< sekcia Zahraničie

Pred 130 rokmi sa narodil najväčší francúzsky štátnik 20. storočia

Na archívnej snímke z 9. novembra 2020 príslušník armády odpovedá na otázky novinára pred pamätníkom generála Charlesa de Gaullea, prezidenta piatej francúzskej republiky vo francúzskej obci Colombey-les-Deux-Églises pred príchodom francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona pri príležitosti 50. výročia úmrtia Charlesa de Gaullea. Charles André Joseph Marie de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v meste Lille na severe Francúzska v rodine právnika a profesora filozofie. Prejavoval značné matematické nadanie a na strednej škole v Paríži navštevoval triedu so špeciálnym zameraním na matematiku. Zvolil si však vojenskú kariéru. Foto: TASR/AP

De Gaulle vytvoril nový ústavný režim, ktorý politológovia pomenovali podľa neho – gaullizmus.

Lille 21. novembra (TASR) - Do veľkej politiky vstúpil Charles de Gaulle, ktorý zosobňoval francúzsky protifašistický odboj, ako vodca hnutia Slobodných Francúzov počas druhej svetovej vojny. Do histórie svojej krajiny výrazne prehovoril aj v roku 1958, kedy presadil novú ústavu a zaviedol prezidentský systém. Od narodenia generála Charlesa de Gaullea, prezidenta piatej francúzskej republiky, uplynie v nedeľu 22. novembra 130 rokov.

Charles André Joseph Marie de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v meste Lille na severe Francúzska v rodine právnika a profesora filozofie. Prejavoval značné matematické nadanie a na strednej škole v Paríži navštevoval triedu so špeciálnym zameraním na matematiku. Zvolil si však vojenskú kariéru.

V októbri 1910 začal navštevovať vojenské učilište École spéciale militaire v Saint-Cyr, kde v roku 1912 promoval. Neskôr vyučoval v tejto škole vojenské dejiny.

Ako poručík sa zapojil do bojov na frontoch prvej svetovej vojny. V marci 1916 padol pri Verdune do nemeckého zajatia. Strávil v ňom 32 mesiacov, počas ktorých sa viackrát pokúsil o útek, ale ani raz sa mu to nepodarilo.

Po vojne pokračoval v kariére dôstojníka. Okrem iného pôsobil v Poľsku či v Bejrúte. V roku 1937 sa stal veliteľom tankového pluku v Métach. V čase vypuknutia druhej svetovej vojny sa stal prvým a jediným francúzskym veliteľom, ktorý prinútil Nemcov ustúpiť počas ich invázie do Francúzska, za čo bol povýšený na generála.

S potupným prímerím rovnajúcim sa francúzskej kapitulácii, ktoré 22. júna 1940 podpísal s nacistami nový predseda vlády Philippe Pétain, sa de Gaulle nezmieril. Päť dní pred tým prišiel do Londýna, kde začal formovať odboj a krajanov vyzval na odpor: "Francúzsko prehralo bitku, ale neprehralo vojnu. Nič nie je stratené. Vyzývam všetkých Francúzov, nech sú kdekoľvek, aby sa ku mne pripojili v boji."

Pod de Gaullovým velením sa sformoval zahraničný odboj, príslušníci ktorého v auguste 1944 vstúpili triumfálne do Paríža. Charles de Gaulle sa stal v oslobodenej vlasti nielen oslavovaným hrdinom, ale aj predsedom vlády. Lenže po viac ako roku sa rozhodol rezignovať. Bol proti návrhu Ústavy štvrtej republiky – nesúhlasil so slabou pozíciou, ktorú v nej mal prezident a ani s príliš veľkými právomocami parlamentu.

Francúzsko sa od konca druhej svetovej vojny až do mája 1958 zmietalo v chaose a nestabilite – politickej i hospodárskej, čo zvýrazňovali vojny v Indočíne a v Alžírsku.

Na jar roku 1956 sa začali objavovať hlasy, že situáciu môže stabilizovať a problémy riešiť iba de Gaulle. V júli 1958 sa postavil na čelo vlády a po víťazných prezidentských voľbách prevzal do konca roku úplne moc nad krajinou. Nová ústava, ktorá výrazne posilnila jeho právomoci, vstúpila do platnosti 5. októbra 1958.

"Začala sa takzvaná piata republika a prezident de Gaulle, známy aj ako CDG, sa stal jej jediným pánom a reprezentantom," napísal vo svojej knihe Rivali a partneri studenej éry Slavomír Michálek, riaditeľ Historického ústavu SAV.

De Gaulle vytvoril nový ústavný režim, ktorý politológovia pomenovali podľa neho – gaullizmus. Bol to prezidentský systém, v rámci ktorého presadzoval praktickú politiku podriadenú národnej nezávislosti, založenej na autorite a stabilite štátu.

Charles de Gaulle však postupne strácal doma autoritu až napokon v roku 1969 - niekoľko mesiacov po študentských a robotníckych nepokojoch - rezignoval. Zomrel 9. novembra 1970, necelé dva týždne pred 80. narodeninami, v rodinnom sídle La Boisserie v Colombey les Deux Églises, kde je na miestnom cintoríne aj pochovaný.