
Spravodajca TASR Jaromír Novak
1988 – Nelson Mandela – juhoafrický bojovník proti apartheidu, neskorší prezident Juhoafrickej republiky.
Anatolij Marčenko (in memoriam) – sovietsky disident, ktorého režim väznil 20 rokov. V roku 1986 zomrel na následky hladovky.
1989 – Alexander Dubček – Predstaviteľ obrodného procesu, tzv. Pražskej jari 1968 v Československu, po Novembri 89 predseda Federálneho zhromaždenia Česko-Slovenskej federatívnej republiky.
1990 – Aun Schan Su Ťij – mjanmarská (barmská) opozičná líderka, ktorá sa zasadzovala za ľudská práva; vtedajší režim ju prenasledoval a strávila 16 rokov v domácom väzení. V roku 2015 sa stala neoficiálnou hlavou štátu, keďže podľa ústavy z čias diktatúry nemôže byť prezidentkou.
1991 – Adem Demači – kosovský spisovateľ, aktivista a politik. Neskôr, v roku 1999, sa zasadzoval o mierové riešenie konfliktu v Kosove. Zomrel 26. júla 2018 ako 82-ročný.
1992 – Matky z Plaza de Mayo – argentínske hnutie žien za ľudské práva.
1993 – Oslobodjenje – redakcia sarajevského denníka. Sarajevo, hlavné mesto Bosny a Hercegoviny, bolo obliehané počas vojny v bývalej Juhoslávii od 5. apríla 1992 do 29. februára 1996.
1994 – Taslima Nasrínová – bangladéšska feministická spisovateľka. V roku 1994 na ňu uvalili fatwu moslimskí duchovní, keď vyhlásila, že Korán by mal byť dôkladne prepracovaný. Získal azyl vo Švédsku.
1995 – Leyla Zanaová – kurdská politička, bola väznená v Turecku desať rokov, až do roku 2004, za svoje aktivity a postoje na podporu Kurdov.
1996 – Wej Ťing-šeng – aktivista čínskeho prodemokratického hnutí, bol niekoľkokrát väznený, žije v USA.
1997 – Salíma Ghazálíová – alžírska novinárka, spisovateľka a aktivistka v oblasti ľudských práv, získala aj Cenu Olofa Palmeho.
1998 – Ibrahim Rugova – kosovský aktivista, v roku 2002 sa stal prvým prezidentom Kosova, ktoré získalo nezávislosť. V roku 2005 bol naňho spáchaný atentát, z ktorého vyviazol bez zranení; zomrel 21. januára 2006 na rakovinu pľúc.
1999 – José Alejandre "Xanana" Gusmao – bojovník za nezávislosť Východného Timoru, v rokoch 2002-07 bol prvým prezidentom a v rokoch 2007-15 premiérom tejto krajiny.
2000 – !Basta Ya! – španielska mimovládna organizácia mobilizujúca verejnosť proti terorizmu. Po nepokojnom referende v Katalánsku v októbri 2017 vyzývala európskych lídrov, aby pomohli upokojiť situáciu v krajine.
2001 – Izzat Ghazzáwí – palestínsky spisovateľ a profesor.
- Nurit Peledová-Elhananová – izraelská vysokoškolská pedagogička, spisovateľka a bojovníčka proti okupácii Palestíny.
- Zacarias Kamwenho – angolský arcibiskup a mierový aktivista.
2002 – Oswaldo Payá Sardiňas – kubánsky vodca Kresťanského hnutia za oslobodenie, ktorý sa zasadzuje za demokraciu na Kube.
2003 – Kofi Annan a všetci zamestnanci Organizácie Spojených národov s mimoriadnou spomienkou na pamiatku Sérgia Vieiru De Mella a mnohých ďalších pracovníkov OSN, ktorí prišli o život pri plnení svojich povinností.
2004 – Žanna Litvinová – predsedníčka bieloruského združenia novinárov, ktoré sa vzoprelo proti Alexandrovi Lukašenkovi a tlaku jeho režimu na slobodné médiá.
2005 – Dámy v bielom (Damas de Blanco) – manželky a dcéry kubánskych disidentov protestujúce proti väzneniu svojich najbližších. Organizácia vznikla v roku 2003. Obliekanie do bielej farby ako vyjadrenie protestu prevzali od argentínskych žien, ktoré sa od roku 1970 takto dožadovali správ o svojich deťoch počas diktatúry.
- Reportéri bez hraníc – medzinárodná organizácia bojujúca proti cenzúre a prenasledovaniu novinárov.
- Hauwa Ibrahimová – nigérijská advokátka, ktorá bezplatne obhajuje ženy odsúdené na trest smrti ukameňovaním. Bojovníčka proti náboženskému fundamentalizmu.
2006 – Aľaksandar Milinkevič – bieloruský fyzik a opozičný politik, líder opozície proti prezidentovi Lukašenkovi.
2007 – Sálih Mahmúd Usmán – sudánsky právnik, ktorý sa zameriava na oblasť ľudských práv.
2008 – Chu Ťia – čínsky disident, ktorý upozorňuje na porušovanie ľudských práv, ale aj na ničenie životného prostredia v krajine. Bol kritikom olympijských hier v Číne.
2009 – ruské stredisko pre ľudské práva Memorial a traja hlavní aktivisti Oleg Orlov, Sergej Kovaľov a Ľudmila Alexejevová. Organizácia vznikla už v roku 1987, v ére Michaila Gorbačova. Zaoberala sa zbieraním svedectiev o zločinoch Stalinovho režimu. V roku 2015 ju chcelo ruské ministerstvo spravodlivosti zakázať, od roku 2016 musí byť podľa zákona označená ako "zahraničný agent".
2010 – Guillermo Fariňas – kubánsky disident a lekár, ktorý proti režimu protestoval opakovanými hladovkami.
2011 – päť protagonistov tzv. arabskej jari:
- Muhammad Búazízí (in memoriam) – tuniský mladík, ktorý sa 4. januára 2011 upálil a jeho smrť rozpútala protivládne protesty v krajine;
- Asmá Mahfúzová – egyptská demokratická aktivistka a blogerka;
- Ahmad Zubajr Sanúsí – líbyjský demokratický aktivista;
- Razán Zajtúnová – sýrska právnička v oblasti ľudských práv;
- Alí Farzát – sýrsky politický karikaturista.
2012 – iránski aktivisti Nasrín Sotúdeová – právnička a obhajkyňa ľudských práv, a Džaafar Panáhí, jeden z najvýznamnejších iránskych režisérov
2013 – Malála Júsufzajová – pakistanská aktivistka, bojovníčka za ľudské práva, a tiež za právo žien na vzdelanie.
2014 – Denis Mukwege – konžský lekár, gynekológ, pomáha ženám, ktoré sa stali obeťou znásilnenia. V roku 2018 sa stal držiteľom Nobelovej ceny za mier.
2015 – Ráif Badawí – mladý saudskoarabský bloger a novinár, zakladateľ fóra Slobodní saudskoarabskí liberáli. Jeho články boli v Saudskej Arábii označené za rúhanie, za čo ho odsúdili na desať rokov väzenia a 1000 rán bičom.
2016 – Nádja Murádová a Lamjá Hadží Bašárová – obete genocídy, ktorej boli vystavení jezídi. Obe ženy uniesli bojovníci Islamského štátu a zneužívali ich ako sexuálne otrokyne. Murádová získala v roku 2018 Nobelovu cenu za mier.
2017 – Venezuelská demokratická opozícia:
- Venezuelské národné zhromaždenie zastúpené Juliom Borgesom;
- politickí väzni Leopoldo López, Antonio Ledezma, Daniel Ceballos, Yon Goicoechea, Lorent Saleh, Alfredo Ramos a Andrea Gonzálezová.
2018 - ukrajinský režisér a odporca ruskej anexie Krymu Oleh Sencov.
Kukan krátko po oznámení Konferencie predsedov Európskeho parlamentu (EP), že Sacharovovu cenu za rok 2018 získa ukrajinský režisér Oleh Sencov, v správe pre médiá zdôraznil, že "Sencov je väzňom svedomia, čestný a nevinný človek, ktorý sa postavil proti ruskej okupácii Krymu".
"Za svoj postoj bol odsúdený ruskými súdmi na dvadsať rokov väzenia, a to za obvinenia zo spáchania teroristických činov. EÚ odsúdila tento vykonštruovaný proces, ktorý popieral elementárne základy súdnych procesov a ktorý bol v rozpore s medzinárodným právom," pripomenul Kukan.
Podľa slov slovenského europoslanca sa EP podporou Sencova postavil za zásady demokracie, ľudských práv a dôstojnosti, právneho štátu a slobody myslenia.
"Sencova sme podporili za jeho pokojný protest proti ruskej okupácii jeho rodného Krymu a za hladovku, ktorú držal za prepustenie všetkých ukrajinských politických väzňov uväznených Ruskom," opísal situáciu Kukan. Upozornil, že Sencov nežiadal svoje vlastné prepustenie, ale stal sa hlasom 70 ďalších nevinných osôb, ktorí trpia v neľudských podmienkach vo väzniciach roztrúsených po celej Ruskej federácii.
Kukan zároveň skonštatoval, že Sencov sa stal prvým európskym laureátom Sacharovovej ceny za posledných desať rokov a prvým laureátom z Ukrajiny.
"Tým, že sme mu udelili túto cenu, dáme najlepšie svedectvo o tom, že to nie je zabudnuté," zhodnotil túto udalosť stály spravodajca Európskeho parlamentu pre Ukrajinu Michael Gahler. Podľa jeho slov je sloboda myslenia "najhoršou nočnou morou pre všetkých diktátorov a pre všetky autoritárske režimy".
Český europoslanec a podpredseda EP zodpovedný za ľudské práva a demokraciu Pavel Telička, ktorý je z frakcie európskych liberálov a demokratov (ALDE), tiež upozornil na skutočnosť, že udelenie Sacharovovej ceny Sencovovi zasiela silný nesúhlasný signál s jeho nelegálnym väznením a predstavuje vyjadrenie rešpektu voči jeho boju za oslobodenie ostatných krajanov, ktorí sú v Rusku väznení z politických dôvodov.
Sacharovovu cenu za slobodu myslenia udeľuje každoročne - od roku 1988 - Európsky parlament tým jednotlivcom a organizáciám, ktorí bojujú za ľudské práva a slobody. Laureáti alebo ich príbuzní si svetoznámu cenu preberajú v Štrasburgu počas decembrového plenárneho zasadnutia zákonodarného zboru EÚ. Tento rok ocenenie odovzdajú 12. decembra.
Spravodajca TASR Jaromír Novak
Politické vedenie europarlamentu malo na výber z troch kandidátov, ktorých nominácie schválili jednotlivé politické skupiny EP. Nomináciu 42-ročného Oleha Sencova predložil v septembri v mene frakcie Európskej ľudovej strany slovenský europoslanec Eduard Kukan.
Sencov si v ruskom väzení odpykáva dvadsaťročný trest za údajné plánovanie teroristických útokov. Proti jeho väzneniu protestujú viaceré mimovládne organizácie, kritika Kremľa zaznela aj z EÚ a v júni na jeho prepustenie vyzval Európsky parlament.
Sencov na protest proti nespravodlivému rozsudku a pobytu v ruskom väzení držal od 14. mája hladovku. Domáhal sa oslobodenia "všetkých ukrajinských politických väzňov" z ruských väzníc. Hladovku ukončil 6. októbra, pretože mu podľa jeho advokáta hrozila nútená výživa.
Ďalšími finalistami na získanie Sacharovovej ceny boli skupina 11 organizácii, ktoré zachraňujú migrantov v Stredozemnom mori, a marocký ľudskoprávny aktivista a bojovník proti korupcii, represiám a zneužívaniu moci Násir Zifzáfí, ktorého marocké úrady odsúdili na 20 rokov pobytu za mrežami.
Sacharovovu cenu za slobodu myslenia každoročne - od roku 1988 - udeľuje Európsky parlament tým jednotlivcom a organizáciám, ktorí bojujú za ľudské práva a slobody. Víťazi alebo ich príbuzní si svetoznámu cenu preberajú v Štrasburgu počas decembrového plenárneho zasadnutia zákonodarného zboru EÚ. Tento rok odovzdanie ceny padne na 10. decembra.
Spravodajca TASR Jaromír Novak
Zoznam doterajších držiteľov Sacharovovej ceny
1988 – Nelson Mandela – juhoafrický bojovník proti apartheidu, neskorší prezident Juhoafrickej republiky.
Anatolij Marčenko (in memoriam) – sovietsky disident, ktorého režim väznil 20 rokov. V roku 1986 zomrel na následky hladovky.
1989 – Alexander Dubček – Predstaviteľ obrodného procesu, tzv. Pražskej jari 1968 v Československu, po Novembri 89 predseda Federálneho zhromaždenia Česko-Slovenskej federatívnej republiky.
1990 – Aun Schan Su Ťij – mjanmarská (barmská) opozičná líderka, ktorá sa zasadzovala za ľudská práva; vtedajší režim ju prenasledoval a strávila 16 rokov v domácom väzení. V roku 2015 sa stala neoficiálnou hlavou štátu, keďže podľa ústavy z čias diktatúry nemôže byť prezidentkou.
1991 – Adem Demači – kosovský spisovateľ, aktivista a politik. Neskôr, v roku 1999, sa zasadzoval o mierové riešenie konfliktu v Kosove. Zomrel 26. júla 2018 ako 82-ročný.
1992 – Matky z Plaza de Mayo – argentínske hnutie žien za ľudské práva.
1993 – Oslobodjenje – redakcia sarajevského denníka. Sarajevo, hlavné mesto Bosny a Hercegoviny, bolo obliehané počas vojny v bývalej Juhoslávii od 5. apríla 1992 do 29. februára 1996.
1994 – Taslima Nasrínová – bangladéšska feministická spisovateľka. V roku 1994 na ňu uvalili fatwu moslimskí duchovní, keď vyhlásila, že Korán by mal byť dôkladne prepracovaný. Získal azyl vo Švédsku.
1995 – Leyla Zanaová – kurdská politička, bola väznená v Turecku desať rokov, až do roku 2004, za svoje aktivity a postoje na podporu Kurdov.
1996 – Wej Ťing-šeng – aktivista čínskeho prodemokratického hnutí, bol niekoľkokrát väznený, žije v USA.
1997 – Salíma Ghazálíová – alžírska novinárka, spisovateľka a aktivistka v oblasti ľudských práv, získala aj Cenu Olofa Palmeho.
1998 – Ibrahim Rugova – kosovský aktivista, v roku 2002 sa stal prvým prezidentom Kosova, ktoré získalo nezávislosť. V roku 2005 bol naňho spáchaný atentát, z ktorého vyviazol bez zranení; zomrel 21. januára 2006 na rakovinu pľúc.
1999 – José Alejandre "Xanana" Gusmao – bojovník za nezávislosť Východného Timoru, v rokoch 2002-07 bol prvým prezidentom a v rokoch 2007-15 premiérom tejto krajiny.
2000 – !Basta Ya! – španielska mimovládna organizácia mobilizujúca verejnosť proti terorizmu. Po nepokojnom referende v Katalánsku v októbri 2017 vyzývala európskych lídrov, aby pomohli upokojiť situáciu v krajine.
2001 – Izzat Ghazzáwí – palestínsky spisovateľ a profesor.
- Nurit Peledová-Elhananová – izraelská vysokoškolská pedagogička, spisovateľka a bojovníčka proti okupácii Palestíny.
- Zacarias Kamwenho – angolský arcibiskup a mierový aktivista.
2002 – Oswaldo Payá Sardiňas – kubánsky vodca Kresťanského hnutia za oslobodenie, ktorý sa zasadzuje za demokraciu na Kube.
2003 – Kofi Annan a všetci zamestnanci Organizácie Spojených národov s mimoriadnou spomienkou na pamiatku Sérgia Vieiru De Mella a mnohých ďalších pracovníkov OSN, ktorí prišli o život pri plnení svojich povinností.
2004 – Žanna Litvinová – predsedníčka bieloruského združenia novinárov, ktoré sa vzoprelo proti Alexandrovi Lukašenkovi a tlaku jeho režimu na slobodné médiá.
2005 – Dámy v bielom (Damas de Blanco) – manželky a dcéry kubánskych disidentov protestujúce proti väzneniu svojich najbližších. Organizácia vznikla v roku 2003. Obliekanie do bielej farby ako vyjadrenie protestu prevzali od argentínskych žien, ktoré sa od roku 1970 takto dožadovali správ o svojich deťoch počas diktatúry.
- Reportéri bez hraníc – medzinárodná organizácia bojujúca proti cenzúre a prenasledovaniu novinárov.
- Hauwa Ibrahimová – nigérijská advokátka, ktorá bezplatne obhajuje ženy odsúdené na trest smrti ukameňovaním. Bojovníčka proti náboženskému fundamentalizmu.
2006 – Aľaksandar Milinkevič – bieloruský fyzik a opozičný politik, líder opozície proti prezidentovi Lukašenkovi.
2007 – Sálih Mahmúd Usmán – sudánsky právnik, ktorý sa zameriava na oblasť ľudských práv.
2008 – Chu Ťia – čínsky disident, ktorý upozorňuje na porušovanie ľudských práv, ale aj na ničenie životného prostredia v krajine. Bol kritikom olympijských hier v Číne.
2009 – ruské stredisko pre ľudské práva Memorial a traja hlavní aktivisti Oleg Orlov, Sergej Kovaľov a Ľudmila Alexejevová. Organizácia vznikla už v roku 1987, v ére Michaila Gorbačova. Zaoberala sa zbieraním svedectiev o zločinoch Stalinovho režimu. V roku 2015 ju chcelo ruské ministerstvo spravodlivosti zakázať, od roku 2016 musí byť podľa zákona označená ako "zahraničný agent".
2010 – Guillermo Fariňas – kubánsky disident a lekár, ktorý proti režimu protestoval opakovanými hladovkami.
2011 – päť protagonistov tzv. arabskej jari:
- Muhammad Búazízí (in memoriam) – tuniský mladík, ktorý sa 4. januára 2011 upálil a jeho smrť rozpútala protivládne protesty v krajine;
- Asmá Mahfúzová – egyptská demokratická aktivistka a blogerka;
- Ahmad Zubajr Sanúsí – líbyjský demokratický aktivista;
- Razán Zajtúnová – sýrska právnička v oblasti ľudských práv;
- Alí Farzát – sýrsky politický karikaturista.
2012 – iránski aktivisti Nasrín Sotúdeová – právnička a obhajkyňa ľudských práv, a Džaafar Panáhí, jeden z najvýznamnejších iránskych režisérov
2013 – Malála Júsufzajová – pakistanská aktivistka, bojovníčka za ľudské práva, a tiež za právo žien na vzdelanie.
2014 – Denis Mukwege – konžský lekár, gynekológ, pomáha ženám, ktoré sa stali obeťou znásilnenia. V roku 2018 sa stal držiteľom Nobelovej ceny za mier.
2015 – Ráif Badawí – mladý saudskoarabský bloger a novinár, zakladateľ fóra Slobodní saudskoarabskí liberáli. Jeho články boli v Saudskej Arábii označené za rúhanie, za čo ho odsúdili na desať rokov väzenia a 1000 rán bičom.
2016 – Nádja Murádová a Lamjá Hadží Bašárová – obete genocídy, ktorej boli vystavení jezídi. Obe ženy uniesli bojovníci Islamského štátu a zneužívali ich ako sexuálne otrokyne. Murádová získala v roku 2018 Nobelovu cenu za mier.
2017 – Venezuelská demokratická opozícia:
- Venezuelské národné zhromaždenie zastúpené Juliom Borgesom;
- politickí väzni Leopoldo López, Antonio Ledezma, Daniel Ceballos, Yon Goicoechea, Lorent Saleh, Alfredo Ramos a Andrea Gonzálezová.
2018 - ukrajinský režisér a odporca ruskej anexie Krymu Oleh Sencov.
Kukan: Oleh Sencov je väzňom svedomia; Telička: Toto je znak nášho rešpektu
Sacharovovu cenu za slobodu myslenia v roku 2018 získal ukrajinský režisér a odporca ruskej anexie Krymu Oleh Sencov. Slovenský europoslanec Eduard Kukan, ktorý ho na toto ocenenie nominoval v mene frakcie Európskej ľudovej strany (EPP/EĽS), uviedol, že Sencov je "väzňom svedomia".Kukan krátko po oznámení Konferencie predsedov Európskeho parlamentu (EP), že Sacharovovu cenu za rok 2018 získa ukrajinský režisér Oleh Sencov, v správe pre médiá zdôraznil, že "Sencov je väzňom svedomia, čestný a nevinný človek, ktorý sa postavil proti ruskej okupácii Krymu".
"Za svoj postoj bol odsúdený ruskými súdmi na dvadsať rokov väzenia, a to za obvinenia zo spáchania teroristických činov. EÚ odsúdila tento vykonštruovaný proces, ktorý popieral elementárne základy súdnych procesov a ktorý bol v rozpore s medzinárodným právom," pripomenul Kukan.
Podľa slov slovenského europoslanca sa EP podporou Sencova postavil za zásady demokracie, ľudských práv a dôstojnosti, právneho štátu a slobody myslenia.
"Sencova sme podporili za jeho pokojný protest proti ruskej okupácii jeho rodného Krymu a za hladovku, ktorú držal za prepustenie všetkých ukrajinských politických väzňov uväznených Ruskom," opísal situáciu Kukan. Upozornil, že Sencov nežiadal svoje vlastné prepustenie, ale stal sa hlasom 70 ďalších nevinných osôb, ktorí trpia v neľudských podmienkach vo väzniciach roztrúsených po celej Ruskej federácii.
Kukan zároveň skonštatoval, že Sencov sa stal prvým európskym laureátom Sacharovovej ceny za posledných desať rokov a prvým laureátom z Ukrajiny.
"Tým, že sme mu udelili túto cenu, dáme najlepšie svedectvo o tom, že to nie je zabudnuté," zhodnotil túto udalosť stály spravodajca Európskeho parlamentu pre Ukrajinu Michael Gahler. Podľa jeho slov je sloboda myslenia "najhoršou nočnou morou pre všetkých diktátorov a pre všetky autoritárske režimy".
Český europoslanec a podpredseda EP zodpovedný za ľudské práva a demokraciu Pavel Telička, ktorý je z frakcie európskych liberálov a demokratov (ALDE), tiež upozornil na skutočnosť, že udelenie Sacharovovej ceny Sencovovi zasiela silný nesúhlasný signál s jeho nelegálnym väznením a predstavuje vyjadrenie rešpektu voči jeho boju za oslobodenie ostatných krajanov, ktorí sú v Rusku väznení z politických dôvodov.
Sacharovovu cenu za slobodu myslenia udeľuje každoročne - od roku 1988 - Európsky parlament tým jednotlivcom a organizáciám, ktorí bojujú za ľudské práva a slobody. Laureáti alebo ich príbuzní si svetoznámu cenu preberajú v Štrasburgu počas decembrového plenárneho zasadnutia zákonodarného zboru EÚ. Tento rok ocenenie odovzdajú 12. decembra.
Spravodajca TASR Jaromír Novak
