Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Tmavozelená urna v tvare zrna kukurice s pozostatkami spisovateľa dorazila do Guatemaly vo štvrtok prostredníctvom jeho syna Miguela Ángela Asturiasa Amada.
Autor TASR
Guatemala City 15. novembra (TASR) – Guatemalčania sa v sobotu rozlúčili so svojím rodákom Miguelom Ángelom Asturiasom, laureátom Nobelovej ceny za literatúru z roku 1967. Popol vrátili francúzske úrady jeho rodnej krajine polstoročie po jeho úmrtí, informuje TASR podľa tlačovej agentúry AFP.
Asturias (1899–1974), právnik, spisovateľ a diplomat známy tým, že kritizoval diktátorov a bránil domorodé komunity, žil v Paríži, než v roku 1974 vo veku 74 rokov zomrel v Španielsku počas posledných rokov diktatúry Francisca Franca.
Tmavozelená urna v tvare zrna kukurice s pozostatkami spisovateľa dorazila do Guatemaly vo štvrtok prostredníctvom jeho syna Miguela Ángela Asturiasa Amada. Tvar je odkazom na spisovateľovo dielo z roku 1949 s názvom „Kukuriční ľudia“.
Sobotňajšia slávnosť sa konala v Kaminaljuyu, mayskom archeologickom nálezisku západne od Guatemala City. Urna, obklopená bielymi kvetmi, bola umiestnená na malom drevenom stolíku pred posvätným okrúhlym kamenným oltárom.
„Dnes oslavujeme niečo mimoriadne. Nejde len o jeho večnú prítomnosť v kultúrnej pamäti Guatemaly, ale i celého sveta,“ povedala Rigoberta Menchúová, guatemalská domorodá držiteľka Nobelovej ceny za mier z roku 1992. Na slávnosti sa zúčastnili aj vládni predstavitelia.
Asturiasov popol v nedeľu uložili v kultúrnom centre, ktoré nesie jeho meno. Podľa rozhodnutia rodiny sa ostatky umelca mali vrátiť domov až po tom, ako sa v roku 2024 stal prezidentom Guatemaly sociálny demokrat Bernardo Arévalo.
Štátny prevrat podporovaný USA v roku 1954 ukončil desaťročie demokratických reforiem v tejto stredoamerickej krajine. Asturias odišiel do exilu po tom, ako mu autoritárska guatemalská vláda odňala občianstvo a zakázala jeho knihy. Okrem krátkej návštevy v roku 1959 sa už nikdy do vlasti nevrátil.
Medzi jeho najznámejšie diela patrí román „Prezident“ z roku 1946, inšpirovaný diktatúrou guatemalského prezidenta Manuela Estradu Cabreru v rokoch 1898–1920. Asturias, ktorého fascinovala i domorodá mytológia svojej krajiny, niektoré z príbehov spracoval v knihe s názvom „Legendy Guatemaly“ z roku 1930.
Jeho syn vysvetlil, že rodina sa rozhodla nepochovať ho v Španielsku, pretože v tom čase tam ešte vládla Francova diktatúra. Rodina ho vtedy tiež nechcela pochovať v Guatemale, keďže táto krajina bola zmietaná vojnou a vládli jej vojenskí dôstojníci obvinení z porušovania ľudských práv.
Asturias sa po desaťročiach exilu a marginalizácie dočkal uznania v 60. rokoch. Stal sa iba druhým spisovateľom z Latinskej Ameriky, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Prvou bola v roku 1945 Gabriela Mistralová z Čile.
Asturias strávil svoje posledné roky v Madride, kde 9. júna 1974 zomrel. Až do prevezenia popola v novembri 2026 bol pochovaný na parížskom cintoríne Pére-Lachaise.
Asturias (1899–1974), právnik, spisovateľ a diplomat známy tým, že kritizoval diktátorov a bránil domorodé komunity, žil v Paríži, než v roku 1974 vo veku 74 rokov zomrel v Španielsku počas posledných rokov diktatúry Francisca Franca.
Tmavozelená urna v tvare zrna kukurice s pozostatkami spisovateľa dorazila do Guatemaly vo štvrtok prostredníctvom jeho syna Miguela Ángela Asturiasa Amada. Tvar je odkazom na spisovateľovo dielo z roku 1949 s názvom „Kukuriční ľudia“.
Sobotňajšia slávnosť sa konala v Kaminaljuyu, mayskom archeologickom nálezisku západne od Guatemala City. Urna, obklopená bielymi kvetmi, bola umiestnená na malom drevenom stolíku pred posvätným okrúhlym kamenným oltárom.
„Dnes oslavujeme niečo mimoriadne. Nejde len o jeho večnú prítomnosť v kultúrnej pamäti Guatemaly, ale i celého sveta,“ povedala Rigoberta Menchúová, guatemalská domorodá držiteľka Nobelovej ceny za mier z roku 1992. Na slávnosti sa zúčastnili aj vládni predstavitelia.
Asturiasov popol v nedeľu uložili v kultúrnom centre, ktoré nesie jeho meno. Podľa rozhodnutia rodiny sa ostatky umelca mali vrátiť domov až po tom, ako sa v roku 2024 stal prezidentom Guatemaly sociálny demokrat Bernardo Arévalo.
Štátny prevrat podporovaný USA v roku 1954 ukončil desaťročie demokratických reforiem v tejto stredoamerickej krajine. Asturias odišiel do exilu po tom, ako mu autoritárska guatemalská vláda odňala občianstvo a zakázala jeho knihy. Okrem krátkej návštevy v roku 1959 sa už nikdy do vlasti nevrátil.
Medzi jeho najznámejšie diela patrí román „Prezident“ z roku 1946, inšpirovaný diktatúrou guatemalského prezidenta Manuela Estradu Cabreru v rokoch 1898–1920. Asturias, ktorého fascinovala i domorodá mytológia svojej krajiny, niektoré z príbehov spracoval v knihe s názvom „Legendy Guatemaly“ z roku 1930.
Jeho syn vysvetlil, že rodina sa rozhodla nepochovať ho v Španielsku, pretože v tom čase tam ešte vládla Francova diktatúra. Rodina ho vtedy tiež nechcela pochovať v Guatemale, keďže táto krajina bola zmietaná vojnou a vládli jej vojenskí dôstojníci obvinení z porušovania ľudských práv.
Asturias sa po desaťročiach exilu a marginalizácie dočkal uznania v 60. rokoch. Stal sa iba druhým spisovateľom z Latinskej Ameriky, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Prvou bola v roku 1945 Gabriela Mistralová z Čile.
Asturias strávil svoje posledné roky v Madride, kde 9. júna 1974 zomrel. Až do prevezenia popola v novembri 2026 bol pochovaný na parížskom cintoríne Pére-Lachaise.
