Zdravie
Všetky diskusie TASR TV
Libanonský prezident Džúzíf Awn počas stretnutia s Barrotom opätovne vyzval na prímerie a začatie rokovaní s Izraelom.
Autor TASR
Bejrút 19. marca (TASR) - Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Noël Barrot vo štvrtok počas návštevy Bejrútu oznámil, že Paríž zdvojnásobí svoju humanitárnu pomoc pre Libanon na 17 miliónov eur. Informoval o tom web denníka Le Monde, píše TASR.
Barrotova cesta je súčasťou snáh o dosiahnutie prímeria medzi Izraelom a libanonským proiránskym hnutím Hizballáh a má vyjadriť aj podpore krajine, ktorá bola „vtiahnutá do vojny, ktorú si nevybrala“.
Libanonský prezident Džúzíf Awn počas stretnutia s Barrotom opätovne vyzval na prímerie a začatie rokovaní s Izraelom. Zdôraznil potrebu zastaviť eskaláciu a uviedol, že jeho iniciatíva na rokovania je stále aktuálna, aj keď pokračujúce boje bránia jej realizácii.
Začiatkom marca, po vypuknutí vojny medzi Izraelom a Hizballáhom, predostrel plán zahŕňajúci úplné prímerie, posilnenie libanonskej armády a odzbrojenie hnutia Hizballáh, ako aj začatie priamych rokovaní pod medzinárodným dohľadom. Izrael však podľa zdrojov takúto ponuku odmietol ako oneskorenú a nedostatočnú, ale s vládou v Bejrúte majú cieľ - odzbrojenie Hizballáhu.
Osobitný vyslanec Francúzska pre Libanon Jean-Yves Le Drian začiatkom tohto týždňa v médiách upozornil, že je nerozumné očakávať, že Bejrút odzbrojí hnutie podporované Iránom, kým Izrael bombarduje Libanon.
Francúzsko v tejto situácii naďalej pokračuje v diplomatických aktivitách s cieľom zmierniť napätie v regióne. Prezident Emmanuel Macron už vyzval Tel Aviv, aby pristúpil na priame rokovania s libanonskou vládou, pričom Paríž sa ponúkol ako ich sprostredkovateľ.
Vzťahy medzi Libanonom a Francúzskom majú hlboké historické korene a patria k najbližším medzi európskym štátom a krajinou Blízkeho východu. Po rozpade Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne získalo Francúzsko kontrolu nad územím dnešného Libanonu na základe mandátu Spoločnosti národov. Paríž ho spravoval ako mandátne územie v rokoch 1920 až 1943, keď sa formovali politické inštitúcie, školstvo a administratíva. Francúzsko malo zároveň historicky blízke vzťahy najmä s maronitskými kresťanmi, ktorí patria medzi hlavné politické elity Libanonu.
Barrotova cesta je súčasťou snáh o dosiahnutie prímeria medzi Izraelom a libanonským proiránskym hnutím Hizballáh a má vyjadriť aj podpore krajine, ktorá bola „vtiahnutá do vojny, ktorú si nevybrala“.
Libanonský prezident Džúzíf Awn počas stretnutia s Barrotom opätovne vyzval na prímerie a začatie rokovaní s Izraelom. Zdôraznil potrebu zastaviť eskaláciu a uviedol, že jeho iniciatíva na rokovania je stále aktuálna, aj keď pokračujúce boje bránia jej realizácii.
Začiatkom marca, po vypuknutí vojny medzi Izraelom a Hizballáhom, predostrel plán zahŕňajúci úplné prímerie, posilnenie libanonskej armády a odzbrojenie hnutia Hizballáh, ako aj začatie priamych rokovaní pod medzinárodným dohľadom. Izrael však podľa zdrojov takúto ponuku odmietol ako oneskorenú a nedostatočnú, ale s vládou v Bejrúte majú cieľ - odzbrojenie Hizballáhu.
Osobitný vyslanec Francúzska pre Libanon Jean-Yves Le Drian začiatkom tohto týždňa v médiách upozornil, že je nerozumné očakávať, že Bejrút odzbrojí hnutie podporované Iránom, kým Izrael bombarduje Libanon.
Francúzsko v tejto situácii naďalej pokračuje v diplomatických aktivitách s cieľom zmierniť napätie v regióne. Prezident Emmanuel Macron už vyzval Tel Aviv, aby pristúpil na priame rokovania s libanonskou vládou, pričom Paríž sa ponúkol ako ich sprostredkovateľ.
Vzťahy medzi Libanonom a Francúzskom majú hlboké historické korene a patria k najbližším medzi európskym štátom a krajinou Blízkeho východu. Po rozpade Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne získalo Francúzsko kontrolu nad územím dnešného Libanonu na základe mandátu Spoločnosti národov. Paríž ho spravoval ako mandátne územie v rokoch 1920 až 1943, keď sa formovali politické inštitúcie, školstvo a administratíva. Francúzsko malo zároveň historicky blízke vzťahy najmä s maronitskými kresťanmi, ktorí patria medzi hlavné politické elity Libanonu.
